Komentár. Nevyužitý potenciál

Vieme si predstaviť ten potenciál, keby bolo školstvo?

Rusínske školstvo na Slovensku je jedným z najkardinálnejších problémov, ktoré sme za 35 rokov obrodného hnutia po roku 1989 nedokázali vyriešiť. Samozrejme, vplyv na to má mnoho faktorov, ale že by nebolo detí, to sa povedať nedá.

Na Slovensku Rusínom chýba vertikálna štruktúra školstva a s týmto problémom sa stretávame z roka na rok, ale s riešením nikto vlastne doteraz neprišiel. Počet prihlásených k rusínskej národnosti každým sčítaním rastie, lenže my sme so školstvom tam, kde sme boli aj vtedy, keď nás bolo oveľa menej.

Samozrejme, máme svoj inštitút na univerzite, ale pod ním je potom jedna veľká diera, ktorú na niektorých miestach zaplátajú tie dve základné školy, kde je vyučovací jazyk rusínsky, a nejaké školy, kde je aspoň vyučovanie rusínskeho jazyka. Potom sa nájde ešte nejaká tá materská škola, stredná škola nie je žiadna. Keď sa z toho vrchu, ktorým pomyselne je inštitút na univerzite, človek pozrie dolu, môže z toho prázdneho priestoru až zamdlieť.

O tom, čím všetkým je taká situácia zapríčinená, sa už písalo a hovorilo veľa. Je jasné, že pri sociálno-ekonomickej situácii, ktorá panuje v rusínskych regiónoch na Slovensku, už len málokde nájdeme v dedinách školy. Nie je pre koho ich udržiavať. Mladí tam nezostali. A vďaka decentralizácii školstva, keď sa zodpovednosť hodila na obec a jej rozpočet, aj tam, kde by ešte niečo mohlo fungovať, obec jednoducho nemá ako zaplatiť. A tak sa školy rušia.

Lenže ešte stále máme mestá v našich regiónoch a máme aj väčšie dediny alebo centrálne dediny, kde školy fungujú. Bohužiaľ, ani tam v 90 percentách nevieme presadiť, aby bolo aspoň vyučovanie rusínskeho jazyka v rámci regulárneho vyučovacieho procesu.

Aj keď nie je školstvo, sú však učitelia, ktorí napriek tomu s deťmi pracujú.

Môžeme sa odvolávať na charty, na práva, ktoré máme mať zabezpečené, realita je taká, aká je. Silou to nepresadíš. A počujeme aj také slová, že o to nie je záujem, že rodičia nechcú, a tak ďalej.

Pred pár dňami sa uskutočnil už 23. ročník Duchnovičovho Prešova, teda jeho finálnej časti, keď tí najlepší prídu do Prešova odprezentovať sa v deklamácii či scénickej zručnosti. Viac ako 120 účastníkov, ktorí postúpili z okresných súťaží z prvých miest v rôznych kategóriách, prišlo tento rok. Ale okresnými súťažami stopercentne, tak ako aj po minulé roky, prešlo oveľa viac detí. Nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že možno okolo 250.

Je to práca učiteliek a učiteľov v našich rusínskych regiónoch, väčšinou pedagógov na nerusínskych školách, z ktorých len v malej časti je aj nejaké vyučovanie rusínskeho jazyka. Je to aj vôľa detí do toho ísť a vôľa rodičov, že im v tom nebránia.

Počet detí, ktoré sa každý rok hlásia na Duchnovičov Prešov, je vlastne takým malým zázrakom. A keď nie je školstvo, sú deti, sú učitelia, ktorí napriek tomu s deťmi pracujú, rozvíjajú ich v rusínskom jazyku a môžem povedať, že úroveň deklamátorov na Duchnovičovom Prešove sa dá porovnať s akoukoľvek inou súťažou v prednese v slovenskom jazyku.

Takže, kde je vlastne problém? Sú deti, sú učitelia, sú rodičia, ktorí nebránia, ale zavedenie rusínskeho jazyka do vyučovacieho procesu akosi nejde?

Hľadanie odpovede na túto otázku nie je jednoduché. A ani ja tú odpoveď nemám v ruke. Čo viem na sto percent, je fakt, že by sme sa konečne mali otázkou nášho školstva začať seriózne zaoberať. Problém zrejme nebude len v tých druhých, na ktorých sa vieme vyhovoriť, problém zrejme bude komplexnejší a treba by ho bolo začať aj komplexnejšie, hlavne akčnejšie, riešiť.

Keď sa pozrieme na počty detí, ktoré teraz, bez školstva, chodia na Duchnovičov Prešov, vieme si predstaviť ten potenciál, keby bolo školstvo? Zatiaľ nám pred očami svieti len nevyužitý potenciál.

Petro Medviď

Článok bol napísaný ako komentár „Vstupná kontrola“ pre lemkovské rádio lem.fm. 

zdroj:
https://www.lem.fm/nevykhosnovanyj-potentsial/