Ľudovít Haraksim: Národnostná identita Rusínov na východnom Slovensku

(archív 1993)

Jedným z mnohých nepopulárnych skutkov totalitného režimu bolo aj zrušenie rusínskej národnosti začiatkom päťdesiatych rokov. Zrušila sa, keď Predsedníctvo Ústredného výboru KSS prijalo uznesenie o zavedení ukrajinčiny ako vyučovacieho jazyka na rusínskych školách (28. júna 1952), na ktorých sa dovtedy vyučovalo rusky, t.j. v rusinizovanej ruštine a v miestnom nárečí. Po prijatí tohto uznesenia sa prestalo používať aj označenie Rusín a rusínsky a začalo sa používať označenie Ukrajinec a ukrajinský. V súlade s tým Rusínom do občianskych preukazov vpisovali ukrajinskú národnosť aj vtedy, keď s tým nesúhlasili./1 Týmto direktívnym zásahom do života rusínskeho obyvateľstva na východnom Slovensku začal proces tzv. ukrajinizácie Rusínov, ktorá ich mala pretvoriť na povedomých Ukrajincov. Ukrajinizácia nemala však predpokladaný výsledok.

Za takmer 40 rokov trvajúcej nerušenej ukrajinizácie, ktorú podporovali orgány komunistickej strany a štátne orgány, ukrajinské povedomie si osvojila iba časť rusínskeho obyvateľstva východného Slovenska. Väčšina Rusínov si zachovala rusínske povedomie a v súčasnosti sa znovu hlási k rusínskej národnosti./2 O niečo menšia časť Rusínov sa však hlási k ukrajinskej národnosti, takže na východnom Slovensku existujú v súčasnosti miesto jednej dve národnosti, ktorých pôvod a minulosť je rovnaká. Toto rozčesnutie pôvodnej jednotnej rusínskej etnickej masy na dve národnosti, opätovne nastolilo staronovú otázku národnostnej identity Rusínov, t.j. otázku, či naši Rusíni - a to sa týka do istej miery aj Rusínov na bývalej Podkarpatskej Rusi (dnes Zakarpatská oblasť Ukrajiny) sú časťou ukrajinského národného spoločenstva alebo osobitnou národnostnou individualitou.

Táto otázka sa nastolila už v období tzv. rusínskeho národného obrodenia,/3 viedol sa o nej spor v medzivojnovom období, v rokoch po druhej svetovej vojne (pred ukrajinizáciou) a vedie sa aj teraz po páde totalitných režimov. Na tomto mieste žiada sa však uviesť, že prihlásenie sa Rusínov k Ukrajine po rozpade uhorského štátu, ku ktorému došlo na manifestácii Rusínov v Starej Ľubovni (8. 11.1918)/4 - a o niečo neskôr na manifestácii v Chuste,/5 vo východnom cípe Zakarpatska, nevyvolalo námietky, hoci už v nasledujúcom roku z radov Rusínov odzneli ostré protesty proti tomu, aby ich spájali s Ukrajincami a „haličskú ukrajinčinu" im naoktrojovali ako ich úradný a vyučovací jazyk.

Administratíva novovzniknutej ČSR, do zväzku ktorej vchádzalo už aj Zakarpatsko, bola nútená riešiť otázku úradného a vyučovacieho jazyka na rusínskych školách. Táto úloha pripadla vtedajšiemu Ministerstvu školstva a národnej osvety v Prahe, ktoré požiadalo vtedajšiu Českú akadémiu o vyjadrenie v tejto veci./6 Toto učené grémium vyhovelo žiadosti ministerstva, ale vo svojom vyjadrení sa zmienilo o Rusínoch ako o Ukrajincoch a odporučilo, aby sa pre ich potreby zaviedol ako úradný jazyk modifikovaná „haličská ukrajinčina", lebo, ako dôvodilo, miestny hovorový jazyk Rusínov je maloruské, t.j. ukrajinské nárečie. Tí, ktorých vyjadrenie Českej akadémie iritovalo, si neuvedomili, že k podobnému záveru dospela už dávnejšie časť domácej rusínskej inteligencie/7 a že zásluhou jej príslušníkov už od konca predošlého storočia existuje kodifikovaný rusínsky jazyk, ktorý je veľmi blízky odporučenej "haličskej ukrajinčine". Nebol však označený ako ukrajinský alebo maloruský, ale ako karpatoruský./8 Odporcovia tohto vyjadrenia Českej akadémie vyhlásili, že "nedopustia, aby sa do škôl a administratívy zaviedol znetvorený ukrajinský žargón" a žiadali, aby „vyučovacím a úradným jazykom ostal jazyk a pravopis, aký používalo obyvateľstvo pred rokom 1919",/9 teda ešte v čase, keď Rusíni vchádzali do zväzku uhorského štátu. Jazyk, ktorý odporúčali ponechať, bola vlastne miestnym jazykovým pomerom prispôsobená ruština (rusinizovaná ruština), ktorá mala svoju gramatiku vydanú ešte v šesťdesiatych rokoch 19. storočia. /10

Týmto konfliktom sa na samom začiatku Česko-slovenskej republiky začal zdĺhavý spor nielen o úradný a vyučovací jazyk Rusínov, ale aj o ich kultúrnu orientáciu a národnú identitu. Tento spor sa neuzavrel podnes, hoci v jednom období sa zdalo, že sa tieto otázky už vyriešili. Spor trval až do rozpadu predmníchovskej ČSR a svojou animozitou negatívne poznamenal celý medzivojnový život rusínskeho obyvateľstva, najmä na vtedajšom Zakarpatsku, kde boli jeho hlavné ohniská. V tomto spore sa nevyriešil ani jeden z týchto problémov, takže všetky otázky, včítane otázky národnostnej identity Rusínov, ostali otvorené.

Samozrejme, že sa tomuto sporu nevyhli ani Rusíni východného Slovenska, ale v ich prostredí tento spor prebiehal oveľa miernejšie. Možno to vysvetliť o. i. aj tým, že ukrajinská orientácia medzi rusínskym obyvateľstvom východného Slovenska nezískala priaznivcov ani v období predmníchovskej ČSR. V tomto ohľade situácia na Zakarpatsku bola podstatne iná. Tu už koncom dvadsiatych rokov časť rusínskeho obyvateľstva sa považovala za komponent ukrajinského národa,/11 hoci si písala rusínsku národnosť, čo bolo o.i. spôsobené aj tým, že etnonym „Ukrajinec" nesmeli používať pre označenie svojej národnosti./12

Na východnom Slovensku sa podobné problémy nevynorili a ukrajinský smer si nevydobyl významnejšie pozície nielen v medzivojnovom období, ale ani po skončení druhej svetovej vojny./13 Na ilustráciu pomerov v medzivojnovom období na východnom Slovensku stačí uviesť, že ukrajinsky orientovaná osvetová spoločnosť „Prosvita", ktorá od začiatku dvadsiatych rokov na susednom Zakarpatskú vyvíjala mimoriadne úspešnú činnosť, na východnom Slovensku mala ten jednu pobočku v Prešove a aj tú iba od r. 1930. Ďalšiu pobočku nedokázala založiť, hoci sa aktívne činila pri organizovaní obecných knižníc, usporiadaní prednášok, divadelných predstavení a slávnostných akadémií./14 Celý rusínsky terén na východnom Slovensku v tomto období už bezpečne ovládla rusky, resp. karpatorusky orientovaná „Spoločnosť Aleksandra Duchnoviča", ktorá činnosť ukrajinskej „Prosvity" všelijako znemožňovala.

Tejto spoločnosti, ktorú výdatne podporovala miestna rusky orientovaná inteligencia, sa podarilo to, o čo sa márne usilovala „Prosvita", t.j. získať pre svoju orientáciu väčšinu miestneho rusínskeho obyvateľstva. Pravda, dopomohol k tomu i fakt, že medzi rusínskym obyvateľstvom východného Slovenska táto ruská orientácia mala dávnu tradíciu. Výslovne negatívnou stránkou činnosti Spoločnosti A. Duchnoviča bolo pestovanie ukrajinofóbie, ktorá jej pričinením dosiahla medzi miestnou rusínskou inteligenciou taký stupeň, že už samotné označenie Ukrajinec a ukrajinský, ako na to poukázal súčasník, vyvolalo medzi jej príslušníkmi prudkú nenávisť. /15

Preto sa netreba diviť, že sa rusínske obyvateľstvo východného Slovenska usmerňované takto založenou inteligenciou negatívne stavalo k ukrajinskej orientácii a odmietalo všetko čo bolo ukrajinské. Rusínske obyvateľstvo si tento postoj zachovalo aj v rokoch vojny, hoci na samom jej začiatku vznikli na východnom Slovensku návrhy na zavedenie ukrajinčiny do rusínskych škôl. Tieto návrhy vypracovali príslušníci rusínskej inteligencie ukrajinskej orientácie zo Zakarpatska, ktorí sa po okupácii ich vlasti horthyovským Maďarskom uchýlili na Slovensko. Nikto ich však neakceptoval. Napriek tomu, že sa tieto návrhy neuviedli do života v rokoch vojny na Slovensku sa zavše pre označenie rusínskeho obyvateľstva používalo etnonymum „Ukrajinec" a pre označenie územia Zakarpatska označenie Podkarpatská Ukrajina, čo bolo v súlade s uznesením jej prvého snemu, ktorý sa zišiel v polovici marca 1939./16

Počas celého vojnového. obdobia sa v rusínskych školách východného Slovenska vyučovalo ten rusky, t.j. miestnym hovorovým jazykom a rusinizovanou ruštinou, ktorej učebnice vydávali ešte aj r. 1944. /17 Na tomto mieste nemožno nepripomenúť, že na rusínske obyvateľstvo východného Slovenska silne pôsobili vojnové úspechy sovietskej, podľa nich ruskej armády. Ich ruské, resp. rusínske povedomie - jednoduché rusínske obyvateľstvo na rozdiel od inteligencie nerozlišovalo medzi ruským a rusínskym a oba termíny často zamieňalo - zosilnelo, takže v tejto fáze svojich dejín sa cítili byť Rusmi väčšmi ako kedykoľvek predtým. Také boli predstavy rusínskeho obyvateľstva východného Slovenska o vlastnej identite, s ktorými vstupovali do povojnového života.

So vzrastom proruských sympatií ostro kontrastoval odpor a odmietanie toho, čo bolo ukrajinské. Tieto pocity a postoje vyvolali medzi Rusínmi nedobré skúsenosti s haličskými Ukrajincami bojujúcimi na strane hitlerovského Nemecka a skúsenosti s príslušníkmi Ukrajinskej povstaleckej armády, /18 ktorí sa bežne označujú ako benderovci. Z toho vidieť, že naši Rusíni sa v povojnovom období nepovažovali za Ukrajincov, a pochopiteľne, nechceli ani to, aby ich takto označovali. Preto muselo byť pre nich prekvapujúcim, že inštitúcie, ktoré sa v tomto období pre nich zakladali a mali im slúžiť, sa označovali za ukrajinské. Logické by bolo, keby ich boli označovali za rusínske alebo ruské, čo by bolo v súlade s ich vtedajšími postojmi, cítením a tradíciami. Takto Rusíni, ktorí nechceli byť Ukrajincami, mali Ukrajinskú národnú radu ,,Priaševščiny", /19 Ukrajinské národné divadlo, Referát pre ukrajinské školstvo pri Povereníctve školstva a osvety, Ukrajinskú sekciu rozhlasu a pod.

Nemalým prekvapením pre súčasníkov, ktorí poznali rusínske pomery, muselo byť to, že sa na čelo týchto inštitúcií dostali často i ľudia, ktorí boli z predchádzajúcej svojej činnosti známi jednoznačným protiukrajinským postojom. Ďalším prekvapením pre nich bolo, že tieto za ukrajinské označované inštitúcie, mali iba náter ukrajinský a že ich kreátori a reprezentanti spisovnú ukrajinčinu neovládali a komunikovali iba v rusinizovanej ruštine. Táto rýchla a prekvapujúca premena neraz známych ukrajinofóbov na Ukrajincov, resp. na nositeľov ukrajinských tendencií na východnom Slovensku patrí medzi mimoriadne zaujímavé a ešte neobjasnené epizódy dejín nášho rusínskeho obyvateľstva. Nás v tejto súvislosti táto premena „šavlov na pavlov" zaujíma len potiaľ, pokiaľ nám umožňuje posunúť začiatky tzv. ukrajinizácie rusínskeho obyvateľstva východného Slovenska už do povojnových rokov a uvedomiť si, z akých radov sa regrutovali jej prví realizátori. Treba však poukázať na fakt, že táto prvá fáza ukrajinizácie samotné rusínske obyvateľstvo východného Slovenska podstatnejšie nezasiahla.

Rusíni sa aj ďalej hlásili k rusínskej alebo ruskej národnosti a za rusínske, resp. za ruské označovali aj svoje inštitúcie, ktoré vznikli v medzivojnovom období a v rokoch vojny. Nemenili sa ani názvy rusínskych škôl, ktoré sa aj ďalej označovali za ruské, i keď ich riadil tzv. Referát pre ukrajinské školy pri Povereníctve školstva a osvety a vyučovalo sa na nich po rusínsky (na nižších stupňoch) a rusinizovanou ruštinou (na stredných školách). V tejto ruštine vychádzala aj miestna rusínska tlač, ktorá prinášala príspevky aj v reči ľudu, t.j. v miestnom rusínskom nárečí. V tejto rusinizovanej ruštine a v nárečí vysielal aj tzv. ukrajinský rozhlas.

Treba však poznamenať, že v ukrajinskom divadle sa skutočne hrali diela ukrajinských autorov v ukrajinčine, ktoré rusínske obyvateľstvo prijímalo dobre. Pravda, r. 1949 tlačový orgán Ukrajinskej národnej rady "Priaševščiny", ktorý mat názov „Priaševščina", priniesol niekoľko príspevkov v ukrajinčine a uverejnil aj návrh Ukrajinskej národnej rady "Priaševščiny", aby sa do učebných plánov rusínskych, resp. ruských škôl zaradilo vyučovanie ukrajinčiny v rozsahu 2 hodín týždenne. Priaševščina sa pri tejto príležitosti neprimeranými invektívami dosť nešetrne dotkla národnostného cítenia rusínskeho obyvateľstva a jeho rusínstva, ktoré označila za dielo domácej a zahraničnej reakcie, čo v období po februárovom prevrate r. 1948 bolo nebezpečným obvinením.

Tento prechodný a nesporne nezvyklý stav, keď sa rusínske obyvateľstvo na východnom Slovensku samo označovalo za Rusínov alebo za Rusov, ale iní hovorili o ňom ako o ukrajinskom, keď malo ruské školy, ktoré spravoval osobitný Referát pre ukrajinské školstvo a keď jeho reprezentatívny orgán - Ukrajinská národná rada „Priaševščiny" nevystupovala proti rusínstvu a pritom štáte úradovala v rusinizovanej ruštine, lebo medzi jej funkcionármi a pracovníkmi aparátu neboli takí, ktorí by ovládali spisovnú ukrajinčinu, trval prakticky do r. 1952, keď sa začala už spomínaná otvorená a cieľavedomá ukrajinizácia, ktorá mala urobiť z našich Rusínov povedomých Ukrajincov. V praxi to znamenalo toľko, že Rusíni majú zmeniť svoju dovtedajšiu rusínsku národnostnú identitu a definitívne sa primknúť k ukrajinskému národnému spoločenstvu. Tým by sa bolo skončilo aj vajatanie okolo otázky, čo sú Rusíni a za koho ich treba považovať.

Ukrajinizácia sa spravidla spája s už spomínaným uznesením Predsedníctva Ústredného výboru KSS o zavedení ukrajinčiny ako vyučovacieho jazyka na národnostných školách, v ktorých sa dovtedy vyučovalo po rusky, t.j. v miestnej rusínčine alebo v rusinizovanej ruštine. Toto datovanie nie je celkom presné, lebo sa už predtým urobili niektoré opatrenia, ktoré mali prispieť k ukrajinizácii rusínskeho obyvateľstva východného Slovenska. Takým opatrením bolo zavedenie ukrajinčiny ako vyučovacieho jazyka do prvých tried ľudových škôl, ďalej pozastavenie vydávania „Priaševščiny", ktorá vychádzala stále v rusinizovanej ruštine a nakoniec zrušenie gréckokatolíckej cirkvi, ktorú politické orgány považovali - treba dodať, že nie celkom neoprávnene - za najvýznamnejšiu oporu rusínstva. Tieto opatrenia z r. 1950 ako keby boli predprípravou spomenutého uznesenia ÚV KSS o zavedení ukrajinčiny na tzv. ruské školy. Samozrejme, že ukrajinizácia sa neobmedzila ten na školy.

V tejto etape ukrajinizácie sa zrušila aj rusínska národnosť a vykonali sa aj iné opatrenia, ktoré mali viesť k poukrajinčeniu rusínskeho obyvateľstva. Nebral sa do úvahy fakt, že rusínske obyvateľstvo východného Slovenska, až na ojedinelé výnimky, odmietalo ukrajinskú orientáciu, ukrajinský spisovný jazyk a svoje stotožňovanie s ukrajinským národom. A to nemohlo nezanechať svoju pečať na celej tejto akcii a neodraziť sa v konečných dôsledkoch aj na jej výsledkoch.

Priam neuveriteľným sa môže zdať, že takmer súčasne s touto fázou ukrajinizácie sa rozpútala na východnom Slovensku kampaň proti ukrajinskému buržoáznemu nacionalizmu /21 a jeho nositeľom, ktorá bola akousi sprievodnou akciou boja proti tzv. slovenskému buržoáznemu nacionalizmu. Hoci táto kampaň, ktorú rozpútali funkcionári rusínskeho pôvodu, vtedy sa už hlásiaci k ukrajinskej národnosti, nedosiahla také rozmery a intenzitu ako to bolo v slovenskom prípade, predsa sa ten neobišla bez postihov predovšetkým takých, ktorí boli zaangažovaní do ukrajinizácie. Paradoxným je, že i počas trvania tejto kampane sa požadovalo, aby sa ukrajinizácia nezastavila, ale pokračovala. Je pochopiteľné, že jej výsledky do r. 1956, dokedy táto kampaň trvala, neboli nejako zvlášť pozoruhodné.

Na základe toho, čo som doteraz uviedol, bolo by možné domnievať sa, že ukrajinizácia nestavala na nejakých reálnych základoch. Nebola by to pravda. Nemožno totiž pochybovať o tom, že Rusíni sú najzápadnejším výhonkom východného slovanstva, presnejšie tej etnickej masy, z ktorej vznikol aj ukrajinský národ a že ľudová rusínčina je ukrajinským nárečím***, i keď veľmi vzdialeným od spisovnej ukrajinčiny. Tieto atribúty (pôvod a jazyk) sú dôležitými predpokladmi na formovanie povedomia spolupatričnosti, ale nie sú rozhodujúce pre jeho zachovanie.

(poznámka ***Ďalší chod času však ukázal, že rusínsky jazyk sa oficiálne etabloval na medzinárodnej scéne ako plnohodnotný jazyk. Stalo sa tak najprv vyhlásením jeho úradnej kodifikácie v Slovenskej republike dňa 27. 01. 1995. Kodifikácia bola vyhlásená a prijatá pred zástupcami štátu, akademickou a vedeckou obcou, pred laickou i odbornou verejnosťou, ako aj zástupcami cirkvi a rusínskych národnostných organizácií zo Slovenska i zahraničia. V roku 2004 bola v rámci medzinárodného vedeckovýskumného projektu pod gesciou Inštitútu poľskej filológie Opolskej univerzity v Poľsku vydaná publikácia Rusínsky jazyk pod vedením renomovaného historika a slavistu Paula Roberta Magocsiho (ako štrnásty zväzok v mnohopočetnej sérii Najnowsze dzieje języków słowiańskich), čím bol rusínsky jazyk medzinárodnými slavistami de facto prijatý do rodiny slovanských jazykov. TOLSTOJ, N. I.: Úvodom. In: MAGOCSI, P. R., ed.: A new Slavic Language is born)

Povedomie spolupatričnosti slabne, ba môže aj zaniknúť, ak nie je sústavne obnovované a utvrdzované, jedným slovom oživované. A to je možné ten pri spoločnom živote, pri prežívaní spoločných dejín. Nazdávam sa, že týmto možno vysvetliť aj ten fakt, že prečo Rusíni - pokiaľ sa považujú za Rusínov nemajú, resp. nepociťujú jednotu s ukrajinským národným spoločenstvom, hoci pochádzajú z tej istej etnickej masy a ich jazyk patrí do sústavy ukrajinských nárečí. Pokiaľ ide o Rusínov nielen našich, ale aj zakarpatských, je známe, že stáročia žili vo zväzku uhorského štátu, odtrhnuto od tej etnickej masy, z ktorej pochádzajú a z ktorej sa vyvinul ukrajinský národ, takže ich minulosť je iná, iné sú ich tradície, historické skúsenosti a samozrejme, iné sú aj osobnosti ich dejín. Do r. 1945 niet vlastne takej výraznej osobnosti rusínskeho pôvodu, ktorá by symbolizovala jednotu Rusínov a Ukrajincov.

Rusíni - stále hovorím o Rusínoch na Zakarpatsku a východnom Slovensku - si zachovali povedomie príslušnosti k východnému slovanstvu, k čomu im dopomáhalo aj náboženstvo grécko-slovanského obradu (najprv pravoslávne a potom gréckokatolícke), ale historicky sa vyvíjali inak ako ich najbližší východoslovenskí príbuzní za Karpatami. Ich vývin nesmeroval a ani nemohol smerovať k jednote s Ukrajincami, ale k osobitnej národnostnej individualite. Nebol to vývin priamočiary, bez vybočení. Takým vybočením bola napr. i nereálna ruská alebo moskvofilská orientácia, podľa ktorej Rusínov treba považovať za vetvu ruského, rozumej veľkoruského národa.

Na tomto mieste treba spomenúť, že v komunistickom hnutí od r. 1924 v zmysle záverov V. kongresu Komunistickej internacionály, Rusínov považovali za súčasť ukrajinského národa /22 hoci ich v tlači a straníckych materiáloch ešte roky neoznačovali ako Ukrajincov. Názor, že Rusíni sú organickou časťou ukrajinského národného spoločenstva v komunistickom hnutí sa ujal natrvalo, ale dôsledne sa presadzoval až po druhej svetovej vojne. Malo to za následok zrušenie rusínskej národnosti najprv na Zakarpatsku, ktoré sa r. 1946 stalo súčasťou Sovietskeho zväzu, resp. Sovietskej Ukrajiny, a potom aj na východnom Slovensku. V závislom Česko-Slovensku musel aj v prípade Rusínov nasledovať sovietsky postup, resp. vzor.

Ukrajinizáciu treba považovať za jeden z najvážnejších pokusov o zmenu národnostnej identity Rusínov. Preto je na mieste otázka, čo sa touto akciou dosiahlo, najmä u nás. Predtým však treba o nej konštatovať, že to bola akcia násilná, ktorá bola jedným článkom v rade viacerých akcií, ktoré v tomto období realizoval totalitný režim. Takou bola okrem už spomínaného zrušenia gréckokatolíckej cirkvi a pravoslavizácie aj násilná kolektivizácia poľnohospodárstva. Režim, ako to bolo v totalitnom systéme bežné, zapojil do ukrajinizácie všetky svoje páky - miestne organizácie komunistickej strany, jej inštitúcie, orgány štátnej správy, kultúrne zariadenia, školy a nakoniec aj pravoslávnu cirkev, ktorá zaujala miesto zrušenej gréckokatolickej cirkvi. Ukrajinizácia mala k dispozícii i dosť prostriedkov, takže sa potom, čo sa rozbehla, založili aj nové ukrajinské kultúrne inštitúcie, ktoré mohli zabezpečiť vydávanie ukrajinských periodík, vydávanie učebníc, vydávanie diel po ukrajinsky pišúcich autorov a zabezpečila sa aj výchova ukrajinských učiteľských kádrov a pod.

Na pôvodne rusínskych školách, po prekonaní počiatočných ťažkostí spôsobených nedostatkom učiteľov ovládajúcich ukrajinský spisovný jazyk, sa skutočne začalo vyučovať ukrajinsky. Domnievam sa, že rusínske obyvateľstvo nikdy predtým nedostalo na kultúrne ciele toľko prostriedkov, ako v prvých rokoch ukrajinizácie, čo sa nemohlo neprejaviť pozitívne v rôznych oblastiach jeho kultúrneho života. V pomerne krátkom čase sa sformoval početný káder ukrajinsky orientovanej rusínskej spoločenskovednej inteligencie, ktorá začala mimoriadne aktívne pôsobiť v ukrajinizačnom procese a poukrajinčovať všetko, čo bolo rusínske. Dokonca aj minulosť. V tomto smere zachádzali tak ďaleko, že aj takých rusínskych dejateľov, ktorí boli zjavnými odporcami ukrajinskej orientácie a ukrajinčiny, predstavovali ako Ukrajincov. /23 Zaujímavé je, že medzi touto, už ukrajinsky orientovanou rusínskou inteligenciou, bol nejeden z tých, ktorý bol predtým výslovne protiukrajinsky naladený. Ukrajinizačný proces, ktorý v druhej polovici päťdesiatych rokov zosilnel, budil dojem, že rusínske obyvateľstvo východného Slovenska sa skutočne pretvorí na ukrajinské, čo by znamenalo aj koniec úvah o jeho národnostnej identite.

Lenže v rámci ukrajinizácie na Ukrajincov sa podarilo pretvoriť len časť rusínskeho obyvateľstva a keď sa totalitné pomery uvoľnili (r. 1968) alebo padli (1989), ozvali sa z radov rusínskeho obyvateľstva hlasy žiadajúce opätovné konštituovanie rusínskej národnosti. Takto sa otázka národnostnej identity Rusínov stala znovu akútnou. Z tohto hľadiska ukrajinizácia nebola teda celkom úspešná, lebo sa jej nepodarilo premeniť všetkých Rusínov na Ukrajincov. Tento fakt je však dôkazom toho, že rusínske povedomie má v rusínskom obyvateľstve oveľa hlbšie korene, ako to predpokladal tí, ktorí ho chceli zbaviť pôvodnej národnosti.

Úsilie o obnovu rusínskej národnosti u nás i na Zakarpatsku, kde tiež prebieha emancipačný proces Rusínov, má v súčasnosti organizovanú podobu. U nás je na jeho čele hnutie „Rusínska obroda"/24 a na Zakarpatskú „Spoločnosť karpatských Rusínov", /25 ktorá takisto začala svoju činnosť r. 1990. Obe hnutia majú rovnaký z nich cieľ - opätovné konštituovanie rusínskej národnosti alebo rusínskeho národa a jeho obrodenie. Tento cieľ deklarovali na prvom „Svetovom kongrese Rusínov", ktorý sa konal 23. až 24. marca 1991 v Medzilaborciach. „Rusínska obroda" jeden zo svojich cieľov už dosiahla: rusínska národnosť sa u nás obnovila a možno sa k nej bez obáv hlásiť, čo využitá istá časť rusínskeho obyvateľstva pri sčítaní obyvateľstva. ktoré sa konalo ešte pred kongresom, a znovu sa prihlásila k rusínskej národnosti./26

Tento úspech „Rusínskej obrody" mal však svoju cenu. Nepočetná rusínska národnosť, ktorá sa po začatí ukrajinizácie označovala ako ukrajinská, sa rozdelila na dve ešte menšie národnosti, na rusínsku a ukrajinskú. Menšia časť rusínskeho obyvateľstva si ponechala pri sčítaní ukrajinskú národnosť. Či toto rozdelenie bude trvalé, ukáže budúcnosť. Aké budú výsledky tohto emancipačného úsilia rusínskeho obyvateľstva na Zakarpatskú, ťažko odhadnúť. Pri terajších hnutiach o konštituovanie rusínskej národnosti u nás a na Zakarpatsku, nemožno si nepovšimnúť jeden zaujímavý fakt, že sa termíny Rusín a Rus, rusínsky a ruský už dôsledne diferencujú a nezamieňajú sa tak, ako to bolo bežné pred ukrajinizáciou najmä v rusínskom prostredí na východnom Slovensku. Takto v priebehu ukrajinizácie si Rusíni uvedomili svoju odlišnosť od Rusov a prestali sa s nimi stotožňovať. Za prejav ich emancipačného úsilia možno považovať i fakt, že nechcú za spisovný jazyk ani ukrajinčinu, ani rusinizovanú ruštinu, ale miestny jazyk, ktorý plánujú kodifikovať na spisovný./27

Všetko to svedčí o tom, že naši Rusíni zakotvili na svojej domácej pôde. Odporcovia obnovenia rusínskej národnosti považujú tieto úsilia Rusínov za škodlivé, lebo z ich hľadiska poškodzujú jednotu ukrajinského národa a oživujú „politický rusinizmus", /28 ktorý je vraj výmyslom maďarských politikov. Protagonistov rusínskeho hnutia iste nevzrušuje výčitka o poškodzovaní ukrajinskej jednoty, už i preto nie, že Rusínov nepovažujú za súčasť ukrajinského národa. O to viac sa ich dotýka ďalšia výčitka, že realizujú plány maďarských politikov, čo však nie je presné. Myšlienku o rusínskej osobitosti v rusínskom prostredí možno totiž zaregistrovať už v období tzv. rusínskeho obrodenia a pochopiteľne aj v neskorších desaťročiach. Po roku 1919, v rokoch rozbujnených sporov o spisovný jazyk a o národnostnú identitu Rusínov žijúcich vo zväzku predmníchovskej ČSR, sa v takomto zmysle vyslovili aj viaceré vtedajšie autority rusínskeho života.

Pregnantne myšlienku národnostnej osobitosti Rusínov formuloval r. 1927 prešovský gréckokatolícky biskup P. Gojdič, keď vyhlásil: „Nie som Rus a nie som Ukrajinec, som Rusín, ktorý chce tu žiť a tu mrieť. Mojou snahou je dosiahnuť pre svoj rusínsky národ pokoj, kultúrny a hospodársky rozvoj". Tieto názory sa zakladali na poznatku, že historický vývoj našich Rusínov a Rusínov na Zakarpatskú sa uberal ináč, ako vývin ukrajinského národa, takže vznikla samostatná národnostná individualita./30 V skutočnosti tento proces nebo ešte ukončený. Prerušili ho udalosti vojnových rokov a povojnové pomery, ktoré neboli priaznivé pre konštituovanie osobitnej rusínskej národnostnej individuality. V súčasnosti sa tento proces znovu rozbehol, ale ako skončí, nedá sa zatiaľ predvídať. Bolo by chybou považovať druhý proces, ktorý prebiehal paralelne a smeroval k jednote s Ukrajincami, za taký, ktorý nebol v súlade so záujmami Rusínov a ktorý bol do ich života zanesený zvonku. Nebolo by to presné. Išlo v podstate o dve možnosti ďalšieho národnostného vývinu Rusínov, z ktorých sa jeden mal v budúcnosti presadiť. Nemožno však nevidieť, že vrchnostenské zásahy v prospech poukrajinčenia Rusínov poškodili práve ten proces, ktorý smeroval k vytvoreniu jednoty Rusínov s Ukrajincami.

Po páde totalitných režimov Rusíni, resp. tí z nich, ktorí si zachovali svoje rusínske povedomie aj po desaťročiach ukrajinizácie, znovu nastolili otázku svojej národnostnej identity. Predtým túto možnosť nemali. Keď sa im u nás na Slovensku táto možnosť naskytla, rozdelili sa na dve národnosti, na Rusínov a Ukrajincov. Otázka, čo sú Rusíni, či sú osobitnou národnostnou individualitou, alebo sú časťou ukrajinského národného spoločenstva, sa stala takto znovu aktuálnou. Nie je to nejaká akademická otázka, čo je zrejmé aj z toho, že k týmto dvom národnostiam sa hlásia ľudia toho istého etnického pôvodu, toho istého jazyka, tej istej minulosti a s tými istými historickými skúsenosťami. Stáva sa však i to, že príslušníci tej istej rodiny sa delia na Rusínov a Ukrajincov, čo nie je vo svete bežné a ani žiadúce.

Ľudovít Haraksim
Narodil sa v Užhorode (*01.08.1928), Podkarpatská Rus, kde jeho otec pochádzajúci z Vyšnej Jablonky, okr. Humenné pracoval na stavbe železnice. Bol slovenský historik, považovaný za jedného z najväčších znalcov dejín Rusínov na Slovensku. Ukončil miestne gymnázium (1946) a Filozofickú fakultu UK (ruština, história) v Bratislave. Pracoval v Ústave dejín socialistických štátov SAV, neskôr v Historickom ústave SAV a Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Uznávaný špecialista na históriu Rusínov a rusínsko-slovenské vzťahy. Autor fundamentálnej monografie zo sociálno-kultúrnej histórie Rusínov "K sociálnym a kultúrnym dejinám Ukrajincov na Slovensku do r. 1867" (1967). Významná je štúdia "Obrodenie Rusínov", publikovaná v knihe "Rusíni: Otázky dejín a kultúry" (1994), s. 79-94. Matica slovenská mu v roku 1994 udelila Cenu Daniela Rapanta. Zomrel 18.11.2008 v Bratislave.

Správa o odstúpení Ľudovíta Haraksima z funkcie podpredsedu Výboru MS 27.10.1990
Vzdal sa funkcie v MS
Bratislava - Svojej funkcie podpredsedu Výboru Matice slovenskej sa v sobotu 27.10.1990 vzdal PhDr. Ľudovít Haraksim, CsC. Po oboznámení sa s textom Stanoviska Výboru MS k uzákoneniu spisovného jazyka, ktoré bolo prijaté na zasadnutí Výboru MS už v jeho neprítomnosti, vystúpil z tohto orgánu MS. Svoje rozhodnutie odôvodňuje nesúhlasom so súčasnou činnosťou MS. Zároveň podpísal Výzvu občanom Slovenska, ktorú prijalo viac, ako 600 účastníkov zhromaždenia v Umeleckej besede dňa 27.10.1990 a doteraz ju podpísali ďalšie stovky občanov.

Ľudovít Haraksim, autor
zdroj: Národnosti na Slovensku. VEDA, vydavateľstvo SAV, 1993

Poznámky:
1 Rusíni pre svoje označenie používali etnonyma Rusín (rusyn), Rus (ruskij, russkij), Uhrorus (ugrorusskij), Karpatorus (karpatoros), ate pred r. t9t8 nikdy nepoužití označenie Ukrajinec
2 Vidieť to z výsledkov sčítania obyvateľstva 3. 3. 1991. Podľa nich k rusínskej národnosti sa prihlásilo 16 937 a k ukrajinskej 13 847 občanov pôvodne rusínskej národností tn: Predbežné výsledky sčítania ľudu. domov, bytov k 3. marcu 1991 v Českej a Slovenskej federatívnej republike Praha, jún 1991, s 30-31.
3 O rusínskom obrodení HARAKSIM. Ľ . K sociálnym a kultúrnym dejinám Ukrajincov na Slovensku do r. 1867. Bratislava 1961, s. 115-116, 153 a n Tenže: Hnutie Ukrajincov Zakarpatska a východného Slovenska a myšlienka slovanskej vzájomnosti In: Historický časopis VIII (1960), č. 2-3. s. 360 n.
4 RAUŠER, A.: Pripojení Podkarpatské Rusi k Československu tn: Podkarpatská Rus (zborník),: Bratislava !936. s. 60-72. Tiež VANAT, t.: Narysy novitňoji istorikji ukrajinciv schidnoji Slovačyny 1918-1948,I. Prešov 1979, s. 79-80.
5 Tamže. s. 62.
6 Pozri o tom UCHÝ. F : Vývoj současného spisovného jazyka na Podkarpatské Rusi. Praha 1938, s. 112-113
7 Napr. BELEŇKIJ, J. (STRIPSKIJ, H ): Starša ruska pismennosť na Uhorščyni. Užhorod 1907, s. 9-11 a ČOPEJ, L : Rusko-maďarskij slovar. Budapešť 1883, úvod s. 20-21
8 VOLOŠIN, A, : Metodičeska gramatika karpato-ruskoho jazyka dľa narodnych škol. Užhorod 1899. Bola vydaná niekoľko ráz.
9 BESKID, N. A : Karpatskaja Rus Prešov 1920, s 88 Pozri tiež VANAT, t : c d , s. 321
10 SABOV. K : Gramatika pismennago ruskogo jazyka po obrazcu lučšich avtorov. Užhorod 1865. Ďalšiu gramatiku napisal SABOV, J : Russkaja gramatika i čitanka. Užhorod 1890. Títo autori miestnu ruštinu nestotožňovali s ruštinou používanou v Rusku, ktorú zavše označovali ako moskovskú". Robil to aj autor cit. gramatiky Jevmenij Sabov. Pozri o tom TICHÝ, F.: Vývoj současného spisovného jazyka na Podkarpatské Rusi. Praha 1938, s.115 n. Že sa Rusíni nestotožňovali vždy s Rusmi poukazuje POKOS, L. V.: Slavjanskije národy Avstro-Vengriji. Kyjev 1916, s. 42. Pokos na cit. mieste svojho diéta hovorí, že „Rusnáci" Rusov zavše volajú „Moskaľmi".
11 Príslušnosť k ukrajinskému národu deklarovala napr. mládež vtedajšej Podkarpatskej Rusi na svojom prvom zjazde v Užhorode 7.7.1929 slovami „sme časťou toho veľkého ukrajinského národa, ktorý žije za Karpatami a od ktorého sa nikdy neodtrhneme". Pozri HRENDŽA-DONSKIJ, V : Tvory. Publicistika zv IX Washington 1989, s 75. Mládež to isté deklarovala aj na svojom druhom zjazde v Mukačeve 1. 7. 1934, na ktorom sa o i uzniesla, že „zjazd s pobúrením odmieta nedôstojné pokusy, umelo vytvoriť z nášho obyvateľstva nejakú zvláštnu podkarpatskú náciu, lebo Podkarpatsko obýva časť veľkého ukrajinského národa" In: Probojem (noviny podkarpatskej mládeže vychádzajúce v Prahe), 1934, č 4, s. 101
12 Označenie „Ukrajinec" pre rusínske obyvateľstvo zakázal správny súd ČSR s odôvodnením, že obyvatelia Podkarpatskej Rusi podľa zákona nie sú Ukrajinci ale Rusíni Pozri Almanach sojuzu pidkarpatskych studentiv u Prazi Praha 1931, s. 9 Preto aj tretie vydanie gramatiky I Paňkeviča, ktoré vyšlo v Prahe r 1936 malo v názve označenie, že je gramatikou ruského jazyka, hoci išlo nesporne o ukrajinskú gramatiku. Jej prvé vydanie pod názvom Gramatika ruskoho jazyka dľa škôl serednich i horožanskich. Prvý raz vyšla r. 1922 a jej druhé prepracované vydanie r 1927 v Užhorode
13 Poukazuje na to aj BAJCURA. I.: Ukrajinská otázka, súčasný stav, dosiahnuté výsledky a problémy )n: Vývoj prumyslových oblastí Československa v období budování socialismu Opava 1985, s. 52.
14 VANAT, l :c. d . s. 324, 330
15 Tamže, s. 332.
16 Označenie Ukrajinci pre Rusínov a pre Podkarpatskú Rus označenie Podkarpatská Ukrajina dôsledne používa vo svojom diele SVETOŇ, J.: Slováci v Maďarsku Bratislava 1942. s. 44-47. 79. O prvom sneme Podkarpatskej Ukrajiny pozri MAGOCSt, P. R : The Shaping of a National Identity Subcarpathian Rus 1848-1948 Harvard 1979. s. 244 n.
17 Napr. Rodnoj jazyk. Gramatika dľa IV klasa narodnichškol Sostayil A. Iv. Krajňak Prešov 1944 V učebnici sa používa ruská ortografia spred r. 1917
18 VANAT, t.: Narysy novitňoji istoriji ukrajinciv schidnoji Slovaččyny, H, 1938-1948 Prešov 1985. s. 262-263. Pozri tiež BAJCURA, I : c d . s. 134 a KAPIŠOVSKIJ, V.: Ekonomično-suspiľnyj rozvytok ukrajinskoho naseleňňa v Čechoslovackoj respublici ta joho perspektyvy. Prešov 1960. s. 20-21.
19 Označenie "Priaševčina", pod ktorým sa v rusínskom prostredí rozumie presne nevymedzení územie východného Slovenska obývané rusínskym obyvateľstvom, nemá slovenský ekvivalent. Názov sa odvodzuje od názvu mesta Prešova, najvýznamnejšieho strediska tohto kraja, ktorý sa v rusínskej nomenklatúre označuje ako „Priašev". Toto mesto sa stalo po založení Prešovského gréckokatolickeho biskupstva r.1815 duchovným strediskom aj gréckokatotíckych Rusínov. Dovtedy v Prešove početnejšie rusínske obyvateľstvo nemožno vykázať. Samotný Prešov leží v slovenskom etnickom prostredí a v jeho blízkom okotí ani niet rusínskych dedín Napriek tomu, že neexistoval žiadny územno-potitický útvar, ktorý by sa dal označiť termínom ,,Priaševščina", toto označenie sa s obľubou používa v ukrajinskej, ale i v ruskej spisbe Vyskytlo sa aj označenie „Priaševska Rus", čo vecne nijako neobstojí. Poniektorí pod označením „Priaševščina" rozumejú územie Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva
20 Napr. Priaševščina. roč. V. č. 24, 9. júna 1949, s. 4
21 GABAĽ, L: Buržuaznyj nacionalizm - ľutyj voroh ukrajinskoho trudovoho naroda In: Družno vpred 1952, č. 9, s. 1-4 a BIĽAK, V.: O ukrajinskom buržoáznom nacionalizme In: Dukla 1955, č.1 s. 121-133.
22 VANAT, t.: Narysy. , t, s. 202-203.
23 Napr. A. Duchnoviča, A. Pavloviča a dokonca aj A. Dobrianskeho
24 Rusínska obroda sa prezentuje ako národnostná organizácia Rusínov pre rozvíjanie rusínskej kultúry a pre zveľaďovanie rusínskeho jazyka. Vznikla r. 1990. Jej cieľom je pracovať na povznesení Rusínov, šíriť o nich poznatky a propagovať ich kultúru. Ďalším jej cieľom je udržiavať styky s rusínskymi organizáciami v Poľsku. Zakarpatskú, Juhoslávii, USA a Kanade.
25 Obščestvo karpatskich Rusynov so sídlom v Užhorode. Vzniklo r. 1990. Doteraz vydalo niekoľko vyhlásení, o i. aj Ohlas podkarpatských Rusínov k národom a parlamentom sveta - Obraščenie podkarpatskich rusynov k narodam i parlamentam stran mira s dátumom 3. augusta 1991, v ktorom sa Rusíni deklarujú za osobitnú národnú individualitu a dožadujú sa práva na samourčenie.
26 Sčítanie ľudu, domov a bytov k 3. marcu 1991 v Českej a Slovenskej federatívnej republike, Praha jún 1991, s. 32-33
27 Pozri napr. Narodny novinky. Dvojtýždenník Rusyniv v ČSFR z 2. 10.1991, s.1 a 13. 11. 1991, s. 1
28 O tzv. "politickom rusinizme" VANAT. I : Nárysy... H, s 55 a n. a tiež MUŠINKA. M.: Političnyj rusynyzm na praktyci, Prešov 1991. Vyšlo ako príloha novín Nove žyťťa
29 VANAT, t : Nárysy., t. s 188-189.
30 Jednoznačne to formutoval peštiansky slavista rusínskeho pôvodu S. Bonkáló v stati Die ungartandische Ruthenen In Ungarische Jahrbucher I (1921), s. 217.