Ľudia z Levočských vrchov šesťdesiat rokov márne bojujú o svoje pozemky

Miestni majú ťažký osud, po vojakoch majú dostať Javorinu vtáky

Martin Pitoňák mal v roku 1952 trinásť rokov. Spomína si, ako úprimnú radosť z konca strašnej vojny, optimizmus z budovania spravodlivej spoločnosti, nefalšovanú lásku k vlasti zo dňa na deň vystriedala hlboká nenávisť ľudí v rodných Ruskinovciach voči režimu a komunistom.
 
Ruskinovce spolu s obcami Blažov, Dvorce a Ľubické Kúpele sedem rokov po vojne a štyri roky po komunistickom puči zmizli z mapy Slovenska. Obyvateľov pod dohľadom vojakov a polície s ostro nabitými zbraňami nemilosrdne vyhnali z domovov a dediny zrovnali so zemou.
 
Martinova staršia sestra mala vo februári 1952 tesne pred svadbou. Rodičia kúpili kravku, pálenku, pozývali príbuzných, susedov a známych, tešili sa na hostinu.
 
Všetko museli nechať tak. Rodina prišla od večera do rána o celý majetok – dom, lúky, ornú pôdu, lesné pozemky, domáce zvieratá. Naložili ich s batôžtekmi na nákladné autá a odviezli do Levoče. Pitoňákovci žili deviati v jednej izbe s kuchyňou.
 
Rovnako trpký príbeh zažili ďalšie rodiny štyroch dnes už neexistujúcich obcí. Lepšie obstáli obyvatelia ďalších dvadsiatich dvoch dedín v Levočských vrchoch. Im zoštátnili „len“ pôdu.
 
Štát si za pár drobných privlastnil majetky tisícok ľudí. A na scelených pozemkoch s rozlohou takmer 32-tisíc hektárov vytvoril na Nový rok 1953 najväčší výcvikový vojenský priestor pre Ľudovú armádu v bývalom Československu.
 
„Žiaľ, doteraz sa s tým neviem vysporiadať, pocit krivdy ma prenasleduje dodnes. A teraz ju vystrieda druhá,“ rozmýšľa dôchodca.„Štát nám pôdu ešte nevrátil a už nám ju znova chce zobrať. Keď sa starostovia a vlastníci nezobudia, môžu sa so svojimi pozemkami rozlúčiť.“
 
 
Pílenie závor
V roku 1990, tesne po nežnej revolúcii Martin Pitoňák v Podtatranských novinách burcoval Ruskinovčanov: Zobuďme sa!
 
Obyvatelia, ktorých štát obral o všetko, vytvorili Združenie za obnovu obce Ruskinovce.Vlani na Nový rok slzy dojatia, výbuchy radosti i skandovaný potlesk sprevádzali symbolické prepílenie závory na bývalom vojenskom obvode Javorina. Zrušila ho vláda Ivety Radičovej.
 
„Naozaj sme boli presvedčení, že ten deň bol pre nás obrovským víťazstvom, víťazstvom pravdy a spravodlivosti. Prvýkrát po takmer šesťdesiatich rokoch sme sa mohli slobodne, bez priepustiek vrátiť na svoje pozemky. Netušili sme, čo nás čaká,“ rozmýšľa Martin Pitoňák, jeden z iniciátorov a bojovníkov za zrušenie vojenského priestoru.
 
O vrátenie majetkov na základe uznesenia vlády z roku 2002 požiadalo 8166 pôvodných vlastníkov. Koncom minulého roku štát vydal rozhodnutie 6240 reštituentom.
 
Väčšina z nich však nemôže svoju pôdu využívať dodnes. „Máme rozhodnutie o vrátení majetkov, ale fyzicky nám ešte nikto nič neodovzdal. Ani štvorcový meter. Jednotlivé parcely i hranice celých katastrov bude treba znovu zamerať. Štát sa akosi nemá k činu, jednoducho nekoná. A prišiel ďalší úder,“ smutne konštatuje Pitoňák.
 
V Levočských vrchoch plánuje vláda vyhlásiť posledné zo 41 navrhovaných chránených vtáčích území na Slovensku.
 

Miesto vojakov vtáky
Chránené vtáčie územie
V lokalite vyhlásenej vládou za chránené vtáčie územie (CHVÚ) sa zakazuje vykonávať činnosti, ktoré môžu mať negatívny vplyv na predmet jeho ochrany. Ministerstvo životného prostredia vo všeobecne záväznom právnom predpise, ktorým CHVÚ vyhlási, ustanoví zoznam týchto činností vrátane územného a časového obmedzenia ich výkonu.
 
Cieľom ochrany chránených vtáčích území, ktoré sú súčasťou európskej sústavy Natura 2000, je zachovanie a obnova biotopov druhov vtákov európskeho významu alebo sťahovavých druhov vtákov v ich prirodzenom prostredí, ale aj zabezpečenie podmienok pre zachovanie populácie týchto druhov v priaznivom stave ochrany.
 
Na Slovensku bolo vyhlásených 40 CHVÚ, posledným majú byť Levočské vrchy s rozlohou viac ako 46-tisíc hektárov. Navrhované chránené územie zasahuje do okresov Levoča, Kežmarok, Sabinov a Stará Ľubovňa.
 
Celková plocha CHVÚ na Slovensku má byť 1,287 milióna hektárov, čo je 25,35 percenta rozlohy SR.
 
„Ešte pred piatimi rokmi tu bol les, čo je dnes odpad, bolo zdravé drevo. Ťažba, lykožrút a vietor urobili svoje. Vyberú, čo sa dá, a nám vrátia holé kopce,“ ukazujú na holiny s vysušenými kýpťami dolámaných stromov, povyvracanými koreňmi a s trávou po pás chlapi kŕmiaci hrdlo štiepkovača.
 
Vodič a zároveň predseda Urbárskej spoločnosti Jakubany Štefan Gulaši neskrýva zlosť. „Za toto by mal niekto pykať a nie vyhlasovať chránené územie. Kde sa na tejto púšti môžu zahniezdiť vtáky?“
 
Urbárnici sa o zámere vyhlásiť chránené vtáčie územie údajne dozvedeli od starostu koncom júla tohto roku. Aj to len na základe oznámenia, ktoré obecnému úradu poslali z Krajského úradu životného prostredia v Prešove.
 
Komplikovaný proces prípravy sa však začal už niekedy pred ôsmimi rokmi. Vtedy vydala Slovenská ornitologická spoločnosť / Birdlife Slovensko publikáciu Významné vtáčie územia, ktorá bola podkladom k návrhu.
 
A návrh na zaradenie Levočských vrchoch do Národného zoznamu chránených vtáčích území podal na rokovanie vlády v roku 2010 minister životného prostredia Jozef Medveď (Smer).
 
„S nami začali rokovať, až keď bolo všetko pripravené a v podstate rozhodnuté. Akoby začali stavať dom od strechy. V auguste sme poslali na krajský úrad naše pripomienky. Nikto sa však neobťažoval ani len odpovedať nám. Vojakov jednoducho nahradia vtáky – a hotovo,“ myslí si Gulaši.
  
Obavy z budúcnosti
O zámere vyhlásiť Levočské vrchy za chránené vtáčie územie sa približne pred dvomi rokmi náhodou dozvedel aj Martin Pitoňák, predseda Združenia za obnovu obce Ruskinovce.
 
„Upozornil som, že sa menia vlastnícke vzťahy, že reštitúcie ešte nie sú ukončené, pýtal som sa, s kým vlastne rokovali, lebo s nami určite nie. Konanie teda bolo prerušené. Teraz hrozí, že ho vyhlásia aj bez nášho súhlasu či pripomienok. Obmedzí to naše vlastnícke práva, hospodárenie na pozemkoch, ale o odškodnení sa s nami nik nebavil.“
 
Individuálni vlastníci pozemkov, zástupcovia urbariátov a samosprávy obcí v Levočských vrchoch minulý mesiac protestovali pred Úradom vlády, parlamentom i ministerstvom životného prostredia proti pomalému priebehu reštitúcií a ďalšiemu obmedzovaniu, ktoré podľa nich chránené vtáčie územie so sebou prinesie.
 
Spochybňujú tiež Národný zoznam chránených vtáčích území v SR.
„Podklady pripravili mimovládne organizácie bez príslušnej akreditácie, návrh nebol nikdy nezávisle oponovaný vedeckými kapacitami, neexistujú ani doklady o serióznom vedeckom výskume na týchto lokalitách, po kalamite sa výrazne zmenili prírodné podmienky. A vôbec – ako mohli robiť vedecký výskum na našich pozemkoch bez nášho súhlasu?“ pýta sa Štefan Gulaši.
 
Cesta z východu do hlavného mesta mala podľa nich význam. „Dozvedeli sme sa, že vyhlásenie chráneného vtáčieho územia je pozastavené a reštitúcie by sa mali pohnúť. Uvidíme, čo sa bude diať. Vraj na nás tlačí Európska komisia. Podľa nás je to nezmysel,“ myslí si Martin Pitoňák.
 
Niektorí vlastníci však už rezignovali. Patrí k nim aj Ľubomír Lalkovič z Košíc. Pozemky v katastri Ľubice kúpil ešte jeho dedko. Dnes je z dedičstva zúfalý.
 
„Som majiteľov lesných pozemkov, na ktorých nie je les, chudobný zemepán,“ usmieva sa. „Keď som videl tie holiny, nemám záujem. Veď štát by odo mňa chcel len dane. A ani neviem za čo.“

Zdroj: http://poprad.korzar.sme.sk/c/6630622/miestni-maju-tazky-osud-po-vojakoch-maju-dostat-javorinu-vtaky.html