Ľutinčan študuje v Grécku ikonopisectvo

Veronika ČORŇÁKOVÁ

„Darí sa mi, pretože idem za svojím cieľom. Umenie ja moja terapia. Ľudia ma berú ako dieťa šťasteny. Som kritický a prísny sám na seba," týmito slovami začína náš rozhovor Ľubomír Hrabčák z Ľutiny (okres Sabinov), študent ikonopisectva na Akadémii krásnych umení so sídlom v Aténach.

„Ako dieťa som veľa času trávil sám. Nepotreboval som sa veľa učiť, pretože vedomosti sa na mňa rýchlo lepili," rozpráva Ľubo o svojom detstve. Zaujímali ho predmety ako fyzika, chémia, história a geografia. Rodičia ho vždy vo všetkom podporovali. Jeho talent objavili v šiestom ročníku na základnej škole. „Talent som zdedil po rodičoch. Zapísali ma na Ľudovú školu umenia v Sabinove." Študoval grafiku na strednej škole úžitkového výtvarníctva. O ikonopisectvo sa začal zaujímať v šestnástich rokoch, keď ho jeden ikonopisec, Dimitrij Levsis, prizval pomáhať do kaplnky na Prešovskej univerzite, na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte. „Dovolil mi pracovať na anjelských dverách."

Ikonopisectvo bolo snom jeho otca. Jeden obraz namaľovali spolu, keď mal Ľubomír dvanásť rokov. Po strednej škole študoval na Prešovskej univerzite, všeobecné učiteľstvo 5 - 12, pretože ikonopisectvo sa u nás nevyučuje. Stal sa tak magistrom pedagogiky, ale tiahlo ho to iným smerom. Po škole pracoval znova s tým istým ikonopiscom, ktorý ho tentoraz pozval do Chrámu presvätej Bohorodičky v Sabinove. „Vtedy sa mi ikonopisectvo ešte viac priblížilo. Napísal som žiadosť, v ktorej som požiadal grécku vládu o pridelenie štipendia." Na kladnú odpoveď čakal štyri roky. „Odišiel som doslova zo dňa na deň. Opustil som prácu, rodinu, priateľov... Zmenil som život o 180 stupňov. Bol som zarábajúci človek, ktorý platil dane a zrazu som sa znova stal študentom."

Keď prišiel do Atén, nič nevedel. Rozprávať helénsky začal už po dvoch mesiacoch. „Po každodennej desaťhodinovej drine sa do mňa veci dostali. V jazyku som sa lepšil aj vďaka kamarátom," hovorí.

Prečo si vybral práve túto krajinu? „V Grécku je možnosť študovať ikonopisectvo na veľmi vysokej úrovni. Grécky systém školstva poskytuje študentom veľa výhod. Študenti sa stravujú zadarmo a ja ako študent krásnych umení mám vstup do všetkých galérií a múzeí v celom Grécku zadarmo."

Prvé ikony napísal ešte na Slovensku. Boli štyri a bez vedomostí o technologickom postupe. „Celkom som to zvládol a dve z nich som venoval rodičom." Pri písaní ikon cíti mier a pokoj. „Ikonopisectvo je mytológia svätých. Nie je to o maľovaní, ale o písaní čiar. Ikony sú staré a zároveň moderné. Stále sa ľuďom prihovárajú zrozumiteľne." V Aténach napísal šesť fresiek. „Mal som možnosť overiť si svoje schopnosti. Vďaka cenným radám mojich učiteľov som pochopil pracovný postup a farebnosť."

Ľ. Hrabčák pomaly preniká do tajov ikonopisectva. O ikonách sa najviac dozvie v škole a druhou možnosťou sú mnísi, ktorí predávajú svoje informácie. „Najčastejšie tvorím v noci, pretože noc je pokojná a má svoje čaro. Obraz nemá byť len obrazom. Má ťa zastaviť. Máš sa pozrieť na niečo reálne, ale inými očami." Ľubomír si všetko robí podľa seba a o všetkom sa musí presvedčiť sám. „Inšpiráciu hľadám v prírode." Jeho najväčšou oporou je jeho priateľka a otec. „Každý sa snaží vyjadrovať tak, aby povedal niečo o sebe a aby tomu ľudia rozumeli. Vždy chcem svojím obrazom niečo povedať."

Ľubo sa nevenuje iba ikonopisectvu, ale má oveľa širší záber. Robí šperky, vyrába sochy, maľuje, fotí... V Grécku ostane ešte minimálne tri roky. Po škole sa nebude venovať iba ikonám, ale chcel by „robiť preklady kníh s témou ikonopisectva, pretože na Slovensku neexistuje dostatok takejto literatúry. Možno by som dal dokopy nejaký slovník s niektorými ľuďmi, ktorí sa venujú jazyku."

Je rád, keď má slobodu a svoj priestor. „Najšťastnejší som, keď môžem tvoriť. Ono mi to ide nejako samo," dodáva.