Kto poslal sovietske vojská domov? Ján Langoš

Veľa sa píše o príchode okupačných vojsk na naše územie. Je dobré si pripomenúť aj inú udalosť: dátum odchodu sovietskej armády z celého východného bloku.

Pri tejto spomienke nemožno opomenúť meno Jána Langoša. Vieme o jeho razantnom postoji v otázke odsunu sovietskej armády z celej strednej Európy? Prečo Poliaci velebia zakladateľa Ústavu pamäti národa Jána Langoša a vyzdvihujú jeho úlohu?

Keď sa dohodli Nemci s Gorbačovom
Písal sa rok 1989. Rok zmien, rok revolúcií, pádu Berlínskeho múru. Súčasťou diania v nasledujúcom období bola aj otázka odsunu sovietskej armády. Prebiehali bilaterálne rokovania medzi zástupcami ZSSR a jednotlivými krajinami. Zástupcovia Nemecka (za Východné Nemecko) pokračovali v rokovaniach relatívne rýchlo. Boli si vedomí sily v tom čase už polmiliónovej sovietskej armády na svojom území, ktorá sa tu usadila na konci druhej svetovej vojny a neustále zvyšovala svoju materiálnu i personálnu základňu. V praxi nešlo „len“ o odsun vojakov, ale aj ich rodinných príslušníkov, tisícky tankov a cca dvesto jadrových hlavíc. Zároveň to predstavovalo opustenie škôl, škôlok, zdravotníckych zariadení, tankodromov, letísk... Nehovoriac o ekologickej pohrome na miestach, ktorých sa „dotkli“ Sovieti.

Dohodu o odsune vojsk podpísal Michail Gorbačov (ZSSR) a kancelár Helmut Kohl v júli 1990. Bola súčasťou zmluvy umožňujúcej zjednotenie Nemecka. Odsun sa začal 22. augusta 1990 (tento dátum by bol symbolický aj pre Československo, no je rovnako aj pre Nemecko a Rusko v pohľade na smutný rok 1939). Odsun z Nemecka trval až do 31. augusta 1994.

Najkratšia možná cesta
Najjednoduchší bol presun cez Poľsko. Tu však nastal problém. Poliaci už neboli vazalom ZSSR a zároveň nemali ani dotiahnuté rokovania o odsune vojsk zo svojho územia, respektíve aj medzi poľskými politikmi bolo počuť hlasy, že asi nie je možné úplne žiadať odsun sovietskej armády.

Grzegorz Kostrzewa Zobras (bývalý poľský námestník riaditeľa Európskeho odboru MZV, ktorý bol v rokoch 1991 – 1992 hlavným vyjednávačom zmluvy o odsune sovietskych vojsk) tvrdí, že predstavitelia bývalého ZSSR boli ochotní stiahnuť svoju armádu z Nemecka, Maďarska i Československa, ale nie z Poľska: „Dokonca aj vtedajšia poľská garnitúra sa neusilovala o odsun vojsk z Poľska, ale o racionalizáciu a skomercializovanie ich časovo obmedzeného pobytu v Poľsku.“ Pohľad na sovietsky východný blok po roku 1989 bol pre niektorých politikov (aj samotného ministra financií a vicepremiéra Leszka Balcerovwicza) ako takzvaná „ľudská tvár východného bloku“. Samotný vicepremiér uvažoval v ekonomických intenciách: Aby pobyt sedemdesiatich tisícok vojakov s cca tridsiatimi až štyridsiatimi tisícami civilného obyvateľstva stál Poľsko čo najmenej, ideálne, aby Poľsko ekonomicky nedoplácalo na ich pobyt.

Boli však aj iní politici, ktorí nechceli gentlmensky čakať, kým sa nestiahne armáda z okolitých krajín, aby potom, približne po štyroch rokoch, začali rokovať o odsune z Poľska. Nechceli vazalsky umožniť presun sovietskej armády z Nemecka cez svoje územie. Sovieti to, samozrejme, nerešpektovali. Cez Poľsko poslali tzv. charitatívny konvoj plný vojenskej techniky. Poliaci ho zastavili... a nastal konflikt.

Keď sa Nemci dohadujú s Ruskom... o nás bez nás
Poliaci sú hrdým národom. Národom, ktorého predstavitelia zastavili Turkov pred Viedňou i boľševickú armádu pred vpádom do západnej Európy. Známe sú spory Poliakov s Rusmi tiahnuce sa dejinami. A predsa tu existovali aj záblesky slobodného a rovnocenného dialógu: medzi pápežom Jánom Pavlom II. a Michailom Gorbačovom, ktorý poľského pápeža vnímal ako „najväčšiu morálnu autoritu na svete“.

Pri delení Poľska medzi Nemeckom a Ruskom nechýbali ani zástupcovia jeho južného suseda (s výnimkou druhého delenia Poľska). A tak to malo (mohlo) byť aj pri odsune sovietskej armády. Československo z toho mohlo opäť raz vyťažiť. Samozrejme, na úkor Poľska.

Keďže Poliaci nechceli povoliť presun sovietskej armády z Nemecka cez svoje územie a Rusom sa nechcelo prijať ultimátum, rokovanie o odsune sovietskej armády z Poľska, tak do tohto sporu mohlo adekvátne vstúpiť Československo. Stačilo málo: umožniť spoplatnený konvoj sovietskej armády cez svoje územie. Takáto ponuka prišla od Nemcov. Spokojní by boli Rusi i Nemci a Československo by obohatilo svoj rozpočet o neuveriteľných osem miliárd nemeckých mariek.

Československo bez ohrozenia
Zároveň by to neohrozilo ani samotné Československo, ktoré síce 18. októbra 1968 vo Federálnom zhromaždení odsúhlasilo „dočasný pobyt sovietskych vojsk“ na našom území, no 26. februára 1990 došlo k dohode o odchode okupačnej armády z Československa. Aj keď rokovania z konca roku 1989 i z januára 1990 boli zo strany Moskvy plné neústupkov i vyhrážok (obmedzenie dodávok ropy), predsa sa Československu podarilo už vo februári 1990 podpísať dohodu o odchode Sovietov: 73 500 vojakov, 18 500 dôstojníkov, 44 340 rodinných príslušníkov, 1 120 tankov, 103 lietadiel, 173 vrtuľníkov.

Z „dočasného“ pobytu sovietskej armády v Československu sa stal takmer dvadsaťtriročný pobyt trvajúci do 21. júna 1991. S jej odchodom súvisia vyrabované kasárne, domy, obrovské ekologické škody vo výcvikových priestoroch, avšak aj dovtedy nepredstaviteľná realita suverenity a slobody.

Toxický jed prenikol i do myslí mnohých jednoduchých ľudí. Hneď po okupácii plnili svoju úlohu médiá, propaganda. Keď sme si v čase normalizácie pripomínali koniec druhej svetovej vojny, na fotkách sa zobrazil okupačný vojak s podpisom: „náš osloboditeľ“. Učiteľky, ktoré zvolali príslušníkov okupačných vojsk na prvé diskusie do škôl, boli povýšené a z novej (okresnej, inšpekčnej) pozície už nariaďovali diskusné a kultúrne bratríčkovanie s tými, o ktorých sa len pár dní predtým spievalo: „... strieľajú do otcov a do detí naši verní bratia Sovieti“, „tanky ničia cesty aj úrodu, Rusi nám zobrali slobodu!“.  Sovietske tanky vytvárali ovzdušie autocenzúry, neslobody.

Langoš verzus miliardy
Iste, za odsun sovietskej armády z Československa v plnej miere vďačíme vyjednávaciemu tímu, v ktorom mal nezastupiteľnú úlohu Michal Kocáb ako šéf parlamentnej komisie pre odsun sovietskych vojsk z nášho územia. Mal to „v náplni práce“ a svojej úlohy sa zhostil excelentne.

Avšak pri odsune sovietskej armády z celej strednej Európy zohral dôležitú úlohu Ján Langoš. Langoš, ktorého poznáme v pozícii federálneho ministra vnútra, predsedu Demokratickej strany či zakladateľa Ústavu pamäti národa.

V čase, keď nebola na stole dohoda o odsune sovietskych vojsk z Poľska a Československo malo na stole miliardovú ponuku z Nemecka, bol to práve Ján Langoš, kto sa stretol s poľskými priateľmi a prejavil živý záujem o dianie v Poľsku. Ako minister vnútra sa mohol pokojne dištancovať, vyhovoriť sa na kompetencie a povedať Poliakom, že im „bude držať palce, aby sa aj im podarilo vyrokovať dohodu s Gorbačovom“. On to neurobil. Nechcel slobodu, bezpečnosť „len“ pre seba, „len“ pre svoj národ, „len“ pre Československo. Chcel viac. (A možno si bol vedomý faktu, že ak sú naši „bratia Kainovi“ u nášho severného suseda, „zajtra“ môžu byť opäť aj u nás.)

Bol to Ján Langoš, ktorý si z pozície federálneho ministra vnútra vyžiadal zvolanie bezpečnostnej rady štátu. Zvolaná bola na začiatok februára 1991. Langošov námestník Jan Ruml spomína: „Nemecko vtedy Československu dalo ponuku, že ak Československo bude súhlasiť s tým, aby vojaci z Východného Nemecka prešli cez územie Československa, tak nám poskytnú neuveriteľnú čiastku osem miliárd nemeckých mariek. Ján Langoš bol jednoznačne za to, aby sme financie neprijímali a daná situácia sa riešila iným spôsobom.“

A vtedy sa rozhodlo, že Československo neprijme finančnú ponuku od Nemcov, ale bude solidárne s Poľskom. „Vtedy sa v Rusku začal plač a krik,“ spomínajú poľskí politici. „Presvedčili ich až naše činy.“

Ak si v týchto dňoch pripomíname vstup okupačnej armády na naše územie, je dobré mať pred očami tých, ktorí rokovali o jej odsune z Československa, no rovnako aj Jána Langoša, ktorého ospevujú Poliaci za jeho statočný postoj pri odsune sovietskej armády z celej strednej Európy. Čo vlastne Langoš urobil? Dokázal požiadať o zvolanie bezpečnostnej rady, dokázal uprednostniť priateľstvo a slobodu pred finančne výhodnou dohodou. Dokázal sa pozrieť do očí veľkým hráčom, podporiť slabších a neustúpiť. Dnes vieme, že jeho slová a činy mali a majú veľký význam pre celú strednú Európu. Už nám chýba len jedno: Viac spoznávať a nasledovať takéto osobnosti.

František Neupauer
Autor je historikom Ústavu pamäti národa.

Zdroj:
https://www.postoj.sk/35782/kto-poslal-sovietske-vojska-domov-jan-langos

Poznámka: Citáty sú z filmu Europa Środkowa idzie na wolność, 2012, réžia: Mirosław Jasiński.

Foto:
Ján Langoš na snímke z augusta 2005 v Bratislave
Autor: TASR/Martin Baumann