Križiacka výprava Juraja Dóžu sa zvrhla na vzburu a masaker

Za trest mu položili na hlavu rozžeravenú korunu.

Prirodzený krízový jav dekadentnej jagelovskej éry, predzvesť porážky v bitke pri Moháči – takéto sumarizujúce názory na Dóžovo roľnícke povstanie čítame dodnes v učebniciach dejepisu. Doboví súčasníci však vnímali sled týchto udalostí celkom inak. Neznámy dejepisec v 20. rokoch 16. storočia začína svoj text o povstaní nasledovnou vetou: „Roku Pána 1514 vládol kráľ Ladislav [Vladislav II. (1490 – 1516)] v Uhorsku a v Česku utrápený starobou, ale vo veľkom mieri.“ Odkazoval tým na skutočnosť, že roľnícka vojna vypukla náhle, bez viditeľných signálov, a ľudí svojej doby jednoznačne prekvapila.

Za uplynulých stopäťdesiat rokov sa síce historici – ovplyvňovaní ideovými prúdmi vlastnej doby a aktuálnou politickou situáciou – snažili rôznymi spôsobmi nájsť a pomenovať dôvody, ktoré viedli k vypuknutiu povstania, k pravde sa však zrejme dostaneme najbližšie vtedy, keď Dóžovu roľnícku vojnu budeme vysvetľovať psychologickým vplyvom protitureckých a pre dobových súčasníkov čoraz hrozivejších vojen, ako aj osobnými náboženskými motívmi, keďže povstanie sa vyvinulo z protitureckej križiackej výpravy. Samozrejme, tieto primárne dôvody mohli pred vypuknutím povstania prehĺbiť aj inú krivdu, ktorá sa týkala spoločenskej vrstvy roľníkov.

Roľnícke či „križiacke“ povstanie?
V roku 1973, pri príležitosti úctyhodného päťstého výročia narodenia slávneho roľníckeho vodcu Juraja Dóžu, uzrela svetlo sveta výborná publikácia o povstaní v roku 1514. Jej autori – maďarskí historici Antal Nagy Fekete a Gábor Barta – zhromaždili v procese jej tvorby všetky dostupné informačné pramene, ktoré v plnom rozsahu včlenili do toku udalostí. Dielo pôsobí na prvé prečítanie ucelene, bez protirečení. A to bol hlavný dôvod, ktorý pri päťstom výročí povstania v roku 2014 odrádzal historikov od toho, aby sa zaoberali Dóžovou roľníckou vojnou, keďže mali pocit, že by bolo ťažké zaujať k tejto téme nové stanoviská. Druhým dôvodom bola, samozrejme, zmena režimu, ktorá priniesla zánik socialistickej ideologickej bázy a marxistického konceptu triedneho boja, ktorý videl/mohol vidieť v Dóžovom vystúpení proti šľachte čosi vznešené. Bez neho ostala z roľníckeho povstania iba hrôzostrašná občianska vojna, v ktorej niet žiadnych morálnych hodnôt.

A v roku 2015 (vzhľadom na jubileum trochu oneskorene) vydala skupina mladých vedcov zbierku štúdií s názvom Z križiakov povstalci (maďarský originál: Keresztesekből lázadók). Osemčlenný autorský kolektív sa ani zďaleka nevenoval všetkým momentom roľníckej vojny, ale v mnohých prípadoch poukázal na neúnosnosť skorších interpretácií, pochádzajúcich sčasti od Bartu a Feketeho Nagya. Spoločným špecifikom zbierky je, že sa snaží (samozrejme, nakoľko je to možné) skúmať okruh týchto otázok bez domnienok a dohadov; autori sa vrátili k pôvodným prameňom a posudzovali hodnotu každého z nich (nebolo im napríklad jedno, či boli súvisiace informácie premietnuté na papier v roku 1514, alebo o storočie neskôr), všímali si hľadisko vojenských dejín, dokonca do výskumu zakomponovali aj niekoľko nových prameňov. V nasledujúcom prehľade budeme brať do úvahy ich výsledky.

Turecká hrozba a križiacka výprava
Roľníckej vojne predchádzali udalosti z jesene 1512, keď bosniansky beg nečakane obsadil Srebrenik v Bosne a okolité pohraničné hrady, a jagelovské Uhorské kráľovstvo si tak muselo vo vzťahu k Turkom pripísať prvú územnú stratu. Správa sa niesla krajinou ako hlahol poplašného zvona a stala sa neutíchajúcou témou nielen na dvore, ale aj na následných rokovaniach krajinského snemu. Problém sa len prehĺbil, keď sa uhorskému kráľovskému dvoru nepodarilo uzavrieť mier s novým sultánom Osmanskej ríše Selimom (1512 – 1520), ktorý nastúpil na trón v roku 1512. Z toho všetkého vyplýva, že na hraniciach bolo treba vydržiavať oveľa väčšiu ozbrojenú armádu, preto sa pokladnica rýchlo vyprázdnila.

Kardinál a ostrihomský arcibiskup Tomáš Bakóc, ktorý sa zdržiaval v Ríme, sa snažil – pravdepodobne s vedomím kráľovského dvora – prispieť k urovnaniu situácie tak, že v júli 1513 vymohol od pápeža bulu o spustení križiackej výpravy proti Turkom. Plán bol mimoriadne prínosný, keďže križiakom nebolo treba platiť žold, a nielen účastníci protipohanskej výpravy, ale aj tí, ktorí ju finančne podporovali, získali úplné odpustky, čiže okrem reálnej pomoci pri obrane vlasti mohli rátať aj s odmenou po smrti. Kardinál Bakóc sa s pápežskou bulou vydal späť do Uhorska v novembri 1513. Po správe o jeho príchode dal kráľovský dvor na polovicu marca 1514 zvolať do Budína krajinský snem, ktorého najdôležitejšou témou bolo povolenie plánovanej výpravy a vyhlásenie buly. Po dlhých rokovaniach 9. apríla kardinál Bakóc vyhlásil na základe pápežskej listiny križiacku výpravu tak, že ju odsúhlasil krajinský snem, t. j. celá uhorská politická elita.

Presný cieľ križiackej výpravy je dnes už ťažké určiť, pretože sa rýchlo zmenila na povstanie. Samozrejme, skutočnosť, že proti Turkom boli nasadení križiaci s rôznou úrovňou výzbroje a bojových skúseností, nesľubovala príliš veľký úspech, ale to ani nebolo súčasťou plánu: veľká časť krajinskej armády, pozostávajúcej z profesionálnych žoldnierov, sa už dávno zdržiavala na hraniciach pod velením vesprémskeho biskupa a dalmátsko-chorvátsko-slavónskeho bána Petra Berislóa a spišského grófa a sedmohradského vojvodu Jána Zápoľského.

Vzhľadom na to, že križiaci v nasledujúcich mesiacoch smerovali k Temešváru ako centru tzv. dolných častí krajiny, resp. pri brode rieky Mureš ich čakal samotný temešvársky špán Štefan Bátory, pravdepodobný sa zdá plán, že na turecké územia chceli traja vysokí uhorskí úradníci preniknúť z troch smerov (Bosna, Belehrad, Szörény). Okrem odrazenia prípadných tureckých útokov mohlo byť konečným cieľom znovuzískanie stratených bosnianskych hradov a zároveň prinútenie tureckého sultána k uzavretiu mieru. To, či chceli križiacku výpravu, ktorú tvorili nielen pešiaci, ale aj jazdci, využiť na drancovanie tureckých území, alebo na stráženie pohraničných hradov, ktoré zostali bez ochrany, sa dnes už nedá určiť.

Z križiakov vzbúrenci
Verbovanie križiakov, na ktoré sa sčasti podujali františkáni, keďže boli s ľudom v úzkom kontakte, sa začalo hneď v apríli 1514. V tento mesiac prijalo kríž v peštianskom tábore ešte pomerne málo záujemcov, no na prelome apríla a mája sa ich počet rapídne zvýšil. Medzitým sa verbovanie rozbehlo aj vo viacerých mestách Veľkej dunajskej kotliny.

Okolo 9. mája križiaci opustili Pešť a vydali sa pravdepodobne viacerými trasami smerom k tzv. dolným častiam krajiny, aby mohli cestou získavať spolubojovníkov z čo najväčšieho počtu miest. Vtedy však došlo k viacerým zvratom, ktoré ovplyvnili výsledné hodnotenie križiackej výpravy. Na jednej strane sa pozbieralo oveľa viac dobrovoľníkov, ako Bakóc a dvor predpokladali, čo zákonite viedlo k sporom medzi križiakmi smerujúcimi na juh a obyvateľstvom. Pod vplyvom týchto okolností kardinál Bakóc 15. mája zakázal ďalší nábor. V rovnakom čase, okolo 15. mája, došlo aj k najvážnejšiemu konfliktu, ktorý sa odohral v Nagytúre – na jednej zo zastávok medzi Pešťou a Veľkým Varadínom: križiaci tu primali k úteku jeden šľachtický oddiel. Toto je zvlášť dôležité, veď pravdepodobne práve po tomto konflikte sa postavil na čelo križiakov jazdecký veliteľ vytrénovaný v pohraničných bojoch, ktorého súčasníci pre jeho pôvod nazývali Juraj Sikul, no ďalšie generácie ho už poznajú ako Juraja Dóžu. Podľa novších výskumov ho v Pešti ešte nepoverili odvelením križiackej armády „na front“. Správa o prerušení verbovania dostihla Dóžu pravdepodobne v Békési a určite už aj to zapríčinilo radikalizovanie sa tohto veliteľa i jeho najbližších. Dóža poslal nazad smerom k hlavnému mestu niekoľko svojich dôstojníkov, aby napriek Bakócovmu rozkazu pokračovali vo verbovaní.

Druhý zvrat nastal tiež v prvej polovici mája: na kráľovský dvor v Budíne dorazila správa, že sa sultán Selim 20. apríla so svojím vojskom začal presúvať do Malej Ázie a netiahne smerom k Uhorskému kráľovstvu, takže pominula hrozba, ktorá bola znepokojujúcejšia ako zvyčajne. To síce bezprostredne neznamenalo, že križiacka výprava stratila zmysel, ale mohlo to posilniť čoraz nástojčivejšiu požiadavku rozpustiť stále početnejšiu, nedisciplinovane postupujúcu križiacku armádu, ktorá napriek zákazu pokračovala vo verbovaní nových členov.

Pod vplyvom ďalších zlovestných správ nakoniec Bakóc 24. mája križiacku výpravu zakázal, k čomu mohlo prispieť aj to, že sa podarilo uzavrieť dlho očakávaný mier so sultánovým vyslancom, ktorý sa zdržiaval v Budíne. Samozrejme, neznamenalo to automaticky ukončenie pohraničných bojov, keďže mier vstúpil do platnosti až o niekoľko mesiacov neskôr, po jeho potvrdení sultánom.

Medzitým sa predvoj Dóžovej armády, pozostávajúci z ľahkého jazdectva, dostal 23. mája do Apátfalvy na brehu Mureša a prebrodil sa cez rieku. Tu sa stretol s temešvárskym špánom Štefanom Bátorym a čanadským biskupom Mikulášom Čákym, ktorí ich tu podľa plánu mali prijať. Nevieme presne, čo sa vtedy stalo: stále sebavedomejší križiaci, ktorí boli čoraz nedôverčivejší k vysokému kléru, barónom, resp. k šľachte, pravdepodobne nesplnili rozkazy temešvárskeho špána. Medzi oboma vojskami sa rozpútal vážny boj, v ktorom zvíťazila menej početná armáda špána a biskupa. Víťazi sa vydali za unikajúcimi križiakmi a prebrodili Mureš, aby ich mohli prenasledovať. Medzitým však dorazil mnohotisícový hlavný voj Juraja Dóžu. Bátoryovci sa pred ním museli stiahnuť do pevnosti v Nadlaku, na ktorú križiacke jednotky zaútočili. Bátoryovci nemali na výber, museli túto blokádu preraziť. Pokúsili sa o to na úsvite nasledujúceho dňa: Bátory bol úspešný, naproti tomu čanadský biskup s početnou šľachtou sa dostal do zajatia križiakov.

Keď o niekoľko dní do križiackeho tábora dorazil rozkaz, že výprava musí byť ukončená, Dóža dal biskupa Čákyho a jeho druhov brutálne mučiť a popraviť, čím sa križiacka výprava definitívne zvrhla na vzburu. Dóža svoju armádu rozdelil na viacero častí a z pomsty začal systematicky drancovať oblasť v povodí Mureša: obsadzoval hrady, kaštiele, mestá. Trasu, ktorou prešli jeho vojská, podľa svedectiev lemovali vyplienené šľachtické dvory, mečmi prebodnuté telá šľachticov a zneuctené ženy. Jeho armáda sa neprestajne rozširovala nielen o poddaných, ktorí sa pridávali dobrovoľne, ale aj o násilne naverbovaných. Správy o jeho úspechoch sa šírili ako požiar a rozohnili aj križiakov, ktorí sa zhromažďovali v iných táboroch.

Požiar sa šíri Dolnou zemou
Tento rýchly úspech bol však nevyhnutne dočasný. Súčasne s bitkou pri Apátfalve – Nadlaku totiž mladý sedmohradský vojvoda Ján Zápoľský v okolí Szörényu vpadol na turecké územie, možno s cieľom, aby zabránil prípadnému útoku tureckých pohraničných vojsk a aby tak získal čas na nástup križiakov. Na takmer dvojtýždňových výbojoch ho podľa všetkého sprevádzala nielen väčšia časť vojska temešvárskeho špána, ale aj stoličné a šľachtické bandériá z okolia Mureša.

Z toho jasne vyplýva, že víťazstvo Dóžovej armády pri Nadlaku, resp. rýchle vydrancovanie povodia Mureša sa udialo len vďaka tomu, že kraj sa z vojenského hľadiska úplne vyprázdnil a proti drancujúcim lúpežníkom nemal kto bojovať.

Zápoľského návrat 4. júna možno považovať za zlomový okamih: keď sa k nemu dostali aktuálne správy, časť armády vyslal na posilnenie Temešváru a s ostatnými vojakmi – vyhnúc sa Dóžovým jednotkám – sa ponáhľal späť do svojej provincie, kde pri Deve uzavrel cestu cez údolie Mureša do Sedmohradska, vyhlásil prísnu mobilizáciu a – súčasným slovníkom povedané – núdzový stav.

Dóža sa nepokúsil o prienik do Sedmohradska. Zjednotil svoje oddiely a 9. júna sa vydal do pôvodného cieľa križiackej armády – do Temešváru, pričom o niekoľko dní neskôr začal obliehať hrad, ktorého obrane velil Bátory, medzitým si podmanil Temešskú stolicu a jej okolie. Križiacky vodca jasne videl, že jediné nebezpečenstvo znamenajú vojská sedmohradského vojvodu Jána Zápoľského. Preto už po víťazstve v Nadlaku prikázal farárovi Vavrincovi, drancujúcemu Veľký Varadín a obliehajúcemu tamojší hrad, aby sa so svojimi oddielmi vrátil do Sedmohradska a tam pokračoval vo verbovaní nových posíl.

Bol to vynikajúci plán, pretože týmto vojenským manévrom bolo možné rozdeliť sedmohradskú armádu. A farár Vavrinec, ktorý bol kanonikom prepoštstva sv. Žigmunda na Budínskom hrade, sa rozkazu podvolil: ukončil obliehanie Varadína a začiatkom júla zo severozápadu cez Szilágyság vtiahol do Sedmohradska. V záujme vlastnej bezpečnosti sa k nemu pripojili aj sedmohradské mestá Dés, Kluž a Torda, ktoré mal po ceste a ktoré križiakov prinajmenšom ubezpečili o svojej podpore. Zápoľský musel prvú polovicu sedmohradskej armády, ktorú zmobilizoval na 18. júna a velili jej viacerí veľmoži, ponechať kvôli farárovi Vavrincovi v Sedmohradsku, kým on sa s prevažnou väčšinou svojho vojska vydal smerom k Temešváru.

K rozhodujúcemu boju došlo v júli. Zápoľský sa 15. júla objavil pod Temešvárom a pravdepodobne bez vážnejšieho boja zajal Dóžu a rozohnal hlavné križiacke vojsko. Oveľa ťažšia bitka sa počas jedného z nasledujúcich dní odohrala v Szamosfalve pri Kluži: sedmohradské vojská tu uprostred veľkého krviprelievania porazili farára Vavrinca, ktorý unikal smerom do Moldavska, ale občania Kluže ho napokon zajali. V druhej polovici júla dvadsaťštyriročný spišský gróf Ján Zápoľský, oslavovaný ako záchranca krajiny, spolu s ďalšími šľachtickými oddielmi znovu obsadil pevnosti, ktoré boli ešte v rukách križiakov, a zlikvidoval ešte aktívne križiacke ohniská v Srieme, Báčke a v Bihari, ako aj v okolí hlavného mesta, čím sa ukončil sled udalostí sprevádzajúcich roľnícku vojnu.

Poprava a mýtus o odplate
Hádam ani nemožno dostatočne zdôrazniť, že odvetné opatrenia, ktoré po roľníckej vojne nasledovali, neboli také rozsiahle, ako sa traduje. Samozrejme, veliteľov križiackeho hnutia popravili – Dóžu ako odstrašujúci príklad obzvlášť krutým spôsobom: „Jurajovi Sikulovi najprv položili na hlavu rozžeravenú korunu a potom prikázali jeho vlastným vojakom – s pomocou ktorých spáchal toľko zločinov a ktorých občas žartovne, inokedy zasa vážne nazýval beštiami – priviazať jeho obnaženú hornú časť tela k jeho nohám a ešte zaživa ho trhať zubami. Nakoniec mŕtve telo rozštvrtili a zavesili na šibenicu,“ uvádza sa v kráľovom liste z 25. júla. (Motív posadenia na žeravý trón je výmysel neskoršej doby.)

Rovnaká mučivá smrť pravdepodobne postihla aj farára Vavrinca, ktorého v Kluži tiež upiekli a dali zjesť jeho dôstojníkom. Ale obyčajných účastníkov roľníckeho povstania nemali v úmysle potrestať, aj vzhľadom na jednoznačné hospodárske alebo – ak to chceme vyjadriť inak – sebecké záujmy šľachty.

Kráľovská moc sa tiež snažila predísť odvetným opatreniam. Už v jednom z augustových listov kráľa Vladislava II. sa objavuje myšlienka, že značná časť účastníkov sa ku križiakom pripojila zo strachu, čiže boli len unášaní udalosťami, preto sa nesmú stať obeťami pomsty. A hoci krajinský snem v roku 1514 svojím známym ustanovením odobral poddaným právo na slobodný pohyb, toto nariadenie sa z dlhodobého hľadiska v praxi neujalo; podľa dostupných prameňov sa mohli poddaní – po urovnaní podlžností voči zemepánovi s jeho dovolením naďalej slobodne sťahovať.

Poddaným, ktorí šľachte spôsobili škody, vyrubili stoličné výbory v nasledujúcich rokoch povinnosť tieto škody nahradiť, ale zemepáni (príznačne) urobili všetko pre to, aby ich poddaní neutrpeli vážnejšiu ujmu. V podstate môžeme vyhlásiť, že dlhodobo tradovaný názor, podľa ktorého následky Dóžovej roľníckej vojny – odvetné opatrenia a majetkové a právne oslabenie poddanstva – významnou mierou prispeli k porážke Uhorského kráľovstva v bitke pri Moháči, vôbec neobstoja, keďže ich význam historiografia ďalekosiahlo precenila.

Novšie výskumy poukázali aj na to, že križiacke hnutie väčšinu uhorského územia nezasiahlo – obmedzilo sa na oblasť medzi Pešťou a Temešvárom, resp. na Sedmohradsko: na území dnešného Slovenska možno vykázať križiacke aktivity iba v Abovskej stolici. Niekoľko miestnych konfliktov, ktoré sa v tomto období odohrali v Slavónii (dnes sever Chorvátska) a v Zadunajsku, nijako nesúviseli s Dóžovým roľníckym povstaním. Je zvlášť pozoruhodné, že spoločenskú bázu povstaniu prepožičal región Veľkej dunajskej kotliny, ktorý v tom čase (ako je všeobecne známe) zaznamenával vďaka exportu živého dobytka a obilia rozkvet. Z toho jasne vyplýva, že križiaci sa nebúrili z dôvodu hospodárskeho útlaku, ale preto, lebo mali pocit, že šľachta, ktorej odvekou úlohou bola obrana krajiny a na dane mala nárok práve z dôvodu garantovania bezpečnosti, sa odvrátila od protitureckej výpravy, čím navyše bránila v plnení jej svätého poslania.

Vyhlásením križiackej výpravy a jej následným nečakaným zrušením zároveň nemožno spochybniť ani dobré úmysly politickej elity: vedeli, že Uhorské kráľovstvo už nie je po vojenskej ani hospodárskej stránke rovnocenným protivníkom Osmanskej ríše, preto sa prikláňali k uzavretiu mieru. V konečnom dôsledku možno tieto nešťastné udalosti pripísať na účet tureckej hrozby. Súhrnne sa dá konštatovať, že sotva dva mesiace trvajúce roľnícke povstanie Juraja Dóžu si môže nárokovať záujem budúcich generácií ani nie tak pre svoje následky, ako skôr pre svoju výnimočnosť.

Historická revue, Tibor Neumann, externý prispievateľ

Z maďarčiny preložila Jitka Rožňová

zdroj:
https://historickarevue.sme.sk/c/23254277/sedliacke-povstanie-rytiera-a-kriziaka-juraja-dozu-sa-strhlo-na-vzburu-drancovanie-a-masaker.html

foto:
Potupná poprava Juraja Dóžu, pri ktorej mu položili na hlavu žeravú korunu. Posadenie na rovnako rozžeravený trón je však pravdepodobne len legendou
zdroj: WIKIMEDIA.ORG