Ladislav Hanus: Pamäti svedka storočia

LÚČ, vydavateľské družstvo Bratislava 2006
Kniha vyvolala medzi gréckokatolikmi vášnivú diskusiu. Dovoľujeme si Vám ponuknúť najproblematickejšie pasáže z nej.

Socialistické Československo - Leopoldov ako kňazská väznica
str. 638 .....
Predtým, až dovtedy, na jednej cele bol s ním otec Gojdič. Len oni dvaja. Pravdaže, otec Gojdič ho musel úplne obslúžiť. Až potom prišiel k nám. Pýtal som sa ho: „Vladyka, ako ste sa mali, ako ste nažívali s týmto Ríčařom? Či vám nechýba..." - „Nech ho parom berie," hovoril, „som rád, že som sa ho zbavil." Takto hovoril tento svätý.

Čo bolo, podľa vás, sväté na Gojdičovi?
Voľačo bolo, ale aj dačo falošné. Ku Gojdičovi sa ešte vrátime. To sa mi celkom páčilo, keď povedal tak úprimne -
„Nech ho parom berie. Som rád že som sa ho zbavil."
Ale sme prešli ku inej práci. Až nám bolo ľúto, až sa nám cnelo za perím a igelitmi, za tou Zornicou.
:......

str. 652
.....
Nezabudli ste na gréckokatolíckeho biskupa Gojdiča?
Pravdaže, musím spomenúť vladyku Gojdiča. Ako by to bolo! Výslovný kamarát, radi sme sa spolu prechádzali, on bol príjemný človek, otcovský, ozaj skromný, kamarátsky, rozumný, vtipný. Ja som mu aj všelijaké také maďarské vtipy rozprával, to ho ohromne bavilo, on sa vedel náramne smiať. O všeličom sme sa rozprávali, Páli báči mal v krimináli, a už predtým, chýr svätca, akoby bilokáciu alebo stigmy mal, že sa vznášal nad zemou a tak. Mal taký chýr a konečne sme sa teda zišli v Leopoldove. On bol najprv v istej izolácii, nie že by bol celkom izolovaný, ale bola to taká menšia izba, býval tam s baptistickým kazateľom Říčařom. Ten bol akýsi chromý, tak vo všetkom ho obslúžil Páli báči, po celý čas akoby k nemu pridelený zdravotník. Potom toho Ríčařa preložili do našej miestnosti, ako som už o tom rozprával.

Keď bol tuná Páli báči, akosi sa nám pripomenula celá tá otázka gréckokatolíkov. Aj v súvise s jeho menom. Celý ten hrozne pomotaný problém Rusínov - gréckokatolíkov. S ním, pravdaže, bol aj Hopko. Potom, aby som ich naraz vymenoval: bol aj Ivan Mastiliak, kanonik Rojkovič, gréckokatolícky prešovský farár Miron Petraševič, Zima, a to bol otec tohto lubického, starý Zima, on bol farárom, ale zase kdesi v okolí Kežmarku. Tak som sa zadivil vtedy, keď sme posviacali kežmarský kostolík, že toto je syn, vyzeral ako starec. Vtedy tam bol ešte istý gréckokatolícky, možno pravoslávny Putráš, pravdaže, aj Dežko Sudich. Tento Sudich bol najprv rímskokatolícky, potom sa stal rusnáckym, napokon pravoslávnym. Prešiel cez niekoľké metamorfózy. Tak sme ho aj brali, ako úplne bezcharakterného človeka, on ustavične menil kabát. Nuž, s týmito sme tuná nažívali. Teraz už hovorím nielen o Gojdičovi, ale aj o týchto gréckokatolíkoch. A mali sme tu naozaj hlavy: Gojdiča, Hopku, Rojkoviča, Mastiliaka.

Mastiliak bol rehoľník skromný, náramne učený, asketický a príjemný. Ale nevystupoval ako vyslovene gréckokatolík, aspoň túto vec nezdôrazňoval, on bol rehoľník. A nehlásil sa k nijakej národnosti. Takých nemáme radi, takých šedivých, úplne indiferentných. Tak sme ho aj takto brali. Aj doteraz on žije vo svojej zbožnosti, vo svojej mystike, ale bližšie sa k ničomu nehlási. S ním sa dalo veľmi pekne nažívať. Bol medzi nami najučenejší, ako živý lexikón.

Keď sme sa stretli s Hopkom, až sa mi otvorili oči, len som tak zhíkol: „Ej, Vasil, Vasil! Ale nás to prištiplo, že sme sa dostali pod jednu strechu." V rozhovoroch rozkrútila sa nám celá otázka gréckokatolicizmu. Hopko mal veľmi zlú minulosť v tejto veci. Ešte za prvej republiky. Už mal voľáku hodnosť, nosil červené, ale biskupom ešte nebol, možno spirituálom. On bol opravdivo demagogický štváč, ako gréckokatolík. Sám som ho počul takto rečniť. Bol demagogický, štvavý, provokoval, drásal nervy, veci zveličoval, slovom: opravdivý štváč. Mal zlú minulosť, pretože bol jedným z tých hlavných štváčov, gréckokatolíckych demagógov. Mal toho na svedomí, tej provokácie, toho rečnenia, tých všelijakých scén za jeho života, za prvej republiky, potom i za Slovenského štátu! Hotová obluda svojho času!

V akom zmysle ~ „štval"?
Ako gréckokatolík proti Slovákom, pravdaže, aj proti rímskokatolíkom. To je tá stará kauza, to staré nepriateľstvo medzi gréckokatolíkmi a rímsko-katolíkmi, napätia vyplývajúce zo starého nepriateľstva. Teraz je príležitosť toto všetko rozobrať, aká tam bola kauza: národná. Totiž oni sa štiepali na niekoľko národností, tu a tam boli medzi nimi Slováci, boli Rusíni, boli Ukrajinci a boli Veľkorusi tejto orientácie. V skutočnosti sami nevedeli, čo sú. Po národnej stránke sa hlásili k tomu, čo bolo výhodnejšie. To boli náramní oportunisti. Minulosť majú takú, i gréckokatolíci, že oni najviacej zapadli do Maďarska. Klérus bol výslovne, ale až doteraz, aj Hopko, aj Gojdič, maďarského zmýšľania. Títo starí páni sa medzi sebou aj vo väzení rozprávali po maďarsky a boli maďarského cítenia. Slúžili maďarskému režimu, boli maďarského ducha, feudálneho ducha. Aj to bola tá druhá, sociálna stránka, že boli panovační, že ten veriaci ľud im slúžil ozaj ako nevoľníci. Naozaj im slúžil. A oni ako zemepáni ich využívali ako voľakedy ešte pred zrušením nevoľníctva. Boli nielen maďarského ducha, ale boli aj predajní. Nech už akýkoľvek bol režim, vždy sa pýtali pred voľbami: „Sto dáte?" Na všetko sa vopred pýtali, čo dostanú, a sa aj dohodli. Boli ochotní bez zásady slúžiť, vykonať všetko. Keď povstala Podkarpatská Rus, keď tam boli odtrhnutí od Maďarov, tak len vtedy začínali vymýšľať tie národnosti, čo by tak mohli byť: Rusíni, alebo Veľkorusi. Potom za prvej republiky sa silne priklonili k Čechom a boli čechoslováci. A vôbec, slúžili Čechom zase za všelijaké výhody, ale vždy proti Slovákom, proti Slovenskému štátu a proti Tisovi. Vždy proti Slovákom. A tak slúžili komukoľvek, len nie Slovákom. Som čítal ich kalendár, ešte do r. 1948 vydávali kalendár. To ešte Gojdič bol na prvej strane, jeho dosť ospevovali ako vladyku. Potom medzi príspevkami článok - Naši nepriatelia. Výslovne Slovenský štát a Tiso. Ktorý kresťan by mohol toto povedať: naši nepriatelia?! To tam bolo zase také oportunistické, že sa chceli k tomuto novému režimu hlásiť, že my sme predsa boli vždy v opozícii. To sú veľmi nemilé veci.

Bola u nich aj otázka národnostná. Najviac informácií mám o tom od Janka Murína. U gréckokatolíkov totiž vládla klika, ku ktorej patril vladyka Gojdič, ako hlava tej kliky, potom aj klika okolo neho. To boli istí kanonici, aj zo seminára profesori, z takých význačných bohatých fár, ktorí to držali dedične. Oni sa ženia, takže tam je populácia, preto to držali dedične, ako istá dynastia. A držali všetky tieto preferované pozície a fary, hoci početne bola ich menšina. Veľmi malá menšina tých Rusínov, ale veľká väčšina Slovákov, gréckokatolíkov, ktorí boli dosť vydedení a vylúčení zo všelijakých výhod, skoro akoby ovládaní alebo utláčaní. Teda tá problematika bola náramne komplikovaná. No keď sme sa teraz zišli aj s Hopkom, povedal by som, že teraz už stíchol, pravdaže, tam. Už človek by ho ani nebol mohol poznať, ako vystupoval kedysi, keď bol na koni. Teraz neprovokoval, bol tichý, bol aj skromnejší, ale zato v ňom všeličo šilo. Ono to v ňom bolo, celá tá minulosť. Nikto mu to dáko nevyčítal, nedošlo ku konfrontácii, ale svoje sme si mysleli. Raz mal prednášku o Ukrajincoch: „My Ukrajinci," hovoril, „my Ukrajinci sme taký zvláštny národ. My sme národ, ktorý mnoho vytrpel. Boli sme stále bití a stále sme sa ešte nedostali ku svojim právam." Tak hovoril: „My Ukrajinci." Ale to bolo novopečené, on sa nehlásil úprimne ku Ukrajincom, ale to bola tá terajšia konjunktúra: „My Ukrajinci." Teda nie za Rusov, ale za Ukrajincov, čo bol predsa vtedajší vládny kurz. On v krimináli vraj prekonal všelijakú krízu, aj nervovú, takže istý čas ho liečili, istý čas prekonával aj melanchóliu, takže už nebolo s ním ani do reči. Ale prekonal to. Českí kolegovia o ňom hovorili: „On je naivní jako plyšový medvídek." Teda čo do rozumnosti.

Tak to bolo aj s vladykom Gojdičom. Obklopila ho táto dynastia, on bol ich nástrojom, tá ho poriadne ovládala. A najmä tá druhá otázka, kňazská ženba, kňazské rodiny, tak musíme povedať: pliaga, pliaga. My sme to videli nielen u luteránov, ale aj u gréckokatolíkov. To bolo vždy a je to stále nápadné, ako to komplikuje jednak situáciu farnosti, jednak situáciu diecézy. Aj pri celibáte je problémov v diecéze dosť, ale nepomerne sa to skomplikuje pri kňazskej ženbe, keď vstúpia na scénu aj manželky, a potom deti, rodinný záujem, budúcnosť detí, veno dcér, poprípade pri synoch voľáke štúdium, postavenie synov ako farárov. Takže nakoniec možno povedať, že diecézu spravovali ženy, klika žien. Diecéza spravovaná klikou žien! A Páli báči bol milučký, milučký ako vtedy, keď vtrhol do auly k nemu zástup žien, to mi rozprával Ivan Čekan. Tento Čekan bol ináč rehoľník, farár v Klokočové, pri Šírave, v pútnickom mieste. A bol „celebs", taký náruživý „celebs" ako tuná Spišiak z Vernára. Taký náruživý „celebs", čiže nepriateľ kňazskej ženby. Hovoril: „Bol som v predizbe, chcel som ísť ku pánu biskupovi a vtrhlo tam asi päťdesiat žien. Kdeže, mňa odsotili nabok a vtrhli tam." Tak on len počúval tie hlasy - to kvičanie, to pišťanie okolo: Ale, Páli báči, Páli báči, tak ho volali, a vymohli vraj od neho všetko. Išlo o to, aby niekoho zaprotežoval.

Tento Čekan, ale to bolo ešte v Jáchymove, tiež bol Rusňáčisko. Oni boli taký typ, u nich to bol častý typ, tiež sa správal ako lopta, na všetky strany, ako bolo treba. Robil sa chorým, robil sa hlúpym, robil sa hluchým, nemým, nevedomým, ako bolo treba. Jeho nebolo možné nikde chytiť. Ale bol veľký adverzárius tej kňazskej ženby. Rozprával mi, aké boli pomery. Na takej dedine, kde bol farár ako zemepán, jeho veriaci, jeho farníci mu boli povinní aspoň týždenne alebo mesačne prísť na práce, na robotu ako u nevoľníkov. Nielen to. On týchto svojich farníkov predal ako pracovné sily za peniaze aj iným. On si vzal peniaze a tí ľudia boli povinní pracovať nielen jemu, ale tomu druhému. Takže keď títo nevoľníci prišli včasráno pred faru, iba sa spýtali, kam sa dnes ide pracovať, či k Rosenzweigovi, alebo ku Petrašovičovi.

Rozprával aj iný prípad, ako z tých hôr Vrchoviny farár sa sťahoval do Zemplína, do doliny, na voľáku lepšiu faru. Jeho budúci veriaci tam prišli s vozmi po jeho veci, aby ho previezli. Ako tam boli, tak videli, ako sa s ním lúčili jeho veriaci - padali pred ním na kolená a bozkávali mu kolená. To ako na rozlúčku svojmu farárovi. A keď prišli domov, tak mu povedali: „Ale my vám kolená nebudeme bozkávať!" To si už vopred vyhradili.
Je ťažké celú túto otázku posúdiť, aj my sa chráňme straníckosti, bola to otázka veľmi komplikovaná. Takže blahoslavená Orava a Liptov, že nemali s touto vecou vôbec dočinenia. Ale od Spiša počnúc, čím ďalej na východ, krížom našej rímskokatolíckej pastorácie bol vždy tento problém s gréckokatolíkmi. Bol aj stále ešte je. A najmä to, že táto konfesionálna otázka, že je to konfesia iná, rítus iný, to narobilo toľko škriepok, nepriateľstva a sváru, že pán biskup Cársky sa takto vyjadril: „Skôr vychádzame s evanjelikmi ako s gréckokatolíkmi." Takže ustavičné napätie. A za tým bol aj politický záujem. Naozaj, celá táto otázka bola politická zo strany Ukrajincov, alebo Veľkorusov. To bola akási invázia Ukrajincov, tlak do tejto Podunajskej nížiny. Ich tlak a taká tichá imigrácia sem ďalej z východu na západ. Oni došli až po Poprad, nárokujú si až doteraz to územie po Poprad. Ako svoje. Je to na mape zakreslené, celé územie. Všelijakými historickými pseudoargumentmi dokazujú, že je to ich pôvodné územie. Pred našimi očami sa diala táto imigrácia. Húževnatá a akási plánovitá, že sa niektoré rodiny sem ťahali, len tak striehli dostať sa do všelijakých krajov. Ja to najlepšie viem zo Spišských Vlách, tam kde Nemci už vymierali a kde bol statok na predaj, priam striehli, ihneď na to udreli a už sa zahniezdili. Potom priťahovali ďalších. Jednoducho prišli ako prisťahovalci.

A kde Rusnák vstúpil nohou, tak to je rusnácke územie, to je ukrajinské územie, ktoré bolo takýmto spôsobom z ich strany zaujaté. Čiže taká potmehúdska vec. Také bolo nažívanie s gréckokatolíkmi. Opakujem, oni sa medzi sebou rozprávali po maďarsky, všetci títo starí páni, aj s vladykom, kanonik Rojkovič či Petraševič. Oni srdcom predsa len tiahli ku Maďarom. Akokoľvek. A všetko ostatné, čo bolo mimo Maďarov, tie ostatné režimy, to bola iba akási núdzová situácia, kde oni už potom taktizovali všelijakým spôsobom, hlásili sa za všeličo. No stále to bolo protislovenské, to ich zaujatie.

Tak si spomínam aj na otca Zimu. Starší pán, mal necelých šesťdesiat, ale výslovný starec, ničoho sa nezúčastňoval, len dľa možnosti pri peci, na lavici vysedával. Ešte mal štyri mesiace trestu. A len vzdychal a vzdychal: „Jako to ja tu vydržím! Vieš si ty predstaviť, čo sú to štyri mesiace?" - „Štyri mesiace?" tak som mu povedal, „nie, neviem." Ja som mal vtedy ešte stodeväťdesiatdva mesiacov! Nevedel som si predstaviť, koľko je to štyri mesiace. Štyri mesiace trestu! Slovom, to bol taký stonavý, mľandravý, mäkký starec. Tiež si nezaslúžil úctu. Taká je moja spomienka na otca Zimu a gréckokatolíkov.

Medzi nami, ako som spomenul, bol aj Miron Petrašovič, prešovský farár, ktorý nám tam aj zomrel. Bol to starší človek, ale taký mohutný. Lekársky to neviem povedať, ale taká nevoľnosť alebo bezvedomie na neho prichádzalo, najmä v noci. A on v noci vstal a motal sa von, chcel ísť cez predsienku na chodbu. Tam ho vedomie opustilo, spadol, vyvalil kýbeľ vody na zem, buchot. Tak sme ho našli na zemi. Potom som mu povedal: „Týmto nás budíte všetkých, keď vám bude treba von, som pri vás, zbuďte ma a ja vás tam ticho zavediem." To som mu jasne povedal. Ale on nie, zase sa stalo to isté. Ale netrvalo už dlho, potom bol úplne v bezvedomí. Potom prišiel po neho Puťo Neuwirt, ten lekár, konvertita ako Paľko Strauss, výborný chlapec. Tak v noci prišiel, prišli aj s nosidlami, dvaja sme ho vzali na nosidlá, a v noci sme ho cez celý tábor niesli do nemocničného oddelenia. A tam zomrel. Vzali ho pochovať do Prešova. Takto to bolo s Mironom Petrašovičom.

*********

Ladislav Hanus( 26. 2. 1907, Liptovský Mikuláš - 8. 3. 1994, Ružomberok)

Po zložení maturitných skúšok na reálnom gymnáziu v Liptovskom Mikuláši zahájil v roku 1926 štúdium teológie v bohosloveckom seminári na Spišskej Kapitule. V študijnom roku 1927/28 prešiel do Inssbrucku na štúdium filozofie a teológie, promovaný v roku 1932. V rokoch 1932-1938 pôsobil v pastorácii ako kaplán v Ružomberku. V období 1938-1950 bol profesorom morálnej teológie v seminári na Spišskej Kapitule. Medzitým od roku 1941 redigoval časopis slovenskej kresťanskej inteligencie Kultúra, v rokoch 1944-45 bol redaktorom časopisu Obroda. Po skončení druhej svetovej vojny pôsobil v rokoch 1946-48 ako redaktor a prispievateľ časopisu Verbum. Po prevrate ho v roku 1950 internovali a v roku 1952 bol na základe vykonštruovaných obvinení odsúdený na 16 rokov odňatia slobody. Podmienečne prepustený na slobodu v roku 1965. Od roku 1968 sa vrátil do pastorácie ako správca fary v Kvačanoch a Hybiach. Od roku 1983 žil až do svojej smrti na dôchodku v Ružomberku.

Ladislav Hanus patril medzi najvýznamnejších filozofov kultúry na Slovensku. Jeho filozofický profil sa vytváral pod vplyvom myslenia Romana Guardiniho, Petra Lipperta, Rainera Mariu Rilkeho a Theodora Haeckera. Po druhej svetovej vojne ho inšpirovali francúzski kresťanskí myslitelia Jacques Maritain a Teilhard de Chardin. Podarilo sa mu prekročiť niektoré provinciálne črty filozofického myslenia na Slovensku a dospel k európskemu a svetovému duchovnému obzoru. Kultúru chápal ako praktické a teoretické zmocňovanie sa skutočnosti, ktoré sa vyznačuje neobmedzenými možnosťami. Jeho ideálom bol kultúrny človek, ktorý by dokázal v sebe skĺbiť pozitívne črty dobrého vlastenca a príkladného Európana. Tieto myšlienky, načrtnuté v zbierke esejí Rozprava o kultúrnosti rozvíja Hanus vo svojom vrcholnom diele Filozofia kultúry. V ňom skúma ontologický základ kultúry a v duchu Teilhardových ideí ho vidí v bytostnej nehotovosti človeka a z nej vyplývajúcej dvojpólovosti ľudskej bytosti. Bytie každého človeka sa má podľa neho dovŕšiť prostredníctvom vlastných kultúrnych činov. Presadzoval myšlienku zblíženia teológie a kultúry prostredníctvom plodného dialógu. Stotožnil sa s koncepciou "organického pluralizmu", ktorý chápal ako jednotu v rozmanitosti a v zmysle kompromisu medzi individualistickou slobodou a kolektivistickou viazanosťou. Na sklonku života sa sústredil na biografické práce, spomedzi ktorých treba vyzdvihnúť najmä životopis Romana Guardiniho. Nemeckého katolíckeho mysliteľa zaraďuje medzi najväčších mysliteľov v dejinách ľudstva a vyzdvihuje jeho zásadový postoj a obhajobu idey kresťanského humanizmu v období nadvlády hitlerovského nacizmu v Nemecku.

Zdroj: http://www.hanusfellowship.org, Spoločnosť Ladislava Hanusa