Krvavá nedeľa v obci Tokajík ako memento a zdvihnutá ruka

Uplynulý piatok 23. novembra 2018 sa konalo pietne spomienkové stretnutie pri príležitosti 74. výročia Tokajíckej tragédie, zvanej tiež Krvavá nedeľa. Celé toto stretnutie je prejavom piety, ale aj úcty tým, ktorých mená sú vyryté na pamätníku. Úcta nepochybne patrí aj ďalším dvom odsúdeným na popravu, ktorí zázračne prežili tento pochod smrti, ako aj všetkým trpiacim pozostalým. Na toto pietne spomienkové stretnutie boli pozvaní hostia z blízkeho i ďalekého okolia, otec duchovný, či žiaci základných škôl a samozrejme nechýbali Tokajčania.

„Tak ako veľa obcí aj tá naša má v histórii svojej existencie zapísaný veľký smutný príbeh. Príbeh, o ktorom nehovoríme len ako hmotnej katastrofe, ale naozaj o ľudskej tragédii, ktorá z 19. na 20. novembra 1944 postihla našich spoluobčanov. Roky ubiehajú, ale my v tejto dedinke pri potôčku Tokajec, spomíname,“ povedala starostka obce Tokajík Jana Medvecová. Starostku tejto obce neteší, že detí z obce viac odchádzajú ako prichádzajú. K dnešnému dňu žije v obci len 99 obyvateľov, v čase druhej svetovej vojny pred tragédiou to bolo 185 obyvateľov. „Náš život je dotknutý internetom. Je v princípe rovnaký, ale defacto sa veľmi zmenil, najmä preto, lebo každý technický pokrok sa dá využiť, ale aj zneužiť. Použiť na lepšiu a rýchlejšiu komunikáciu a zneužiť z hľadiska dôležitosti obsahu informácii. Prepáčte mi, ale hovorím o tom, lebo sa denne nekontrolovateľne šíria rôzne klamstvá s cieľom meniť dejiny, vrátane popierania zverstiev páchaných na nevinných obyvateľoch. Je to veľké nebezpečenstvo, hlavne pre vyrastajúcu mladú generáciu,“ povedala vo svojom príhovore J. Medvecová a dodala, že pritom nejde len o mediálnu vojnu politikov, ktorá je podľa nej vzdialená od demokracie a potrieb obyčajného radového občana. Podľa J. Medvecovej sa spoločnosť týmto novodobým metódam prinášania informácii aj dezinformácií, ktoré ovplyvňujú verejnú mienku, zatiaľ nevie účinne brániť. „Postupnou kamuflážou faktov sa môže stať, ako sa už neraz v našej spoločnosti stalo, že sa skutok nakoniec nestal, ak aj áno vinník je niekto úplne iný. Raz vinníkom budú aj partizáni a statoční občania, ktorí bránili a vydobyli našu slobodu. Slobodu, ktorú si nevieme dostatočne vážiť, lebo zabúdame,“ uviedla. Starostku obce Tokajík však napĺňa hrdosť, že pozvanie na toto pietne spomienkové stretnutie prijali všetci Tokajčania i pozvaní hostia. „Tu na týchto miestach sú rodinní príbuzní i susedia, ktorí prežili stáročia v skromnom spôsobe života až do osudného dňa, ktorý zmenil pohľad na žitie v tomto malebnom údolí. Deň Tokajíckej tragédie, zvaný aj ako Krvavá nedeľa, zostáva ako memento zdvihnutej ruky pre budúce generácie. Nemôžeme sa preto nečinne prizerať ako sa s vydobytou slobodou a demokraciou zaobchádza. Úctu k miestam tejto tragédie nám pripomínajú mená 32 zavraždených Tokajčanov, ktoré sú vyryté na tomto pamätníku, ktorým vzdávame hold a úctu. Zároveň musíme brániť to, za čo oni položili svoje životy,“ dodala J. Medvecová a poďakovala všetkým tým, ktorí pomáhajú a podporujú úsilie uctievať túto smutnú spomienku. Naša spolupatričnosť a podpora patrí tiež všetkým obciam na Slovensku i v Českej republike, ktoré postihol podobný osud. „V mene všetkých vypálených a vojnou zničených obcí odsudzujeme fašizmus a extrémizmus, ako zvrátenú ideológiu, ktorá počas druhej svetovej vojny priniesla toľko utrpenia,“ uzavrela Medvecová.

Výpoveď Andreja Stropkovského, ktorý tento masaker prežil…
Viedli nás za dedinu smerom na Brusnicu. Jeden Nemec, ktorý vedel po slovensky zavelil vľavo bok. Keď sme sa otočili už som videl, že vojaci, ktorí nás doprevádzali, boli zaľahnutí za guľometmi, ktoré mali namierené smerom k nám. Potom veliteľ jednotky vytiahol papier a odovzdal tlmočníkovi, aby nám ho prečítal. V uvedenom prípade išlo o rozsudok smrti, ktorý znel: „Rozsudok smrti. Vaša vláda Vás odsudzuje na trest smrti zastrelením preto, že ste pomáhali partizánom a zúčastňovali ste sa partizánskych akcií proti svojmu národu. Podpísaný Tiso.“ Dvaja z mužov začali ukazovať evakuačné lístky, že oni nie sú z Tokajíka, ale tam iba evakuovali. Obecný komisár Peter Pán tiež potvrdil, že sú evakuanti. Nemci na tieto protesty nereagovali a veliteľ dal povel k streľbe zo samopalov aj z guľometov, ktoré už boli namierené na nás. Guľka ma zasiahla do nohy, hneď som sa však hodil na zem a ležal ako mŕtvy. Za pár sekúnd prestali Nemci strieľať. Ranení muži kričali a stonali. Nemci znovu pustili na všetkých streľbu. Opäť som bol zasiahnutý do nohy dvoma ranami. Nemci ešte chodili pomedzi mŕtvoly a kto ešte javil známky života, toho zo samopalu strelili rovno do hlavy. Aj do mňa jeden z Nemcov kopol a tiež sa mi postavil na chrbát, poznamenal „kaput“ a odišiel od mňa k ďalším. Zostal som nehybne ležať, aby nezbadali, že ešte žijem.

Po dlhšej dobe, keď už skončila streľba a keď som už nepočul vravu Nemcov, pomaly som pootočil hlavou. Nemci už boli vzdialení asi jeden kilometer a odchádzali smerom k dedine. Ani potom som sa nehýbal, lebo som si nebol istý, či nás ešte niekto nepozoruje. Znovu som otočil hlavu a zbadal som, že neďaleko mňa sa niekto hýbe. Zistil som, že je to Michal Medvedz, ktorý tiež zostal nažive. Plazením sme sa dostali k potoku, kde sme chceli dať ešte našich príbuzných. Medzi tým, sme znovu počuli streľbu a preto sme obaja ušli do lesa. Michal Medvedz bol strelený niekde do chrbta. Obidvaja sme sa zdržiavali v lese pri Tokajíku, až do utorka 21. novembra 1944, kedy sme sa v ranných hodinách z lesa vrátili na miesto, kde ležali povraždené osoby. V lese bola zima a nemali sme čo jesť. Ja som si zobral z môjho zavraždeného brata zimný kabát a od niektorých zavraždených osôb zobrali jedlo a odišli sme späť do lesa. Vtedy ešte obec Tokajík nebola vypálená. Odišli sme do jednej koliby, o ktorej vedel Michal Medvedz. Zdržiavali sme sa tu až do príchodu sovietskych vojsk do Tokajíka…

Andrea Fecková 

Zdroj
http://www.espektrum.sk/index.php?text=12103-krvava-nedela-v-obci-tokajik-ako-memento-a-zdvihnuta-ruka