Legendy a povesti pretavili v Uliči do dreva

Zabudnutá neupravená časť historického parku v Uliči sa zmenila na príjemné miesto oddychu. Návštevníci si môžu posedieť na lavičke pri dievčati s kačacími nohami, ale aj dozvedieť sa viac o Krívajúcom čertovi z Riabej skaly.

 

Zaujímavosti kraja spod Polonín zachytil v dvanástich drevených sochách miestny rezbár Miroslav Gaľo.

 

„Chceli sme využiť 'zabudnutú' neupravenú časť historického parku v Uliči a premeniť ju na príjemné a zaujímavé miesto vhodné na oddych i načerpanie nových informácií o tomto kraji,“ hovorí Iveta Buraľová, manažérka projektu Krása spod Polonín oživená v starom dreve.

 

Na spoločných brigádach dedinčania vyčistil park od náletových drevín, vytvorili sieť nových chodníkov, osadili vkusné premostenie. Tradičným lieskovým oplotením park oddelili do obývanej zóny.

 

Legendárne postavy „ožili“ v dreve

„Obec i jej okolie majú zaujímavú históriu. Územie národného parku je opradené starými legendami, nachádza sa tu veľa zaujímavých osobností i miest. Časť histórie sme oprášili a ľuďom priblížili netradičným spôsobom: vytvorili sme drevené sochy a informačné tabule, ktoré kúsok toho pekného, vzácneho a zaujímavého symbolizujú a pripomínajú,“ dodáva Buraľová.

 

Miestnemu rezbárovi M. Gaľovi sa podarilo cez voňavé drevo vdýchnuť dušu Dedovi Beskydovi, ochrancovi tunajších hôr, Pustajovi, najväčšiemu rusínskemu rozprávkárovi, Fedorovi Hlavatému, najznámejšiemu zbojníkovi, mníchovi Ignatijovi z Uličského Krivého, dievčaťu s kačacími nohami, či Krívajúcemu čertovi z Riabej skaly.

 

Ďalšie drevené sochy pripomínajú povesť o Nasti a pohorí Nastaz, udalosti z dvoch svetových vojen, bukové pralesy, nezvyčajný pád meteoritu nad Stinskou i miesto stretu troch štátov Kremenec. Celkovo je ich dvanásť.

 

Čo hovoria legendy

Pohan–dievča a Riaba skala

 

Stará povesť hovorí: „Kedysi dávno žila v dedine Podhoroď dobrá a pracovitá žena, ktorej sa narodilo krásne dievčatko. V osudnú noc ju navštívila „perelesnica“ – zlá bosorka. Tá jej dieťatko z postieľky vzala a vymenila ho za svoje, za dieťa s kačacími nohami. Dievčatko rástlo. Tvár malo krásnu, okúzľujúcu. Ale srdce kamenné, plné zloby a nenávisti. Ľudia v dedine ho nazývali pohan-dievča. Vyrástla z neho zlá, nepríjemná a panovačná žena. Na vysokej skale nad dedinou, na „hradnom vrchu“, si rozkázala postaviť hrad. Dedinčania sa jej báli. Dňom i nocou pracovali, odmenou im bol len bič a jej mrazivý smiech. Keď týmto krajom prechádzal kráľ Matiáš, verný poddaný ľud mu o zlej dievčine s kačacími nohami vládnucej na hrade Tibava (nazvaný podľa Tibavského panstva) všetko vyrozprával. Pohan-dievča vysadlo na koňa a pred spravodlivým hnevom panovníka utekalo. Cválali dlho a neúnavne. Až za Novou Sedlicou, pod Riabou skalou, ho  kráľ dohonil. Tam mu zoťal hlavu. Vtedy sa hora nad nimi zrútila a dievča pochovala. Tak vznikol skalný zosuv na Riabej skale, ktorý dodnes pripomína schúlené dievča s kačacími nohami.“

 

Riaba skala patrí medzi najstaršie národné prírodné rezervácie Národného parku Poloniny. Vyhlásili ju v roku 1964 na výmere 359,94 ha. Pravdepodobne v postglaciálnom období sa odtrhol horský svah, vytvorila sa skalná stena s obnaženými čelami flyšových sedimentov, pieskovcov a ílovcov a na jej úpätí sa nahromadila obrovská balvanovitá sutina. Významnou súčasťou tohto územia sú vysokohorské lúky poloniny a staré bukové lesy, súčasť Karpatských bukových pralesov.

 

Krívajúci čert

Čert je častou postavou starých legiend a povestí. Aj tých spod Polonín. Jedna z nich hovorí o piatich čertoch z Riabej skaly, ktorí chceli zatopiť celé Karpaty. Štyria niesli veľký kameň a piaty, krívajúci čert, niesol malý kameň. Chceli ich hodiť do Morského oka. Keď sa však rozohnali, zrazu zakikiríkal kohút a čerti sa stratili. A tak hodené kamene nedoleteli až do Morského oka, ale spadli pred neho. Dodnes tam stoja. Volajú sa Malý a Veľký Sninský kameň.

 

Známa je aj ďalšia povesť. Tá hovorí o Riabej skale nad Novou Sedlicou. Podľa nej sa na Rusaľa (Zelené sviatky) na hore Paporotna (neďaleký vrch v Poľsku) schádzali rusalky. Varili tam odvar z liečivých bylín. Čerti im ho však chceli vymeniť. A tak si pripravili jedovatý odvar z plodov vlčieho lyka, koreňa nadraguly a kvetov arniky. Práve s ním leteli ponad Riabu skalu, keď zrazu zakikiríkal kohút v neďalekej obci Močarne (v Poľsku). Čerti stratili moc, hrniec im vypadol z rúk a celý odvar sa rozlial po skale a pestro ju zafarbil. Odvtedy je Riaba skala taká pestrá, farebná – riaba.

 

Jeden z „poloninských“ čertov stráži poklad. O tom hovorí ďalšia legenda, spod Stinskej,  horského masívu na slovensko-ukrajinskej hranici. V jej útrobách sa od dávnych vekov nachádza jaskyňa, nazvaná podľa neďalekej ukrajinskej dediny Kňahyňa. Tam si dvanásti zbojníci ukryli dvanásť bočiek zlata. Sedí na nich čert. A nazbíjaný poklad prísne stráži.

 

Autor: Jana Otriová 

 

Zdroj: http://humenne.korzar.sme.sk/c/7501498/legendy-a-povesti-pretavili-v-ulici-do-dreva.html