Kosovo, Krym a maďarská menšina

„Referendum o pričlenení Krymu k Ruskej federácii sa uskutočnilo v rozpore s Ústavou Ukrajiny a bolo vykonané pod hrozbou ruskej vojenskej intervencie. Referendum v podobe, ako bolo pripravené a uskutočnené, je nelegálne a nelegitímne. Slovenská republika považuje toto referendum za neplatné a neuznáva ho.“ Stanovisko nášho ministerstva zahraničných vecí je jasné, jednoznačné a korektné. Korektným sa však v žiadnom prípade nedá nazvať spôsob, akým sa narába s témou Krymu a Kosova v súboji o prezidentské kreslo zo strany jedného z kandidátov.

Krym a Kosovo sa naozaj nedajú mechanicky porovnávať. Na Kryme došlo de facto k anexii integrálnej súčasti územia jedného štátu susedným štátom. O vyhlásení kosovskej nezávislosti skonštatoval v roku 2010 Medzinárodný súdny dvor v Haagu, že nie je v rozpore s medzinárodným právom. O budúcnosti Kosova sa rokovalo na medzinárodných fórach takmer 10 rokov. O budúcnosti Krymu sa nerokovalo vôbec. Referendum sa zorganizovalo za dva-tri týždne (je to vôbec technicky a organizačne možné?), v podstate už v situácii okupácie jeho územia Ruskom. Aká môže byť hodnovernosť a legitímnosť takéhoto hlasovania?

Referendum uskutočnené demokraticky, podľa dohodnutých pravidiel, by samozrejme v sporných prípadoch mohlo byť logickým nástrojom realizácie práva na sebaurčenie. Takéto referendum by našinec aj podporil, keby ... Keby to nevyznelo ako fraška či pokrytectvo. V regióne, kde sa za ostatných 100 rokov menili štátne útvary ako na bežiacom páse, a hranice sa posúvali sem a tam, sa dotknutí ľudia v referende nikdy nemali právo vyjadriť, kam chcú patriť. Vždy sa o nich rozhodlo za zelenými stolmi (viď ČSFR 1992, napríklad).

Po vyhlásení nezávislosti Kosova v roku 2008, aj bezprostredne pred ním, počas roku 2007, sa na Slovensku strhla doslovná hystéria, do ktorej sa zapojili takmer všetci politici, politické strany a médiá. V podtexte tejto hystérie bolo podsúvanie „nebezpečenstva" odtrhnutia južných území Slovenska, obývaných maďarskou menšinou. Človek by očakával, že niečo podobné sa spustí aj teraz, po anexii Krymu Ruskom. Zasadnutia Bezpečnostnej rady štátu, mimoriadne tlačovky, mimoriadne zasadnutia parlamentu, plamenné vyhlásenia? Nie, nič také sa nedeje.

Jedno korektné stanovisko MZV, zapadnuté kdesi na jeho webovskej stránke, jedno mierne „principiálne" zdvihnutie prsta prezidenta Gašparoviča, jedno tiež pomerne umiernené vyhlásenie parlamentu, zopár nie príliš presvedčivých odpovedí premiéra Fica na dotieravé novinárske otázky. Žiadna hystéria ako v prípade Kosova. Napriek tomu, že od druhej svetovej vojny, od čias Hitlerových a Stalinových eskapád je to prvý dokonaný prípad územnej anexie v Európe. Ak by teda niečo mohlo slúžiť ako precedens k tomu, čím populisti a nacionalisti na Slovensku strašia už aj malé deti - odtrhnutiu južných území a ich pripojenia k Maďarsku, tak tým precedensom môže byť práve svojvoľné zabratie Krymu Ruskom, a nie kosovská nezávislosť.

Nezmyselnosť porovnávania Kosova a južného Slovenska bola už aj pred 5-6 rokmi mnohými analytikmi podrobne vyargumentovaná. Avšak proti demagógii je potrebné sa ozývať vždy. Opakujem štyri hlavné dôvody, prečo v tomto prípade všetky paralely krívajú na obe nohy.

1. Slovensko i Maďarsko sú členmi Európskej únie a NATO, čo samo osebe je pomerne silnou zárukou pokojného riešenia akýchkoľvek otázok. Dobrovoľne vstúpili do regionálneho zväzku Visegrádskej štvorky. Majú medzi sebou uzavretú základnú zmluvu, v ktorej je explicitne zakotvený aj princíp neporušiteľnosti hraníc.

2. Menšinová politika SR je síce predmetom častej kritiky zo strany menšinových Maďarov, ako aj medzinárodných organizácií, avšak od roku 1948 (teda od ukončenia neslávneho obdobia Benešových dekrétov) neboli Maďari na Slovensku masovo vystavení fyzickému násiliu a etnickým čistkám. Podľa jednomyseľného názoru celej politickej scény majú „nadštandardné" práva. Čo by ich nútilo k inšpirácii Kosovom (ešte raz si zopakujme: inšpirácia Kosovom by znamenala vytvorenie samostatného územia medzi Slovenskom a Maďarskom, nie pripojenie sa k Maďarsku)? Alebo majú niektorí slovenskí politici v tomto ohľade zlé svedomie? Vari si myslia, že Maďari na Slovensku by mohli mať dôvod k „separatizmu" kvôli nepriaznivej národnostnej politike štátu? Vidia vari nejakú paralelu medzi hrubým potláčaním práv kosovských Albáncov srbskou mocou pred rokom 1999 a svojou vlastnou menšinovou politikou? Ja takú paralelu (napriek občas vyslovovanej kritike slovenských pomerov) nevidím. Maďari sú tu doma, a nehodlajú na tom nič meniť. Očakávajú však, že slovenský štát bude k nim pri rešpektovaní ich identity ústretovejší, a bude väčšmi podporovať hospodársky a sociálny rozvoj regiónov, kde žijú.

3. Či už je menšinová politika štátu taká, alebo onaká, Maďari sa za ostatné desaťročia nikdy neuchýlili k žiadnemu násiliu, nedajbože teroristickým akciám, k akým sa uchyľovali nielen niektorí bojovníci za nezávislosť Kosova, ale dokonca aj „bojovníci" za autonómiu južného Tirolska v demokratickom Taliansku v 60. a 70. rokoch minulého storočia. Ťažko nájsť v Európe mierumilovnejšiu národnostnú menšinu, ako slovenských Maďarov. (Okrem Tirolčanov je vhodné si všímať pre porovnanie aj Baskov, Kataláncov, severoírskych katolíkov a protestantov, Korzičanov, bulharských Turkov, Srbov v nástupníckych štátoch bývalej Juhoslávie, o Kurdoch ani nehovoriac). Avšak platí tiež, že najefektívnejšia cesta odvrátenia čo i len teoretickej možnosti kosovského, či krymského riešenia a „vytesnenia" Jobbiku z územia Slovenska je zlepšenie vnútroštátnych politík a lepšie načúvanie menšinám, a nie slovná ekvilibristika okolo Kosova.

4. Vyhlásenie nezávislosti Kosova bolo posledným kameňom v procese dominového rozpadu bývalej Juhoslávie, nebolo izolovaným javom. Neexistuje jeden relevantný morálny či politický argument, prečo by v tomto celkovom rozvrate mali mať napríklad Čiernohorci väčšie právo na nezávislosť, ako Kosovčania, najmä po tom, čo si so srbskou mocou užili. K často používanému argumentu, že jeden „národ" (t.j. albánsky) nemôže mať dva štáty, len toľko: jeden „národ" môže mať nielenže dva štáty (ako napríklad Nemci, či Kórejčania), jeden „národ" môže mať aj dvadsaťdva (22) štátov. Ako Arabi.

Skutočnosť, že nezávislosť Kosova je za daných podmienok jediným možným vyústením sporu, bola väčšine diplomatov (aj slovenských, vrátane vtedajšieho splnomocnenca generálneho tajomníka OSN pre Balkán Eduarda Kukana a jeho vtedajšieho pobočníka Miroslava Lajčáka) zrejmá už krátko po začatí rokovaní v roku 1999. Nasledujúcich 9 rokov bolo len predlžovaním agónie.

Podporiť sankcie proti Rusku si vraj nemôžeme dovoliť. Je to veľká krajina a sme na nej závislí. Voči Kosovu si však môžeme dovoliť byť nekompromisní a zásadoví. Na ňom môžeme dokazovať, že neprikyvujeme bezhlavo na všetko, čo príde z Bruselu, či Washingtonu. Kosovo je ešte menšie ako Slovensko a nie sme na ňom závislí. Nič nás to teda nestojí. A ešte môžeme poukazovaním na Kosovo strašiť ostatných obyvateľov našou vlastnou menšinou. To je však už veľmi nepoctivé. Nielen voči Andrejovi Kiskovi, ale hlavne voči tým vlastným obyvateľom. Myslím si však, že táto karta v roku 2014 už nezaberie. Ľudia majú naozaj iné problémy.

Kálmán Petőcz

Zdroj: http://kalmanpetocz.blog.sme.sk/clanok_tlac.asp?cl=352260

                                                                                                           www.rusyn.sk