KREMENEC 2010 - Rusíni, čučoriedky a medvede...

Poznáte to, nielen chlebom je človek živý. Ľudia trávia svoj voľný čas rôznym spôsobom. Veľmi ušľachtilou aktivitou je turistika. Zahrňuje rôzne aspekty - šport, spoznávanie prírody, histórie, kultúry aj samého seba. Upevňuje priateľstvá a umožňuje nadväzovanie nových vzťahov. Okrem nárastu fyzických síl, duševných schopností a vedomostí rôzneho druhu, môže mať turistika aj vznešenejšiu funkciu. Takisto pozitívnu. Spája ľudí dobrej vôle a môže symbolizovať zomknutie príslušníkov jednej národnostnej menšiny, práve tak ako je to v tomto prípade.
 

Býva dobrým zvykom, hľadať to, čo je spoločné, to, čo nás spája a neprízvukovať to, čo máme odlišné. Štátna hranica je to, čo nás oddeľuje, rozdeľuje ale i spája. Už sa stalo takmer tradíciou vyliezť na Kremenec a tým demonštrovať jednotu Rusínov, Slovanov, ktorí žijú v troch susedných slovanských štátoch – na Slovensku, na Ukrajine a v Poľsku. A tak sa tento vrch KREMENEC (1 221 m. n. m.) stáva, pre nás Rusínov, symbolom našej rusínskej vzájomnosti. Kremenec je najvýchodnejší cíp našej severnej hranice, či najsevernejší cíp našej východnej hranice. Je to jediný bod, v ktorom sa schádzajú hranice troch susedných suverénnych štátov. Poľskí Rusíni, tzv. Lemkovia, vystupujú na Kremenec zo svojej poľskej strany, obdobne Rusíni, ktorí žijú v Podkarpatskej Rusi prichádzajú pozdĺž ukrajinskej hranice, zatiaľ čo Rusíni, žijúci na Slovensku turistický výstup podstupujú z dediny Nová Sedlica. Dĺžka nášho pochodu je medzi ôsmimi až dvanástimi kilometrami. Tak sa rôznili odpovede kompetentnejších na moju všetečnú otázku.
 

Aby sme si mohli užiť tie trochu príjemnejšie stránky života, vždy je potrebné niečo obetovať. Aj v tomto prípade to bolo tak. Museli sme dosiahnuť vrchol a až potom sme sa mohli stretnúť a porozprávať s našimi bratmi a sestrami, ktorí žijú, síce v blízkom susedstve, ale predsa len za múrom, ktorý je známy pod menom SCHENGEN. A tak sme sa do toho pustili. Tí najschopnejší, najtrénovanejší, ako ich ja osobne nazývam pretekári a rekordéri, zvládali tento výstup z Novej Sedlice na vrchol Kremenca za štyri hodiny, ba aj menej. No nám, ktorí sme skôr sviatoční turisti, bolo aj päť hodín málo. No dôležité bolo, že sme sa vôbec vyšplhali, vyškriabali hore a dosiahli cieľ. Takýto pochod vás vyskúša a preverí charaktery. Krok za krokom šliapeš vyššie a vyššie, letné horúce slnko ťa sprevádza a vôbec ti to neuľahčuje, práve naopak. No najhoršie je, že aj po niekoľkých hodinách námahy je koniec stále v nedohľadne. Hlavnou hybnou silou je však psychologické rozpoloženie, čo nás vred stále ženie. Humor, dobrá nálada a optimizmus nás neopúšťal. Asi v štvrtej hodine môjho premiérového pochodu som okoloidúcim zahlásil:
„Tešme sa, už to nie je ďaleko – posledných štyristosedemdesiattri kilometrov do cieľa maratónu!“ Handicapom bolo mať so sebou veľa batožiny. Ruksak, karimatka, spacká a stan mali mnohí so sebou na chrbte, no my zabávači sme so sebou vliekli aj sladké drievka. Cestu hore nám však pomohli zvládnuť ľudia s veľkým rusínskym srdcom. Vďaka Petro a Matúš – za gitary! Smrť a Kremenec sú rovnako spravodliví ku všetkým. Každý si musel vyniesť tie svoje „kilečká“ hore. Znášali sme to priam hrdinsky, devätnásťročný teen-ager, budúci päťdesiatnik, trojročný šesťdesiatnik - prodekan univerzity a osemdesiatdvaročný pán, ktorý sa spolieha na dobrú dušu okoloidúcich.

Tento „rekordér,“ však narobil viac problémov ako osohu. Minulý rok ho znášali z Kremenca dole a tohto roku sa nedal odhovoriť, aby to už viac neskúšal, a tak viacerým dobrosrdečným ľuďom skomplikoval a znepríjemnil ináč nádhernú akciu. Znovu sa zopakoval minuloročný scenár a môžeme skonštatovať, že to bol HAPPY END. Pretože to mohlo skončiť oveľa, oveľa horšie, ba aj najhoršie. Dima, Dima! Daj si povedať – viac už osud nepokúšaj! Nespoliehaj sa na druhých a cudzích ľudí, nezneužívaj ľudské dobro! Dima, nabudúce zostaň doma! Boh stál pri nás aj keď sme sa dostali hore, pretože napriek tomu, že tam boli „fukoty, že až,“ nepršalo. Vďaka Ti, Bože !
 

Cestou hore, ale aj dole, sme mali množstvo času, pretekári boli ďaleko pred nami. Pochod sme si pomaly vychutnávali, „jenom tak lehce“ – pomaľúčky – pocichúčky sme si ho dávkovali – dobrého, ale i ťažkého, len po trochu. A tak sme si čas krátili, cestu spríjemňovali, vlastnými i slastnými nezáväznými debatami o všeličom možnom i nemožnom. Klasické rozhovory o rusínstve, histórii a podobne. Rusnáci na Šumiaci – Rusíni na Horehroní. Rusínska ľudová pieseň - Na Kraľovij holi stojit strom zelenyj, verch mat naklonenyj gu šumiackij zemli. Tripoľská kultúra, datovaná do roku 600 pred Kristom. Pomerne nedávno objavené, do kameňa vytesané, hroby na Podkarpatí, ich vek bol uhlíkovou metódou stanovený na 5 tisíc rokov. Hypozézy, záhady a domnienky. Vďaka mladému zanietenému vysokoškolákovi Matúšovi Bindzárovi sme sa dozvedeli aj množstvo ďalších zaujímavostí a perličiek o chránenej krajinnej oblasti UNESCO, ktorou sme práve prechádzali. O tom, že niektorí ľudia údajne skupujú pozemky a dokonca vraj nekalým a netransparentným spôsobom sa dostávajú k vlastníctvu celých rozsiahlych oblastí, o tom, čo je a čo nie je prales, o jednokoľajke, ktorá neničila prírodu, o tom prečo už následkom nechovania oviec v potoku nežijú raky. Tento mladý, inteligentný entuziasta asi nie je typický predstaviteľ mladej nastupujúcej generácie, ale sme radi že máme aj takých rozumných a šikovných Rusínov. V okolí Kremenca, v lesoch, ktorými sme prechádzali, údajne žije okolo 25 medveďov. Prestávky počas cesty, ale aj čas hore na hore Kremenec, sme trávili krátkym oddychom, dodržiavaním pitného režimu ako aj pastvou na čučoriedkach, zvaných po rusínsky jafyry, ktoré tu paradoxne rastú veľmi husto. Takmer duševný orgazmus sme dosiahli, keď sme sa dostali až úplne hore po záverečnej prudko stúpajúcej cieľovej nie rovinke, ale stúpačke. Po odfotení pri štátnych znakoch nás už vítali Rusíni zo všetkých troch krajín – naši, Lemkovia z Poľska a Rusíni z Ukrajiny. Krásny mramorový symbol – trojboký ihlan s dôstojnými nápismi a tromi štátnymi znakmi – Kremenec, Slovensko, Krziemieniec, Rzeczpos-polita Polska, Kremenec, Ukrajina (v azbuke).

 

Pán Valerij Paďak prišiel so skupinou svojich študentov Rusínskej školy v Užhorode. Tu na vrchu Kremenec, po slávnostnej prísahe a krátkom kultúrnom programe, získali mladí sympatickí žiaci záverečné vysvedčenie o ukončení štúdia rusínskeho jazyka, literatúry, kultúry a histórie sobotnej školy. Veľmi dôstojne a slávnostne na vrchu Kremenec zazneli hymnické piesne Rusínov – Ja Rusyn byv a Mnohaja lit, ktoré sme spievali všetci, nielen slávnostne oblečení absolventi. Medzi nami boli aj dve študentky z USA, Štefánia a Kristina, ktoré pred pár dňami u nás ukončili kurz rusínskeho jazyka. Ďalším bodom programu bolo stavanie symbolického Schengenského múru. Bol to happen-ing, v závere ktorého sme múr rozbili a zvalili, pretože nikto z nás Rusínov nechce, aby sme boli rozdelení Schen-genským múrom Európskej únie. Žiaci pána Paďaka dlhodobo pripravovali tento projekt. Pod jeho vedením vyrobili návrhy a realizovali výrobu polystyrénových tehál, či kvádrov, s rusínskymi i anglickými nápismi: „Povedz nie Schengenským múrom medzi Karpatskými Rusínmi!“ Nechceme, aby Rusíni, vlastní bratia, sestry, najbližší príbuzní, boli rozdelení hranicou – múrom a preto budú, ako povedal pán V. Paďak, tieto tehly podarované prezidentom Ukrajiny, Slovenska a Poľska, aby prezidenti pomohli, aby lobovali v parlamente Európskej únie za také riešenie, aby v 21. storočí nášho tretieho milénia žili Rusíni v naozajstnej jednote. Ďalej uviedol, že sa pokúsime požiadať Nemecko, aby pomohlo s riešením tohto problému. Nemecko kvôli tomu, že práve Nemci boli rozdelení na východ a západ na DDR a BRD a práve u nich padol tzv. Berlínsky múr a rodní sa opäť mohli stretnúť bez bariér, zákazov a hraníc, bez hrozby kriminálu.

Po tejto ofciálnejšej časti začal voľnejší kultúrny program, v ktorom zaznelo množstvo nádherných rusínskych ľudových piesní ale aj pôvodné autorské skladby. Môj rusínsky brat Lukáš prekrásne spieval a mladým dievčatám z Ukrajiny imponovalo to, že pozná nielen rusínske ľudové ale aj svetové anglické hitovky, ktoré si nôtili spolu s ním. Zaznela však aj Ivanku, Ivanku, Tyž mene pidmanula, ale aj KeSova Rusnak ša probudyl pid mostom v Bratislavi, či pieseň Čom vy Rusyne v podaní autora Kristiána Huňaru.
 

Túto hodnotnú, zaujímavú, potrebnú a úspešnú akciu naplánovala a zorganizovala Rusínska obroda na Slovensku v spolupráci so Zakarpatským blahočinným fondom Rusínska škola v Užhorode. Vďaka za vydarené podujatie, ktoré sa konalo počas víkendu 10. - 11. júla 2010, patrí najmä Silvii Lysinovej, Petrovi Krajňákovi ml. a Valerovi Paďakovi.
 

Kremeň je základným stavebným minerálom hory Kremenec, jeho geologického podložia. Kremeň spolu so sľudou a živcom je súčasťou tvrdej a pomerne využívanej horniny žula. Rusíni, žijúci v troch blízkych a susedných slovanských štátoch sú radi, že vrch Kremenec sa stáva symbolom rusínskej jednotnosti. Táto jednota, demonštrovaná práve tu na Kremenci, by mala byť silná a pevná ako nerasty a horniny Kremenca. Rusíni sa opäť stretli na hore Kremenec, okoštovali čučoriedky a niektorí dokonca počuli aj škripot medvedích zubov.
 

- Jozef RusnaKeSo Keselica -