Kvalita života, politická kultúra, park a plaváreň

Diskusie o tom, čo je to kvalita ľudského života a ako ju merať prebiehali počas osemdesiatych i deväťdesiatych rokov minulého storočia. Niet sporu o tom, že človek vedie kvalitný život vtedy, ak sa v dobrej kondícií dožije vysokého veku, keď má prístup k vzdelaniu a k takým materiálnym statkom, ktoré mu zaistia slušnú životnú úroveň, keď je obklopený ľuďmi, ktorých má rád, ktorých si váži a ktorí majú radi a vážia si jeho, a tiež keď sa môže zúčastniť na správe vecí verejných.

Ekológia mesta je komplexná veda integrovaná z mnohých vedných disciplín, ktoré sa zaoberajú interakciami, existujúcimi v umelom, človekom pretvorenom prostredí miest medzi populáciami organizmov, umelými faktormi a antropognne modifkovanými prírodnými prvkami so zvláštnym dôrazom na úspešné prispôsobenie potrebám produkcie a tvorivým i rekreačným potrebám ľudskej populácie. Problematika mesta, ale nezahŕňa len problémy spojené so životným prostredím, ale i celý rád sociálne – ekonomických faktorov, akými sú napríklad úroveň kultúrneho prostredia, zamestnanosť, starostlivosť o zdravie, využitie voľného času, ale i patologických javov, ako je vandalstvo, alkoholizmus, kriminalita mládeže a gangy.

Rešpektovanie a praktické naplnenie zásad rozvoja mesta môže prispieť k zvýšeniu celkovej kvality života, chápanej vo vyššom zmysle a s ohľadom na jeho prírodnú, sociálnu i technickú podstatu. Ide o to trvale udržiavať, obnovovať a rozvíjať toto prostredie tak, aby poskytovalo optimálne hygienické, sociálne, kultúrne a ďalšie podmienky pre život obyvateľov i pre zaistenie všetkých spoločensky potrebných funkcii mesta. Celková kvalita života je úzko spojená s realizáciou takého dlhodobého rozvoja mesta, ktorý by vylučoval nebo postupne zoslaboval všetky sprievodné negatívne javy, akými sú napr. zvýšená chorobnosť a úmrtnosť spôsobené nízkou kvalitou znehodnoteného životného prostredia medzi ktoré patrí i úplné „odprírodnenie” mesta ohrozujúce jeho samotnú podstatu.

Celkovú kvalita života konkrétnej aglomerácie, regiónu, ale i krajiny sa meria tzv. indexom kvality života (Human Development Index – HDI). Tento ukazovateľ je konštruovaný na základe 39 aspektov, zhrnutých do desiatich hlavných kritérií, ktorými sú kvalita a dostupnosť spotrebného tovaru, hospodárske prostredie, bývanie, úroveň zdravotnej starostlivosti, prírodného prostredia, politická a sociálna klíma, verejné služby a doprava, rekreácia, školstvo a spoločensko-kultúrne prostredie. Metodika EU ďalej využíva indikátory udržateľného rozvoja a tzv. štrukturálne Lisabonské indikátory, v rámci ktorých navyše oproti HDI je zaradené kritérium „rozloha chránených území“ a „výdaje na ochranu životného prostredia“, resp. biodiverzita. Je len pochopiteľné, že pre obyvateľov a turistov sú najviac atraktívne, ale i fnančnej priazni štrukturálnych fondov EU tešiace sú štáty, regióny a mestá, ktoré v dôsledku realizácie a rešpektovania týchto zásad a podľa naznačenej metodiky dosahujú vo vzájomnom zrovnaní najvyššie hodnoty.

Je nepopierateľným faktom, že v rámci komunálnej politiky leží všetka ťarcha rozhodovania a zodpovednosti na orgánoch samosprávy, ktoré prostredníctvom voličov sú zaviazané, majú mandát ale i povinnosť realizovať politiku, garantujúcu pre nimi spravované mesto, či región konkurenčnú schopnosť oproti iným mestám daného regiónu v atraktivite životných podmienok obyvateľov, príťažlivosti pre turistov a v schopnosti lákať trvalý prísun finančných prostriedkov z verejných, prípadne nadnárodných zdrojov.

V podmienkach nášho mesta tak isto len cieľavedomé, koncepčné, systematické investovanie i keď menších prostriedkov do zachovania tradičných hodnôt, pomáha zachovať ráz a originalitu mesta a vytvára predpoklad pre jeho rozvoj, pre rozvoj životného prostredia a následne cez cestovný ruch prináša efekt v podobe rozvoja nadväzujúcich služieb, vytváranie pracovných príležitostí, zvýšenie kúpyschopnosti obyvateľstva atď. Okrem toho vytvára predpoklad pre trvalý príliv finančných dotácií i z európskych fondov, na tento účel určených.

Z tohto pohľadu nekoncepčné presadzovanie výstavby jednoúčelového i keď polyfunkčného zariadenia v urbanisticky najvzácnejšej lokalite mesta a len na základe „dostupnosti jednorazových zdrojov“ je hazardom, ktorý vylučuje budúci nárok na trvalý tok prostriedkov umožňujúcich rozvoj mesta a udržanie životného štandardu obyvateľov. Nechce sa veriť, že by po Červenej armáde osloboditeľke, ktorá bez konsenzu vyrúbala časť parku na výstavbu provizórneho mosta cez rieku Cirochu po prechode fronty a po plánovačoch šťastnej budúcnosti vo farbách KSS, ktorí tak isto bez konsenzu postavili vedľa historického kaštieľa na večné časy modernú „polyfunkčnú“ nemocnicu, by súčasní víťazí volieb tentoraz z KDH a opäť bez konsenzu s obyvateľmi mesta zasadili likvidačné K.O. parku, výstavbou športového objektu (pravdepodobne plaváreň je iba začiatok), ktorý svojimi príjmami za vstupne od detí nezamestnaných obyvateľov určite bude ziskový a bude dotovať na rozdiel od zrušeného kultúrneho strediska mestskú pokladňu. Možno, že plaváreň bez ohľadu na názor obyvateľov nakoniec postavená bude, potom sa ale Snina stane turistickou atrakciou v európskom kontexte ako skanzen koncepčného myslenia a politickej kultúry „severokórejskeho“ typu.

Pavol Marinič, VŠE Praha