KONŠTANTINOPOLSKÝ PATRIARCHÁT A JEHO MIESTO VO SVETOVOM DIANÍ

Od čias rozkvetu Byzancie až do jej pádu sídlil Konštantínopolský patriarchát v chráme Božej Múdrosti. V roku 1453 sa hlavné mesto Byzantskej ríše dostalo pod nadvládu Osmanskej ríše, a zakrátko Byzancia prišla aj o posledné územia. Samo sídlo patriarchátu bolo v urbanistickej štruktúre Istanbulu presúvané čoraz väčšmi z centra na perifériu – až zakotvilo vo Fanare. Po stáročia Konštantínopolský patriarchát finančne podporovala dcérska (a neskôr, po vzniku Moskovského patriarchátu sesterská) ruská pravoslávna cirkev a štát.

 

Boj za grécku nezávislosť mal zástancu v romantickom hnutí, ktoré považovalo turecké područie za ponižujúce pre Grékov, národ so slávnou minulosťou a kultúrou. Vec nedala spávať Byronovi ani Puškinovi. V kultúrnom živote Európyhelenofilská vlna narastala vlastne už od renesancie, v rámci ktorej zohral osobitnú úlohu Florentský koncil (1439). 

 

S národnooslobodzovacím pohybom Grékov politicky sympatizovali aj štáty západnej Európy. Dávne konfesionálne spory sa postupne dostávali na okraj, k slovu prichádzalo vedomie kultúrnej spolupatričnosti a súčasne pocit viny, že Západ dopustil tureckú expanziu. Popri tom sa v oslabení Osmanskej ríše otváral aj priestor pre nové mocenské záujmy, medzi nimi osobitnú kapitolu tvoria rusko-turecké vojny.

Po vojne za nezávislosť Grécko získalo svoju štátnosť. Samotnému patriarchátu, ktorý zostával mimo oslobodeného gréckeho územia, však nová situácia priniesla v roku 1821 tvrdé represálie známe ako Konštantinopolský masaker. O život prišli stovky ľudí, medzi nimi množstvo kňazov a viacerí biskupi, vrátane patriarchu Gregora V. 

 

Októbrová socialistická revolúcia a vznik Sovietskeho zväzu predstavujú ďalší míľnik v dejinách Konštantínopolského patriarchátu: vzrástol jeho vplyv na značnú časť ruského exilu v Európe a Amerike. No predovšetkým sa ku Konštantínopolu upínajú Gréci, ktorí sa usadili v Amerike v priebehu mnohých migračných vĺn 20. storočia. Práve americkí občania gréckeho pôvodu vytvorili spoločenstvo, ktoré po vzniku ZSSR prevzalo na seba úlohu podporovať patriarchát aj materiálne. Diasporická existencia ruských i gréckych exulantov, ich kontakt s inými kresťanskými konfesiami, viedol k väčšej otvorenosti ekumenizmu. V tomto zmysle je príznačný životný osud Athenagora, ktorý bol predtým ako sa stal patriarchom, biskupom oboch Amerík.

 

Zlepšenie vzťahov medzi Konštantínopolom a Rímom (1964) však následne vyvolalo napätie medzi Konštantínopolom a Moskvou, zastrešujúcou tradične najpočetnejšie spoločenstvo pravoslávnych. Moskovský patriarchát vnímal akty zblíženia ako svoju marginalizáciu, vytlačenie na perifériu diania. Po páde komunizmu bola z ruskej perspektívy prioritná potreba zjednotenia pravoslávnych veriacich doma a v zahraničí – proces, ktorý predpokladá vytrvalú a dlhodobú spoluprácu moskovského a konštantínopolského patriarchu, tak veľmi sťaženú súčasnou geopolitickou situáciou. 

 

Je smutné, že svetový pravoslávny kongres sa z bezpečnostných dôvodov nemôže konať v konštantínopolskom chráme sv. Ireny (Hagia Eirene) – čo by malo krásnu symboliku, keďže sa tam konávali koncily v prvom tisícročí – ale podstatné je, že sa bude konať. 

 

V uvedených kontextoch treba vnímať stretnutie súčasného pontifika s moskovským patriarchom ako podstatnú dejinnú udalosť. Vzhľadom na avizované pokračovanie rozhovorov,  je sekundárne, kde sa konalo ich prvé stretnutie. Veď ide o budúcnosť celej ekumény, osobitne o prenasledované spoločenstvá!

 

Všetko, čo oslabuje tendenciu prekladať súčasné mocenské spory do reči dávnych konfesionálnych polemík, prispieva k pokoju vo svete. Hovoriť a konať inak by bolo rovnako nezmyselné ako svár Grékov, Janovčanov a Benátčanov na hradbách Konštantínopolu obliehaného osmanskou presilou.

 

Text a foto: Anna A. Hlaváčová