Ľubičan a biskup Milan Lach: Nebuďte zakomplexovaní, že tu nič nemáme

V Amerike cestuje za veriacimi tisíce kilometrov, omladzuje farnosti a „oprašuje“ stredoškolskú angličtinu. O živote gréckokatolíckeho biskupa v zámorí sme sa rozprávali s Ľubičanom Milanom Lachom.

Ako ste sa zžili s biskupským stolcom a navyše v Amerike?
» Nikdy som netúžil byť biskupom, nemal som až také veľké ambície. Chcel som byť kňazom a rehoľníkom, jezuitom a pomáhať ľuďom. Poslanie biskupa vnímam ako službu, misiu. Som jedným z vás, jednoduchý chlapec z Ľubice s rusínskymi koreňmi. A prečo práve ja? Neviem. Život prináša rôzne výzvy. Neviem, čím to je, ale ja sa všade cítim dobre. Pre mňa je domovom celý svet, teda aj Spojené štáty. Ale aj v skutočnosti. Môj starý otec z maminej strany sa narodil pri Chicagu, ale potom sa s rodičmi vrátili na Osturňu. V globalizovanom svete máme s Američanmi veľa spoločného, ale iné majú dejiny či jazyk, ktorý nie je pre mňa ľahký. Zmaturoval som z angličtiny pred 25 rokmi na gymnáziu v Kežmarku, odvtedy som ju intenzívnejšie nepoužíval, takže „lovím“. Sú aj isté kultúrne rozdiely, ako napríklad miera korupcie tam nie je až taká vysoká ako u nás. Je potrebné si uvedomiť, že pravých Američanov nie je veľa, lebo nimi boli len domorodí Indiáni. Všetci ostatní majú predkov prisťahovalcov.

Vaši veriaci hovoria aj po slovensky?
Po slovensky či rusínsky prakticky už vôbec nevedia, lebo väčšina z nich sú potomkovia tretej, štvrtej generácie tých, ktorí prišli do Ameriky z východného Slovenska. Sú to gréckokatolíci zo Zemplína či Rusíni, ktorí prišli za prácou. Ľudia z Osturne, Litmanovej, Kamienky, Jarabiny, Šambrona, Jakubian a podobne.

Vyhovuje vám mentalita Američanov?
Boli vychovaní v iných podmienkach ako my. Za posledných sto rokov nezažili dve svetové vojny. Nezažili hrôzy nacizmu alebo komunizmu a ich dôsledky. To všetko ich formovalo, preto inak pristupujú k životu. Sú otvorenejší a skôr sa prihovoria hocikde v obchode či v reštaurácii. Ale sú to takí istí ľudia ako my, majú svoje problémy. Ľudia sú dobrí. Takú mám skúsenosť z našich malých farských spoločenstiev, kde je 50 až 300 ľudí. Naši veriaci sa schádzajú z diaľky, cestujú aj hodinu autom po diaľnici. To je pre mňa povzbudzujúce, že som pastierom tejto cirkvi.

Ako vyzerá pracovný deň biskupa?
Ráno vstávam o piatej hodine a keď sa dám do poriadku, tak sa modlím. To je jedna z mojich najdôležitejších úloh, modliť sa za mojich veriacich. Potom mám liturgiu, raňajky a idem do úradu. Celý môj biskupský úrad tvorí aj so mnou šesť ľudí. Vybavujem poštu, telefonáty, emaily. Mám stretnutia s kňazmi, veriacimi a inými návštevami. Keďže USA nepodporuje cirkev, nedostaneme od štátu ani dolár. Sme vedení ako nezisková organizácia a musíme sa o seba postarať, lepšie povedané, veriaci sa musia poskladať na platy či zdravotné poistenie pre kňazov a ich rodiny. Napoludnie sa spolu modlíme, odbehnem na obed, ktorý si pripravujem sám a poobede pokračujem v agende ďalej do piatej či šiestej hodiny. Večer niečo zjem, pomodlím sa a unavený idem spať. Nenudím sa, mám čo robiť a môj pracovný čas sa nekončí v piatok poobede. Práve naopak.

Najviac práce máte asi cez víkend.
Výjazdy do terénu k ľuďom sú práve v soboty a nedele, kedy cestujem. Naša diecéza Parma sa nachádza v 12 štátoch USA v stredozápade pri hraniciach s Kanadou. Do našej eparchie patria také veľké mestá ako Chicago, Detroit, či Cleveland. Je dlhá 1 850 km a široká 1 300 km, teda ako z Popradu do Londýna. Máme 30 farností. Cestujem autom, ak je to bližšie ako štyri hodiny jazdy po diaľnici a do vzdialenejších farnosti lietadlom. Máme aj dve farnosti, kde cestujem dve hodiny lietadlom a menia sa aj časové pásma. Väčšinu z farností som za ten necelý rok, čo som tam, už navštívil.

Cestujete každý víkend?
» Skoro každý víkend sa snažím navštíviť našich veriacich. Odchádzam už v piatok a vraciam sa v pondelok. Lepšie sa vnímajú potreby veriacich, keď ste s nimi osobne, ako od kancelárskeho stola.  Pomerne veľa cestujem lietadlom po celých Spojených štátoch, či už na zasadnutia katolíckej biskupskej konferencie USA, kde je prítomných aj do 300 biskupov alebo na stretnutia východných katolíckych biskupov, ktorých je vyše 20 z asi 12 katolíckych východných cirkví – okrem gréckokatolíckej napríklad aj maronitská, chaldejská, arménska… Stretávame sa viackrát do roka aj my, byzantskí biskupi našej metropolie (arcidiecézy) a aj v štáte Ohio máme vlastnú katolícku biskupskú konferenciu. Ako vidíte, stretnutí je veľa, Američania majú radi „mítingy“ (stretnutia).

Niektorí kresťania v súčasnej politickej situácii protestujú na námestiach, iní ich za to kritizujú. Kedy má kresťan hovoriť?
Žiaľ, my veľmi nepoznáme sociálnu náuku cirkvi, aké máme povinnosti a práva, čo beriem ako hendikep. Ani Ježiš Kristus nebol stále ticho. Mlčal pred Pilátom, lebo vedel, že ide na smrť, aby zachránil ľudstvo. Ale na druhej strane vieme, že išiel do konfrontácie so židovskými predstaviteľmi – farizejmi, ktorí boli zároveň aj poslancami národnej rady aj náboženským orgánom.

Veď aj vy sám ste sa pred dvomi rokmi otvorene zastali zdravotných sestier…
Sme v demokratickej spoločnosti a každý má právo sa vyjadriť. Teda aj ja, hoci som biskup, som aj občanom Slovenskej republiky. Samozrejme, nebolo by dobré, keby sme my, biskupi, hovorili ku všetkému. Ja som vtedy považoval za vhodné dať moje vyjadrenie, lebo som mal v rámci Konferencie biskupov Slovenska na starosti oblasť zdravotníctva.

Robil som to v najlepšej vôli zastať sa zdravotných sestier a treba povedať, že dodnes nie sú ocenené. Preto na Slovensku chýba viac ako 12-tisíc zdravotných sestier a vieme, kde sú. V Rakúsku a robia au-pair, lebo zarobia lepšie tam a starajú sa o Rakúšanov namiesto toho, aby sa starali o našich ľudí len preto, lebo ich nevieme zaplatiť. A to sa nám raz v budúcnosti môže vrátiť.

Čo môže biskup zo Slovenska priniesť do Ameriky?
Vyvíjam iniciatívu, aby aj zo Slovenska prišli kňazi, pretože u nás je dostatok gréckokatolíckych kňazov. V Amerike je ich málo a sú prevažne staršieho veku. Mám aj pozitívne odozvy, niektorí sa chystajú už aj počas tohto leta, ak dostanú víza. Naši veriaci v USA sú potešení, že z Európy príde nová mladá krv. Mám aj víziu, aby sme mladým ľuďom zo Slovenska, mohli umožniť zdokonaliť sa v angličtine. Chcel by som hľadať spoluprácu medzi našimi gréckokatolíckymi cirkevnými školami. Moja úloha je teraz v Spojených štátoch, ale to neznamená, že strácam záujem o Slovensko a náš región.

Čo by ste odkázali čitateľom?
Zachovajte si vieru a odovzdávajte ju svojim deťom. Prosím, modlite sa za mňa. Vážte si to, čo tu máte, lebo sa nemáme sa za čo hanbiť. Nebuďme zakomplexovaní, že tu nič nemáme alebo že tu je krajina „nič“, lebo to je klamstvo.

Profil
Milan Lach pochádza z Ľubice, narodil sa 18. novembra 1973 v Kežmarku. Obaja jeho rodičia sú rodení Osturnianci a v 60. rokoch sa presťahovali za prácou do Ľubice. Chodil do ZŠ v Ľubici a študoval na Gymnáziu P. O. H. v Kežmarku.  V Kežmarku sa naučil hrať na klarinet na Ľudovej škole umenia.
Za kňaza bol vysvätený v roku 2001. Pôsobil v Centre spirituality Východ – Západ Michala Lacka v Košiciach a v rokoch 2003 a 2004 ho aj viedol.
Doktorát získal na Pápežskom východnom inštitúte v Ríme, neskôr sa stal prodekanom Teologickej fakulty Trnavskej univerzity v Bratislave.
Pred piatimi rokmi ho pápež František vymenoval za pomocného biskupa Prešovskej archieparchie (arcidiecézy) a 24. júna 2017 sa stal apoštolským administrátorom Parmskej eparchie (diecézy) Ruténov v USA. Parma leží neďaleko Clevelandu v štáte Ohio.

Jana Tomalová

Zdroj:
http://www.podtatranske-noviny.sk/2018/05/lubican-a-biskup-milan-lach-nebudte-zakomplexovani-ze-tu-nic-nemame/