Ladislav Pavlovič. Nebol cár, ako ho nazývali, ale skutočný rytier zelených trávnikov

Prešov mal v minulom storočí skutočne množstvo vynikajúcich športovcov, medzi nimi aj majstrov sveta, či takého, ktorý dostal česť reprezentovať nielen toto mesto a republiku, ale dokonca celý kontinent. Predsa však primát najlepší športovec Prešova 20.storočia získal niekto iný a zaslúžene, futbalový útočník Ladislav Pavlovič. Symbol streleckej úspešnosti, vernosti materskému klubu, ale predovšetkým futbalista nevšedného talentu.

 

PREŠOV. V rodine ich bolo až 12 detí. Dve z nich, Laco a o dva roky mladší Rudo to dotiahli až medzi elitných futbalistov.

 

Rudo však vždy zostal v tieni svojho slávneho brata. Lacove nádherné góly síce spôsobovali burácanie na tribúnach i vtedy tak obľúbených miestach na státie, ale málokto z nespočetných divákov si zapamätal, že ten úspešný útok, zakončený pohotovou a presnou strelou, sa začal u Ruda.

 

Jedno je však isté a hocičo sa bude diať na našich trávnikoch, nič sa už v tomto nezmení: Laco bol v uplynulom storočí druhým najlepším futbalovým kanonierom na Slovensku.

 

O niečo úspešnejší bol len Jozef Adamec, ten dal v I. čs. lige 170 gólov, Ladislav Pavlovič o šesť menej. V elitnom Klube ligových kanonierov, pričom jeho členom sa mohol stať iba ten, kto bol autorom minimálne 100 gólov v najvyššej čs. súťaži (v rokoch 1925-38 a 1945-93) sa mu ušiel členský odznak s číslom 4.

 

Ako prvému slovenskému futbalistovi vôbec. Adamec sa do zoznamu dostal neskôr. Písať o celej futbalovej kariére L. Pavloviča by zabralo priveľa priestoru i času. Nemožno však nezdôrazniť jeho vernosť prešovským farbám.

 

Názvy klubov sa menili, len on zostával. Počas kariéry odohral 347 prvoligových stretnutí v 17-ich ročníkoch najvyššej súťaže, okrem toho ďalších 950 (oficiálnych priateľských, medzinárodných i medzištátnych) a dohromady dal až takmer 2000 zaregistrovaných gólov.

 

Až na dva ročníky, ktoré povinne musel odohrať v drese ČH Bratislava (ako vojak základnej vojenskej služby) bol vždy verný Prešovu. Až po ukončení účinkovania v I. lige ešte krátky čas pôsobil v Bardejove.

 

V A-mužstve Československa (14 zápasov, dva góly) hrával na trávnikoch proti elitným hráčom sveta, napríklad Jašinovi (ZSSR), najlepšiemu futbalistovi Európy v roku 1963, Buffonovi (Taliansko), finalistovi MS 1954, Grosicsovi, Lórantovi, Bozsikovi, Buzánszkému, Hidegkutimu, Puskásovi, Kocsisovi, Zakariásovi (všetci Maďarsko)...

 

V čs. reprezentácii hrával vedľa Schroifa (najlepší brankár na MS 1962 v Čile), Masopusta (držiteľ Zlatej lopty najlepšieho futbalistu Európy 1962), Stachu, Pluskala, Kvašňáka, Wieceka, L. Nováka, Pažického, Popluhára (najlepší slovenský futbalista 20. storočia), Buberníka, Vengloša, Kadrabu...

 

Za jeho najväčší úspech v reprezentácii možno právom považovať stretnutie v júli 1960 v Marseille proti domácemu Francúzsku v súboji o 3. miesto v Pohári európskych národov, predchodcu súčasných majstrovstiev Európy, ktoré zhodou okolností sa aj v tomto roku uskutočnia vo Francúzsku.

 

Mužstvo ČSSR vyhralo 2:0 a oba góly dali „obojživelníci", teda v tých časoch ešte aj dobrí hokejisti – Vlastimil Bubník a L. Pavlovič.

 

Na ...dsaťtisícové návštevy na štadiónoch bol L. Pavlovič zvyknutý. Tak napríklad pri jeho reprezentačnej premiére v septembri 1952 na stretnutí Československo – Poľsko (2:2) bolo v hľadisku 50 000 divákov.

 

O 10 000 viac ich bolo v roku 1956 v Buenos Aires pri zápase Argentína – Československo (1:0), ako aj o tri roky neskôr v Bratislave na stretnutí kvalifikácie na Pohár európskych národov s Írskom (4:0, L.Pavlovič dal jeden z gólov).

 

Najviac si však priaznivcov futbalu užil v septembri 1959 v Moskve na priateľskom súboji s domácim Sovietskym zväzom (3:1), kedy ho videlo až vyše 90 000 fanúšikov.

 

Dôstojná rozlúčka

Dvojnásobný kráľ ligových strelcov (v ročníku 1960-61 sa o tento titul rozdelil s R. Kučerom z Dukly Praha – obaja dali po 17 gólov, v sezóne 1963-64 už sám s 21 gólmi) sa v štyridsiatke rozhodol skončiť s účinkovaním v I. lige.

 

Na rozlúčkovom zápase v máji 1966 v hľadisku štadióna Tatrana Prešov sa vtedy tiesnilo 20 000  divákov, ktorí v jeho výbere hru finalistov MS 1962 Pluskala, Tichého, L. Nováka, Masopusta, Scherera, strieborného z OH 1964 v Tokiu  A. Urbana, bronzových z premiérových ME 1960 Stacha, Buberníka a Dolinského či ďalších hviezd čs. futbalu.

 

To, že títo všetci prišli do Prešova odohrať na jeho počesť rozlúčkový zápas s Honvédom Budapešť svedčí o tom, akú úctu požíval medzi najvýznamnejšími osobnosťami čs. futbalu.

 

S talentami to vedel

Po ukončení aktívnej činnosti jeho cesta zákonite viedla k trénerstvu. Najväčšie úspechy dosiahol v práci s mládežou.

 

Dorastenci Tatrana pod jeho vedením sa stali majstrami Slovenska a doviedol ich až do finále majstrovstiev ČSSR. Najdôležitejšie však bolo to, že „spod jeho rúk" vyšli takí futbalisti ako Bubenko, Igor Novák, Biroš, Molka, Sopko, Sobota, Čelovský, Laca, Vankovič...

 

Futbalový talent sa prejavil aj u jeho dvoch synov, ale predovšetkým u Laca. Dotiahol to až do dorasteneckej čs. reprezentácie, potom začal hrať najvyššiu súťaž za Bohemians Praha, ale... Štúdium medicíny na Karlovej univerzite v Prahe, pokiaľ ho chcel úspešne dokončiť (čo sa mu aj podarilo) si vyžiadalo nejednu obeť.

 

V tomto prípade aj milovaný futbal. Nuž, ťažko povedať, či by Laco mladší dosiahol vo futbale toľko, koľko jeho otec.

 

V každom prípade by jeho menu na trávnikoch hanbu nerobil. Naopak, veď zdedil nielen talent, ten samotný na veľké majstrovstvo nestačí, ale i zmysel pre zodpovednosť a vytrvalosť ísť za svojím vytýčeným cieľom.

 

Netradičná záľuba

Na popredného futbalistu mal L.Pavlovič neobyčajnú záľubu – chov hydiny, konkrétne sliepok. Ako nám prezradila jeho manželka Anna, niekedy ich mal až sto! Ich počet sa však neustále menil a musel sa doplňovať, pretože Laco Pavlovič mával kuracinu na stole každý deň!

 

Celé roky sa mu nezunovala. Možnože práve v pravidelnom konzumovaní hydiny sa skrýva tajomstvo jeho streleckej mušky. Kto vie...  Bavila ho aj práca v záhrade, mal vrodené sklony ku gazdovstvu. V paneláku by asi vôbec nedokázal žiť.

 

O terajších futbalových hviezdach vieme všeličo, ale o žiadnej z nich nemôžeme povedať, že má vrúcny a oddaný vzťah k divadlu.

 

Laco Pavlovič počas dlhých rokov nechýbal na žiadnej premiére v Divadle Jonáša Záborského v Prešove. Samozrejme, pokiaľ nebol s reprezentáciou či Tatranom na zahraničnom zájazde, alebo nemal iné futbalové povinnosti. Nie však len on, ale aj ostatní spoluhráči z Tatrana.

 

Veď pre generáciu prešovských futbalistov 50. a 60. rokov minulého storočia boli herci DJZ najlepší priatelia.

 

Odišiel kus dejín

Zišiel z očí, zišiel z mysle. Táto stará ľudová múdrosť má svoje opodstatnenie a potvrdzuje sa v každodennom živote nás všetkých.

 

Laco Pavlovič aj po skončení hráčskej i trénerskej kariéry mal vždy okolo seba množstvo ľudí – priateľov, fanúšikov, bývalých spoluhráčov i súperov.

 

Neuzavrel sa do seba, spoluorganizoval turnaje starých pánov, či oslavy svojich jubileí, spojených s futbalovými stretnutiami veteránov

 

. Na svoje narodeniny nikdy nezabudol pozvať aj svojich bývalých súperov z Košíc. Uznával najmä brankára Antona Švajlena, jedného  z tých, ktorí ho nasledovali do Klubu ligových kanonierov – Jána Strausza (115 prvoligových gólov), obdivoval hru majstra Európy z roku 1976 Jozefa Módera.

 

Ešte počas života Laca Pavloviča dvaja jeho vnukovia, žijúci v Bratislave, Ladislav a Svätozár založili futbalový turnaj 17-ročných nádejí PAVLOVIC CUP – Turnaj o pohár Ladislava Pavloviča. Doteraz na siedmich ročníkoch podujatia sa zúčastnilo vyše 800 chlapcov zo 74 klubov.

 

Je to každoročne veľké trojdňové podujatie, ktoré si vyžaduje nemálo organizačného úsilia i financií. Do organizácie sa však zapája celá početná a predovšetkým súdržná rodina Pavlovičovcov, ktorá na svojich pleciach nesie nielen športovú a technickú prípravu, ale aj podstatnú časť rozpočtu.

 

Okrem toho súčasťou programu PAVLOVIC CUP-u  býva aj stretnutie bývalí hráči Tatrana Prešov versus Pavlovičovci.

 

Laco Pavlovič zomrel 28. januára 2013 vo veku nedožitých 87 rokov v rodnom Prešove. Odišiel do futbalového neba, kde už pred ním boli desiatky a desiatky vynikajúcich hráčov, ale určite nemusel dlho čakať na nomináciu do niektorého z TOP tímov.

 

Možno však, že raz bude mať na už konečne zrekonštruovanom štadióne Tatrana sochu v (nad)životnej veľkosti. Lebo si to rozhodne zaslúži.

 

Jeho futbalový život výstižne okomentoval v súčasnosti náš najznámejší televízny športový komentátor Marcel Merčiak: „S Ladislavom Pavlovičom pri jeho rozlúčkovom zápase v roku 1966 odišlo z Tatrana Prešov kusisko športového majstrovstva, dnes pri poslednej rozlúčke s ním odchádza kus histórie..."

 

Každý komentár je tu zbytočný. Mesto s najdlhšími futbalovými dejinami na Slovensku (oficiálny zrod v Prešove v roku 1898) nikdy nemôže nespomenúť  éru svojho stále najslávnejšieho hráča, i keď tu pôsobilo veľa futbalových velikánov.

 

Ani tí najväčší optimisti si nemyslia, že sa niekedy v Prešove narodí jagavejšia futbalová hviezda než bol, je a bude Ladislav Pavlovič, ktorý by sa 8.apríla dožil  90-ich rokov.

 

Kanonier, ktorého celý život sprevádzala prezývka „Cár", bol na trávnikoch predovšetkým rytierom. Veď odohral takmer tisíc zápasov a ani raz ho za nešportovú hru nevylúčili.

 

Pretože tak jednoducho nikdy nehral...

 

Autor: Vladimír Mezencev

Zdroj:

http://presov.korzar.sme.sk/c/8173383/nebol-car-ako-ho-nazyvali-ale-skutocny-rytier-zelenych-travnikov.html

 

Foto

www.ladislavpavlovic.sk