Ladomirovčania majú takmer 90 ročnú zvonárku

V obci Ladomirová žije Mária Pasnišinová, ktorú poznáme už z televíznych obrazoviek. Je zaujímavá tým, že chodí zvoniť do cerkvi  napriek tomu, že v júni oslávi 90 rokov.

V Ladomirovej stojí gréckokatolícky drevený chrám svätého Michala Archanjela  so zvonicou, ktorý pochádza z roku 1742 a je národnou kultúrnou pamiatkou zapísanou v Zozname svetového kultúrneho dedičstva. Oddane, s vierou a pokorou v ňom dlhé roky slúžila takmer 90-ročná babička Mária Pasnišinová. Býva hneď pri  cerkvi, no má k nej blízko aj v srdci. „Muž bol 27 rokov kostolníkom a chodil aj zvoniť. Keď ochorel, 10 rokov som tu zvonila ja,  lebo to nemal kto prevziať. Tu sme sa aj sobášili, mali sme sa s mužom radi. Bola to úplne iná doba, ako dnes,“ spomína si Mária. Vychovali štyri deti, ktoré pokrstili v tomto chráme. „Jeden žije tu, ďalší bývajú vo Svidníku a v Žiline. Dcéra je v Levoči. Keď však príde, pomôže mi a postará sa o mňa,“ vraví babka deviatich vnúčat a troch pravnúčat.

ZVONENENIE BOLO V ICH RODINE TRADÍCIOU
O chrám sa Mária Pasnišinová starala a udržiavala ho vždy, keď to bolo možné. Istý čas chodil zvoniť jej švagor, ešte pred nimi svokor. Vydala sa do kostolníckej rodiny. „Svokor bol kostolník, zvonil krásne. Zvon pri ňom vydával melódiu bim-bam-bom. Každý inak zvonil, aj môj muž aj jeho brat. Ten chodil zvoniť po mne, potom ochorel aj on a zase som tam zvonila ja. Nie každý sa chce tomu venovať, zvoniť ručne s troma zvoniť je náročnejšie ako s jedným. Všetky práce som robila, ale už nevládzem, ani ruky mi už tak neslúžia. Už zvoniť nechodím, ale podľa potreby vždy prídem. Donedávna som ešte chodila.“ Vzhľadom k veku sa obľúbenej činnosti musela vzdať. Dnes zvoní iba výnimočne, aj na najväčšie sviatky. Cíti sa slabšie a má zdravotné ťažkosti. Napriek vysokému veku tam ešte rada zájde, pomôže a zastúpi kostolníka, ak treba. O upratovanie sa postarajú ženy z dediny. „Bola som v nemocnici, mala som problémy s pľúcami. Keď som nechodila do kostola, chrám mi chýbal. 22. júna oslávim 90 rokov. Človek sa už cíti slabý, nič sa už tak nechce. No prídem sa tu niekedy pomodliť aj o polnoci, strach nemám,“ tvrdí starenka. Má rada spoločnosť, preto sa dodnes postará o turistov, ktorí do obce prichádzajú. Otvára im chrám, porozpráva sa s nimi a pustí im sprievodné slovo. Dohovorí sa s nimi napriek jazykovej bariére. Má s nimi rôzne zážitky, rada spomína na príchod návštevníkov z Japonska. Mnohí jej posielajú ďakovné listy a pohľadnice. „Ľudia sú všelijakí, dobrí aj zlí, štedrí aj skúpi. Jeden návštevník mi povedal, že má tiež rovnako starú mamku, ako som ja. Dala som mu vstupenku, potom som si všimla, že si ju nevzal a keď som sa vrátila, v knižke bolo položených 100 eur. Nechal nám peniaze, nič nepovedal a bez slova odišiel. Nepoznala som toho človeka, ale nechápem, že nám daroval toľko peňazí. Chcela som sa ho ešte opýtať za čo a aspoň som chcela poznať jeho meno, aby sme sa pomodlili moleben za jeho zdravie.“ Má aj opačné skúsenosti, keď jej niekto na chrám nechcel prispieť a stalo sa tiež, že jej vzali knižku.

„VOJNU SI NEVIE PREDSTAVIŤ TEN, KTO JU NEZAŽIL“
Mária Pasnišinová mala ťažký život, s bolesťou si spomína na vojnu. „V strede dediny žili kedysi samí Židia. Starší Žid chodil k nám na mlieko a potom ho Nemci zobrali. Keď však predtým pri nás sedel, povedal nám: Podľa našich kníh je všetko tak, ako má byť. Budú nás brať a nebudeme ani vedieť kde. Vezmú nás všetkých, mužov, ženy aj deti. Toto nám hovoril, ako sa stalo a pamätám si to dodnes. Bolo to strašné, nedovolili vtedy ani dať sa napiť vody malým deťom.“ Vo vojne jej pred očami zabili bratranca a hoci mala 19 rokov, na všetko si spomína. „Veľa som toho prežila. Kto vojnu neprežil, myslí si, že to nie je nič a nevie si to predstaviť. No my sme to prežili, vo fronte sme všetko videli, aj to, ako všetkých pobili. Na našom dvore ležali špinaví na tráve a v piesku. Nebolo tu sto, ale tisícka vojakov. S puškou v ruke mierili na môjho bratranca. Keď som ho našla ležať, hladkala som ho po tvári. Dodnes si na všetko spomínam, pamäť mám dobrú, aj v noci sa zobudím, ako mi blúdia myšlienky blúdia hlavou. Nedá sa na to zabudnúť.“ Pri bombardovaní museli utiecť preč z dediny. „Robili sme na poli a vzlietli nad nami tri lietadlá. V Ladomirovej horelo okolo 30 domov a keď nás bombardovali, zápalná guľa dopadla aj na chrám,“ spomína si. Začal horieť, no našťastie sa požiar uhasil a chrám zostal. Poškodila sa pravá strana ikonostasu, zreštaurovali ju v roku 1946. „Utiekli sme dvanásť kilometrov od dediny, evakuovali sme a utekali k Ladomírke. Videla som, ako nám horí dom. Domy za hodinu zhoreli do tla, všetko bolo z dreva. Potom museli všetci začať od znova. Bolo nás však päť detí a rodičia boli ešte mladí. No bola bieda a nebolo kam ísť. Mamin brat, ktorý býval neďaleko, nás prichýlil v mlyne.“

PRE OBEC JE VERIACA BABIČKA VZÁCNA
Mária Pasnišinová vystupovala s Michalom Kosťom v televíznej relácii Nebíčko v papuľke. „Je to pre mňa veľmi zaujímavá osoba, empatická a vnímavá. V 90. rokoch bola ochotná vystupovať aj v televíznom programe. Pôsobí pozitívne a každého osloví. Vyznačuje sa vzácnou charakterovou kvalitou osobnosti,“ tvrdí o nej. Chváli ju a jej služby v chráme oceňuje aj správca gréckokatolíckej farnosti v Ladomirovej Pavol Seman.   „Ako kňaz za našu farnosť o nej môžem povedať, že je veľmi šikovná, aktívna a rozhľadená. Stále chodí do chrámu a angažuje sa so srdcom. Reprezentuje nás, za čo sme jej patrične vďační a hrdí. Vnímame ju ako Boží dar sme naozaj radi, že ju máme. Autenticky podá zaujímavosti zo svojho života cez vojnu. Je očitým svedkom udalostí a pamätá si aj rekonštrukciu kostola.“ Tvrdí o nej, že je najstarším veriacim občanom v obci. „Je to hlboko veriaci človek, ktorý je odmalička spätý s chrámom a až doteraz sa oň stará napriek veku a chorobám. Vierou nielen deklaruje, ale ňou aj žije. Pomáha druhým, slúži cirkvi aj cez skutky a má stále odhodlanie byť k dispozícii všetkým, ktorí chcú vidieť našu pamiatku. Chcem ju za to pochváliť a poďakovať jej v mene farnosti za tie roky, ktoré slúžila a chvalapánubohu slúži. Je pre nás obohatením. K ďalším rokom jej želáme sily a zdravia,“ zaprial jej.

ZVONY ZAHÁŇALI BÚRKU
O  zvonení v rodine Pasnišinovcov sa mohli na Slovensku aj vo svete dozvedieť aj v dokumente Petra Kerekeša. Cerkva bola v roku 1957 opäť poškodená, keď počas búrky spadla na zvonicu lipa. Traduje sa, že zvony strácajú moc, ak sa použijú na oheň. „Majú veľkú rezonančnú schopnosť, používali sa na zaháňanie búrky. Keď sa blížila silná búrka, zvonár zvonil. Dokázal mraky narušiť a búrka akoby obišla dedinu. Pán Pasnišin nevystihol správny čas, búrka bola vtedy silná, konár  zo stromu vedľa cerkvi sa zlomil, spadol a jemu sa akoby zázrakom nič nestalo. Boli to obrovské zvoniská, no Božia moc a osud ho ochránili pred nešťastím. Zanechá ti stopu v rodine a aj v dedine to zarezonovalo,“ prezradil M. Kosť.

Autor: mc