Les, hanba a UNESCO

Bukovo-jedľovým pralesom na severovýchode Slovenska hrozí, že ich vymažú zo zoznamu UNESCO. Usilujú sa o to ochranári zo združenia VLK. Paradox? Nie, logický krok, pretože sa tam ťaží drevo.

Holorub v pralese nad Novou Sedlicou
chatár v pralesoch priamo na hranici, Vojtek Juda, nie je príliš mladý, ale mlado vyzerajúci Poliak. Stromy z lokalít UNESCO, ktoré vidí z verandy svojho zrubu, sa už nachádzajú na Slovensku. Do Osadného, kde jeho kamarát Juraj Lukáč býva, je to odtiaľto tri hodiny pešo tmavým lesom.

Sedíme všetci traja pri poháriku a pozorujeme tiene horúceho leta. Vtom ticho pretne piskot lokomotívy. Vláčik z Bojnice, aký tu jazdí šesťkrát denne, doviezol asi dvesto turistov. Slovenské pivo, ukrajinské keksy a poľské nanuky idú u Vojteka na dračku. O pol hodiny vlak odíde a zavládne opäť ticho, ktoré občas preruší rachot mechanizmov. V Poľsku sa teraz ťaží drevo ostošesť, aj v chránených územiach. „Kaczinského strana Právo a spravodlivosť musí z niečoho zaplatiť stodvadsať eur na každé dieťa, ako sľúbili,“ povie Juda sarkasticky.

Je to zvláštny a smutný rusínsky kraj. Pred sto rokmi ním prechádzali aj literárny Švejk či skutočný reportér Egon Ervin Kisch. Pôvodných obyvateľov, Lemkov, po vojne v roku 1947 násilne vysídlili po celom Poľsku ako údajných kolaborantov banderovcov. Ostali po nich vyľudnené, často so zemou zrovnané alebo lesom zarastené dediny. Dnes by sa niektorí aj vrátili, ale niet kam. A tak robia iba symbolické kríže na cintorínoch.

Vchádzame s Jurom do lesa UNESCO. Po tristo metroch stretávame na hraničnom hrebeni štvoricu holohlavých mladíkov v maskáčoch, sú z Bratislavy. „Dobrý deň, pán Lukáč,“ pozdravia slušne. Sú to kotlebovci? Branci? Či iba bežní milovníci prírody?

Konečne sme sami, so zvukmi, pachmi a inými vnemami pralesa. Juro sa mení na jeho organickú súčasť. Napriahne všetky zmysly. Tu počuje orla či ďatla, tam vidí stopy vlka či miesto, kde spal jeleň. „Tieto stromy majú sto a viac rokov, niektoré až tristo,“ povie s rešpektom o jedliach a bukoch. Keď dožijú, spadnú a zhnijú. Na ich zvyškoch vyrastá nový les. Odveký kolobeh. Nebyť nás, ľudí, ktorí ho narúšame.

lži, samé lži
Ten prípad vyvolal zaslúženú mediálnu aj politickú pozornosť. Podobne ako drancovanie eurofondov, aktuálne v rezorte školstva, aj tu ide o dlhodobú aroganciu. V skratke: nedáva nijakú logiku, prečo sa štát najprv od roku 2007 hrdí zápisom 5 766 hektárov pralesov na hranici s Poľskom a Ukrajinou na zoznam svetového dedičstva UNESCO a zároveň, potichu (ako je u nás zvykom) na dvoch tretinách ich výmery naďalej umožňuje ťažbu. Lunapark a národný park nejdú dohromady, to nedávno skonštatoval aj Najvyšší súd SR v prípade zámeru lanovky na Štrbskom plese. A dodal, že ochrana prírody musí mať v takomto prípade prednosť.

Náčelníkovi VLK-a Jurajovi Lukáčovi najviac prekáža to, že Slovensko klamalo a klame naďalej – nominačný projekt zápisu pralesov ani slovkom nezmieňuje tamojšiu hospodársku činnosť, teda ťažbu. Akoby aj mohol! Na lepšiu ilustráciu: je to asi také absurdné, ako keby sme v inej lokalite UNESCO, povedzme v Banskej Štiavnici, dve tretiny pamiatok ničili tým, že ich zbúrame a postavíme ich nanovo.

„Je to podobné ako keby niekto, akože, začal stavať kostol, nemal by peniaze, a tak by vnútri urobil nevestinec alebo kasíno. S tým klamaním a rúbaním v pralese UNESCO sa musí skončiť,“ hovorí jeden u pobúrených ochranárov Viliam Bartuš z pobočky VLK Východné Karpaty.

Jeho kolega Peter Sabo ukazuje názorné mapky.  Kľukaté červené a iné čiary preukazujú nezmyselné vymedzenie území UNESCO a definovanie rozlohy. „Poviem to natvrdo, je v tom bordel. Nikto doteraz presne nevie, ktoré územie bolo zapísané. Na rôznych fórach desať rokov bezvýsledne požadujeme identifikáciu toho územia v teréne aj v mapách. Nielenže tam prebieha lesnícka činnosť, ministerstvo životného prostredia v lokalite, kde je podľa mapy prales UNESCO, dokonca v roku 2007 odsúhlasilo projekt nového lyžiarskeho strediska,“ vysvetľuje Sabo.

ako urobili tú čiaru?
Nominačný projekt (a jediné dostupné mapy k nemu) pre Slovenskú agentúru životného prostredia (SAŽP) vypracovali dvaja uznávaní lesnícki odborníci, profesori Ivan Vološčuk a Viliam Pichler. Ako? Zdá sa, že od stola. Presnejšie, podľa starších podkladov. Ochranári, ale aj lesníci zo Sniny a okolia, sa nazdávajú, že ide o nedôslednosť. Odborné kapacity museli vedieť, že na takmer štyritisíc hektároch nimi zakreslenej výmery sa veselo ťaží drevo.

„Nikdy sme sa nedozvedeli, ako tú čiaru vyrobili. Nekopíruje nijaké administratívne ani prirodzené hranice. Nijaký potok, hrebeň, vrstevnicu, zvážnicu,... nič. Mám silné podozrenie, že to kreslili rukou vo Zvolene,“ pokračuje Sabo. Nazdáva sa, že keď svojho času prišli na posúdenie nominačného projektu pre UNESCO na východ Slovenska experti z medzinárodnej organizácie na ochranu prírody IUCN, vzali ich iba do krásneho pralesa Stužica, ktorý je pritom iba malou časťou daného územia, tam zhíkli od úžasu – a projekt bez toho, aby poznali pravdu o ťažbe, podporili.

Ochranári sa dlhé roky usilovali o zosúladenie nominačného návrhu UNESCO a domácich predpisov, o presné vymedzenie najprísnejšie chránených území. Ich úsilie nikam neviedlo, štát ich ignoroval a ťažba utešene pokračuje. Preto teraz spor vyhrotili a Slovensku hrozí medzinárodná blamáž. „Meníme ako VLK taktiku. Je rozumnejšie, ak sa celý zápis UNESCO zruší a vyhlásia sa najprísnejšie chránené územia nanovo. Tak, aby to bolo definitívne bez zásahov človeka.  Podobne ako v Národnom parku Nízke Tatry (NAPANT), ktorý pre ťažbu požadujeme zrušiť a nanovo tam vyhlásiť rezerváciu s výmerou desaťtisíc hektárov,“ dodáva Sabo, ktorý bol nedávno v Krakove na rokovaní grémia UNESCO, a expert z Indonézie mu povedal, že naše karpatské pralesy sú na tom horšie ako ich lesy.

Fakt, že sa u nás legálne ničí predmet najvyššej ochrany, má už prvé dôsledky. Minister zahraničia Miroslav Lajčák, do ktorého gescie agenda UNESCO patrí, už vymenoval medzirezortnú komisiu na riešenie nepríjemnej situácie. Ochranári v nej nie sú. „My nikomu z miestnych nevyčítame, že rúbu chránený les. Dnes je to, žiaľ, legálne. Inak by sme volali policajtov. Toto je problém na  najvyššej politickej úrovni, nie tu na východe,“ uzatvára Sabo. Situáciu sťažuje aj fakt, že nie je k dispozícii nijaká presná mapa. Ochranári a lesníci si tak vzájomne nemajú ako dokázať, či sa rúbe v lokalitách UNESCO. Kocúrkovo, však?

nevieme, čo chceme
Celé to naráža na kľúčový problém: ekonomiku a zamestnanosť v týchto zabudnutých regiónoch. Môžeme síce snívať, že budeme mať pod Vihorlatom, podobne ako Nemci v Bavorskom lese, krásny bezzásahový prales, ale ak tam nezačnú chodiť davy milovníkov divočiny z domova aj zo sveta, ktorí sú ochotní za taký zážitok dobre zaplatiť, tak región úplne skolabuje.

„Kľúčová otázka znie: dokážu sa miestni ľudia preladiť z rúbania dreva na cestovný ruch?“
Kľúčová otázka znie: dokážu sa miestni preladiť z drsných drevorubačov na vľúdnych poskytovateľov služieb v cestovnom ruchu s obstojnou angličtinou? Doterajšie skúsenosti nabádajú skôr ku skepse. V Novej Sedlici, poslednej dedine na hranici s Ukrajinou a Poľskom, ktorá je tradične mekkou najmä českých „batôžkárov“,  je naďalej iba jeden penzión Kremenec. „Výrazné zvýšenie výmery bezzásahových lesov by ohrozilo fungovanie podniku,“ hovorí pre .týždeň Alexej Németh, ktorý bol dlhé roky riaditeľom štátneho podniku Lesohospodársky majetok Ulič. Ten  má v správe lesy zapísané na zoznam UNESCO.

Čísla nepustia: nedávne zaradenie 150 hektárov novej rezervácie medzi najprísnejšie chránené územia bez ťažby znamená, že podnik s viac ako dvesto zamestnancami a sto živnostníkmi má o tridsaťtisíc eur ročne na platy menej. A troch kvalifikovaných lesných robotníkov musí teda prepustiť. Logicky, ak by sa už neťažilo na celej výmere takmer štyritisíc hektárov v lokalite UNESCO, prácu by stratilo približne osemdesiat robotníkov a na to nadväzujúcich pracovníkov – a podnik by mohli zavrieť. Kde potom nájdu „pánu Bohu za chrbtom“ prácu stovky živiteľov rodín?

Paradoxne, Németh sa zhoduje s ochranármi v tom, že celý proces vyhlásenia pralesov za lokalitu UNESCO bol urobený veľmi nešťastne. „Páni profesori to podľa mňa robili bez zmapovania v teréne a tiež bez ohlásenia zámeru správcovi týchto lesov. Všetkých nás, aj Národný park Poloniny, postavili pred hotovú vec. Celá ochrana prírody sa tu robí polovičato. Malo by sa určiť, čo ako štát požadujem a čo za to dám. Vždy sa robí iba A, napríklad zápis UNESCO, a to bez toho, aby sa povedalo, čo to bude stáť a vyžadovať. My sme nemuseli dostať finančné kompenzácie za to, že tam nebudeme ťažiť, ide napokon o lesy v majetku štátu, mohlo však dôjsť k výmene lesov. Tá ale nikdy nebola na programe dňa,“ dodáva s ľútosťou Németh s tým, že nemá nič proti prísne chráneným lesom bez zásahu človeka, no je to vec férovej spoločenskej dohody. A aj finančných zdrojov.

.andrej Bán

Zdroj:
https://www.tyzden.sk/reportaze/41480/les-hanba-a-unesco/

Foto: Andrerj Bán
Holorub v pralese nad Novou Sedlicou