Kresilove obrázky zo šuplíka sú živé a farebné

"Naozaj ležali v šuplíkoch. Zapáčil sa mi taký humorný názov, taký neseriózny, akoby zdanlivo hanlivý, vraj Obrázky zo šuplíka," týmito slovami sa v piatok 9. marca prihovoril akademický maliar docent Juraj Kresila (nar. 1932) účastníkom vernisáže výstavy v motoreste Dvor pod Viničnou skalou v Brekove.

Výstavu pripravilo miestne Združenie ludových remesiel a spojilo ju s ochutnávkou vín bielych odrôd z najsevernejšej vinice na Slovensku z produkcie bratov Petra a Milana Mihaľkovcov. Kresilove "šuplíkové obrázky" sú živé, "robené" akvarelom a pastelom. "Sú z mojich ciest nielen po cudzine, ešte za Československa, keď som učil na prešovských fakultách a potom desať rokov v Bratislave na Vysokej škole výtvarných umení. Tam som spolupracoval s pražskou akadémiou výtvarných umení. Spolupracoval som s nimi rád, lebo časť svojich štúdií som absolvoval na Morave - v Zlíne a v Uherskom Hradišti. Bol som aj inde - za morom, v Taliansku - sú to rôzne záznamy z inokadiaľ. Škicujem. Celý život som niekoho učil. Teraz, keď už neučím, mám vo zvyku hovorievať, že ešte sa len pokúsim stať sa maliarom," uviedol docent Kresila.

"Niekedy mi vyčítajú, že kladiem akcent na farebnosť, že riešim svoj farebný program. Maľba by mala byť ako dobrá hudba. Hudba je zložená z krásnych lahodných tónov, obraz z krásnych lahodných farebných tónov. Pracujem na svojom farebnom programe," doplnil. Ako dodal, celoživotná pedagogická práca sa rozdrobila v povinnostiach a učiteľská korektúra sa opakovala celé roky. Ešte by však chcel dobehnúť to, čo v mladosti zameškal. "Dať rodnému kraju to, čo som mu dlžný. Som dlžný spracúvať túto krásnu krajinu. Ja ju nazývam debre - tie prudké svahy sú pekné aj do kompozície. Ale aj ľudí. A čas beží. Poznám mnoho výtvarníkov, ktorí hovoria, že už by to vedeli lepšie, len času nezostáva. Verím však, že mi ostane ešte trochu času pre ľudí, z ktorých som vyšiel," vysvetľuje rodák z Michajlova.

Aj napriek svojim tvrdeniam, účet splátok rodisku - obrazne povedané - už akademický maliar Kresila otvoril. V novembri minulého roku sa v Domove dôchodcov a DSS v Novej Sedlici konala vernisáž výstavy Aj tu žijú ľudia. Majster nakreslil všetkých klientov domova a portréty im daroval. "Tie ženičky - sedemdesiat, osemdesiatročné - mi rozprávali svoje osudy. Najprv mali nedôveru, ale potom sa ľudsky uvoľnili. Boli také úžasné! Hovorili o šťastí aj nešťastí. Jedna mala po tragickej autonehode naraz tri truhly vo dvore. Stratila dcéru, zaťa a vnučku. Ale boli aj veselšie príhody. Iná mi povedala, viete koľko som mala frajerov? Ani by ste ich nespočítali! Jeden pán mi rozprával, ako sa traja muži v zime ponáhľali autom domov, lebo manželka jedného z nich mala rodiť. Auto dostalo šmyk, havarovali, neprišli načas a žena pri pôrode zomrela. Ani režisér sveta by to tak nezrežíroval. Toľko krútňavy života tam bolo. Aj mňa to obohacuje. Niekedy keď mi je ťažko, porovnám sa s osudmi iných ľudí a je mi ľahšie," vyznal sa Juraj Kresila.

Na vernisáži venoval spomienku svojmu dlhoročnému priateľovi a kolegovi už nebohému Milanovi Mihaľkovi. Zaspomínal si naňho slovami: "Keď som končil školu, v Humennom som potreboval naskicovať budovateľskú krajinu, pracovné nadšenie. Chodil som po meste, po cintoríne sovietskych vojakov, díval som sa na krajinárske motívy. Budovateľská krajina, Chemlon ... Zašiel som po materiál do Chemlonu a tam som našiel Milana Mihaľka, ktorý mi pomohol. Stali sme sa veľkými priateľmi a kolegami. Aj keď ostal v tom období sám v Humennom, vyvíjal sa veľmi tvorivo a v modernom pohľade. Jeho prejav bol veľmi sympatický a bol zaradený medzi výtvarníkmi ako kvalitný výtvarník. Teší ma, že aj jeho syn Milan je môj priateľ a kolega," dodal Kresila.

- jo –