Konflikt Ruska a Ukrajiny. Čo vidia Rusi, keď sa pozrú na mapu?

Prečo je členstvo Ukrajiny v EÚ a NATO málo pravdepodobné

Správy o sústreďovaní ruských vojsk blízko hraníc s Ukrajinou znervózňujú Západ. Napríklad nemecký denník Die Welt si všíma, že sa presúvajú dokonca jednotky, ktoré sú zvyčajne rozmiestnené na Sibíri.

K tomu treba pridať zvýšenie mediálnej aktivity proruských zdrojov (dez)informácií. Tie zdôrazňujú, že Rusi na svojom území môžu presúvať svoje ozbrojené sily, ako sa im zapáči, a je to, naopak, Ukrajina, ktorá presúva do Donbasu vojenskú techniku, chystajúc zrejme ofenzívu proti samozvanej Doneckej ľudovej republike. Tu sa, samozrejme, natíska analogická otázka z druhej strany, prečo by Ukrajina tiež nemohla presúvať vlastných vojakov po svojom zvrchovanom území, ako sa jej zapáči…

Na Slovensku to berieme fanúšikovsky. Na jednej strane je podozrievavosť voči akémukoľvek kroku, ktorý Moskva podnikne. Na druhej strane je zase nekritická obhajoba týchto krokov.

Východiskom spomedzi týchto dvoch krajností je snaha vecne pochopiť logiku ruských veľmocenských záujmov – pozrieť sa na mapu takpovediac ruskými očami. A z toho usudzovať, o čo im ide, či sú ohrozené záujmy Slovenskej republiky, prípadne ako by Bratislava mala na ďalší vývoj reagovať.

Je to práve skoro sedem rokov, čo jedno z najlepších zhrnutí geopolitického rozpoloženia Ruska zverejnil youtubový kanál CaspianReport. Tento kanál so zameraním na medzinárodnú politiku robí v anglickom jazyku Shirvan Neftchi z Azerbajdžanu.

Na video nižšie s názvom Porozumenie ruskému zmýšľaniu nadväzujú ešte dve ďalšie ( TU  a TU ), ktoré sa snažia odpovedať na otázku, či sa z Ruska opäť stane superveľmoc. Aj divákovi laikovi umožnia vecne pochopiť logiku ruskej zahraničnej politiky – či už sa na ňu díva so sympatiami, alebo s pocitom ohrozenia.

Základnou geografickou výzvou Ruska odjakživa je, že jadro tohto štátu okolo Moskvy sa rozkladá na Východoeurópskej nížine, široko-ďaleko bez prirodzených obranných bariér v podobe pohorí, veľtokov alebo púští. Historicky sa preto ruský štát rozširoval na úkor slabších susedov a zaokrúhľoval svoje územie, až tieto prirodzené hranice dosiahol: Baltské more, Čierne more, Severný ľadový oceán, Ochotské more, Kaukaz, púšť Karakum, pohoria Ťanšan a Altaj a tak ďalej.

Mimochodom, prírodnou hranicou Východoeurópskej nížiny na juhozápade sú fakticky Karpaty. Potreba zachytiť sa v Karpatoch viedla Stalina k odtrhnutiu Podkarpatskej Rusi od ČSR a jej pripojeniu k Sovietskemu zväzu po druhej svetovej vojne. Takto sa (Česko)Slovensko stalo priamym susedom ZSSR.

Rusi nepotrebovali celé pohorie. Pozrite sa opäť na mapu, Podkarpatská Rus (či ukrajinské Zakarpatsko) v polovici pretína karpatský oblúk a tomu, kto ju kontroluje, umožňuje vstup do Panónskej panvy.

Avšak na sever od Karpát Východoeurópska nížina plynule prechádza do Stredoeurópskej či skôr Severoeurópskej nížiny. Od Paríža cez Belgicko, Holandsko, severné Nemecko, Poľsko a Bielorusko až po Moskvu sa tiahne rovina, ktorá v dejinách slúžila ako „vojenská diaľnica“ pre invázie zo západu na východ a opačne.

Tak ako Západ má svoje historické traumy z kozákov v Paríži, z delení Poľska, fínskej Zimnej vojny v roku 1940, zo zabratia Pobaltia po pakte Molotov-Ribbentrop či z ruských tankov v Budapešti (1956) a v Prahe i Bratislave (1968), majú podobné traumy aj Rusi zo Západoeurópanov. Nejde len o dobre známe vpády Napoleona a Hitlera do Ruska.

Na východ sa Nemci tlačili už cez prvú svetovú vojnu. Na jej konci došlo k intervencii štátov Dohody (vrátane Československých légií) do ruskej občianskej vojny. Hlbšie v dejinách sú ruské vojny s nemeckými rytiermi, Poliakmi a Švédmi – zosobnené v ruskom povedomí pojmami ako Alexander Nevský či Poltava.

Rusi sa problém absencie prírodných hraníc na západe snažili v 20. storočí riešiť vytvorením čo najširšieho nárazníkového pásma, ktoré by udržalo prípadnú inváziu ďaleko od jadra štátu okolo Moskvy. Počas Studenej vojny boli Ukrajina, Bielorusko a trojica pobaltských republík priamo zakomponované do Sovietskeho zväzu. Kým Poľsko, NDR, ČSSR, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko tvorili vonkajšiu časť tohto nárazníka ako členovia Varšavskej zmluvy.

Po roku 1989 sa pomery zmenili. Niekdajšie štáty Varšavskej zmluvy vstúpili do NATO a EÚ. Podobne tri teraz už samostatné pobaltské republiky, ktoré boli predtým súčasťou Sovietskeho zväzu. Bielorusko a Ukrajina však zostali ruskými nárazníkovými štátmi. Teda Ukrajina len do zvrhnutia prezidenta Janukovyča v roku 2014.

Samotnou Ukrajinou sa tiahne geopolitická zlomová línia medzi západnou a východnou, pravoslávnou civilizáciou. Kyjev chce krajinu ukotviť na Západe, no to vníma Rusko ako geopolitické ohrozenie.

Medzi východnou hranicou Ukrajiny a západnou hranicou Kazachstanu sa ruské územie pri Volgograde zužuje na približne 470 kilometrov. Útok, vedený cez túto medzeru, by Moskvu mohol odstrihnúť od juhu Ruska vrátane straty prístupu k Čiernemu a Kaspickému moru.

Na druhej strane, Ukrajina pod vplyvom Moskvy teoreticky Rusku umožňuje mať „nohu vloženú vo dverách“ na západe až v Karpatoch – keďže Podkarpatská Rus je súčasťou Ukrajiny.

Rusko po rozpade ZSSR nie je dosť silné, aby si podmanilo vnútorný postsovietsky nárazník, tobôž vonkajší nárazník, ktorého niekdajšie súčasti sú členskými štátmi NATO. Má však prostriedky zabrániť rozširovaniu týchto organizácií smerom k svojim hraniciam.

Využíva metódu rozdeľuj a panuj. V Gruzínsku, Moldavsku a na východe Ukrajiny udržiava Rusko pri živote lokálne konflikty. Pokiaľ horia, NATO ani Európska únia tieto štáty medzi seba nevezmú.

Shirvanov výklad ruskej geopolitickej pozície ide ešte ďalej. Spomína, že ruský štát si expanziou na Sibíri vytvoril akúsi teritoriálnu zálohu na východ od Uralu. Keby európske Rusko bolo zasiahnuté inváziou zo Západu, Ural a Sibír, ktorý pretína Transsibírska magistrála, to istia.

Dopravné a zásobovacie výzvy spolu s etnickou rozmanitosťou územia si však historicky vynútili v Rusku vznik silnej a autoritatívnej centrálnej vlády, štátom silne kontrolovanej ekonomiky a mocnej tajnej polície. Toto sú nadčasové ruské reálie, či krajine vládol cár, komunistická strana alebo Putin.

Ruská politika a spôsob spravovania krajiny sú tak podľa Shirvana do veľkej miery produktom jeho geografických výziev. A ich podstata by sa zrejme príliš nezmenila, ani keby Putinov režim padol a na jeho miesto by nastúpil trebárs Navaľnyj. Západ by na to mal byť pripravený.

Jeľcinova éra bola z tohto pohľadu len historickou anomáliou. To je ešte podčiarknuté presvedčením mnohých Rusov, že vtedajšiu slabosť ich krajiny Západ zneužil, aby zabral veľkú časť pôvodnej ruskej sféry vplyvu.

Európska únia, NATO i naši atlantisti na toto odpovedajú, že krajiny sú si na medzinárodnej scéne rovné a majú právo vyberať si svoju orientáciu. Ak chcú Ukrajinci vstúpiť do západných integračných štruktúr, nemali by sme im to upierať v mene akýchsi „veľmocenských sfér vplyvu“. Mali by mať možnosť slobodne sa rozhodnúť, tak ako Slováci, Česi, Poliaci a Maďari.

Otázka, či Rusko má ako veľmoc nárok na sféru vplyvu v podobe od neho závislých štátov vo svojom susedstve, je hlavným jablkom sváru. To sú však trochu vysoké úvahy.

Vráťme sa k súčasnému sústreďovaniu ruských jednotiek pri hraniciach s Ukrajinou. Je to príprava na inváziu? A ak áno, kde sa zastaví?

Zahraničnopolitickí experti, ktorých oslovil nemecký denník Die Welt, pripúšťajú tlak na ukrajinského prezidenta, ktorý by mohol byť vyprovokovaný k ofenzíve v Donbase. Tú by mohlo Rusko využiť na vlastnú intervenciu. Buď by v Donecku a Luhansku natrvalo a oficiálne umiestnilo svoje sily, alebo by tieto oblasti priamo anektovalo ako Krym.

Ešte v roku 2015 americká súkromná spravodajská služba Stratfor predstavila potenciálne ciele väčšieho ruského vojenského útoku na Ukrajinu: TU  

Možné sú drobné prieniky na ukrajinské územie na východe alebo anexia Donecka a Luhanska. Ambicióznejší scenár by mohol zahŕňať ruské obsadenie ukrajinského pobrežia Azovského mora. Krym by tak s Ruskom mohol byť spojený súvislým územím.

Rusi by sa dokonca mohli pokúsiť vojensky úplne odrezať Ukrajinu od prístupu k Čiernemu moru, obsadiť Odesu a dostať sa až k hraniciam Moldavska. Iný scenár hovorí o obsadení celého východu Ukrajiny až po Dneper.

Stratfor však upozorňuje, že čím väčší kus by si Rusko z Ukrajiny odhryzlo, tým pravdepodobnejší je dlhodobý partizánsky konflikt na obsadených územiach. A to ešte nevraviac, že medzinárodné spoločenstvo by sotva stálo bokom, keby Rusko chcelo oddeliť Ukrajinu od prístupu k moru alebo si odhryznúť celý jej východ.

Žiadny z týchto scenárov neohrozuje územnú celistvosť Slovenska priamo. V prípade ďalšieho prehĺbenia konfliktu na východe Ukrajiny však musíme rátať napríklad s náporom utečencov pred vojnou.

Po celý čas hovoríme o tom, že Ukrajina je dôležitá ako nárazníkový štát pre Rusko kvôli jeho obavám zo Západu. No Ukrajina je užitočná aj ako nárazníkový štát pre Slovensko, ktorý nás oddeľuje od ruského územia.

Zo Sniny k najbližším ruským hraniciam je to vzdušnou čiarou približne 870 kilometrov. To je viac ako z Bratislavy do Štrasburgu (asi 690 kilometrov). Zo Sniny do Luhanska je to dokonca až vyše 1200 kilometrov. To je skoro toľko ako z Bratislavy do Normandie (a viac ako z Bratislavy do Paríža – asi 1080 kilometrov). Zachovanie územnej celistvosti Ukrajiny je tak v slovenskom národnom záujme.

Ukrajine by aj vzhľadom na jej dlhodobé vnútorné rozdelenie možno najviac pomohol líder, ktorý by dokázal prijať jej hraničnú pozíciu, urobiť poriadok s domácimi oligarchami a profitovať tak zo vzťahov s EÚ, ako aj zo vzťahov s Ruskom. S trochou nadsadenia by sa dalo povedať, že Ukrajine by sa hodil niekto ako Josip Broz Tito. Je však možné, že na takéto riešenie je už neskoro.

Európska únia, NATO i Slovensko, ktoré je súčasťou oboch organizácií, budú hľadať spôsob, ako na novú krízu v rusko-ukrajinských vzťahoch zareagovať. Zo západných metropol už zaznievajú signály v prospech pomoci Kyjevu. V konečnom dôsledku si však musia hlavne sami Ukrajinci zvoliť svoju budúcnosť. A zmieriť sa s predstavou, že to nebude zadarmo.

Sebaurčenie bolo počas dejín len zriedka čímsi, čo veľmoci národom veľkoryso darovali. Oveľa častejšie si národy museli svoju zvolenú cestu proste vybojovať.

Dúfajme, že tak ďaleko to v tomto prípade nezájde a ďalšej eskalácii rusko-ukrajinského konfliktu sa podarí predísť.

Lukáš Krivošík

Zdroj: 
https://www.postoj.sk/76128/co-vidia-rusi-ked-sa-pozru-na-mapu

Foto: 
Mapa Ruskej federácie. ZDROJ: Lencer/Wikimedia Commons