Má vôbec zmysel hovoriť o Trianone?

Prečo riešia Maďari ešte stále storočnú traumu Trianonu a prečo to nebaví Slovákov? Možno preto, že si kladieme zlé otázky.

Ako Maďar žijúci na Slovensku sa stretávam s dvoma dominantnými prístupmi k téme stého výročia podpísania trianonskej zmluvy. Slovákov to celé veľmi netrápi, považujú ju za uzavretú otázku a nechápu, prečo túto tému Maďari stále otvárajú.

Jediná vec, ktorá slovenskú verejnosť v tejto súvislosti ešte zaujíma, či sa pri príležitosti výročia nezosilnia revizionistické hlasy v Maďarsku. Akoby Maďarsko ešte znamenalo akúkoľvek vojenskú hrozbu pre kohokoľvek – je to veľmi absurdná myšlienka. Ak Maďari znamenajú pre niekoho hrozbu, tak pre seba samých. Stačí si prečítať zopár článkov o aktuálnom dianí v Maďarsku – nepochopíme z nich celú situáciu (keďže je nepochopiteľná), ale dostaneme aspoň nejaký hmlistý obraz.

Ak predsa na Slovensku niekto začne rozoberať maďarskú traumu z Trianonu, hneď skončíme pri takých lacných a otrepaných stereotypoch, akým je aj mýtus o tisícročnom utláčaní Slovákov. Je dosť unavujúce argumentovať proti takýmto starým múdrostiam.

Zo strany Maďarov sa zas stretávam takmer jedine so zdôrazňovaním národnej spolupatričnosti. Akoby išlo o otázku, ktorá sa týka jedine Maďarov, akoby sme žili v izolovanej galaxii, kde nikto iný na naše životy nemá žiadny vplyv, ale ak náhodou má, tak to môže byť iba náš nepriateľ.

Tento prístup symbolizuje aj nový, veľkolepý pamätník v Budapešti, ktorý pre koronakrízu odhalia až v auguste. Ako veľmi výstižne napísal v denníku Új Szó historik  László Szarka, tento pamätník ukazuje, že sme z príčin Trianonu stále nič nepochopili.

Na inak veľmi impozantný monument sa dostali názvy všetkých obcí Uhorska podľa názvoslovia z roku 1913. Práve vtedy uhorské úrady pomaďarčili názvy mnohých nemeckých, slovenských, srbských a iných obcí, a to tak účelovo a násilne, že s tým nesúhlasil dokonca ani premiér István Tisza.

Naša solidarita voči ostatným jazykom a kultúram v našom regióne je teda na úrovni z roku 1913. Sťažujeme sa pritom, že na Slovensku musíme používať násilne poslovenčené názvy obcí ako Tešedíkovo, Kolárovo alebo Štúrovo a naše jazykové práva sú absurdne obmedzované.

Je to trošku schizofrenické.

Obidva prístupy majú spoločné to, že Trianon považujú predovšetkým za geopolitickú otázku. Samozrejme, v tom majú čiastočne aj pravdu, keďže ide o rozhodnutie veľmocí, v ktorom hrali ľudia strednej Európy v podstate minimálnu rolu. Po sto rokoch sa však už dosť veľa vecí zmenilo – sme členmi rovnakých spojeneckých blokov, v politickom, hospodárskom i vojenskom zmysle. Prekonali sme diktatúry dvadsiateho storočia a máme pred sebou nevídanú možnosť rozvoja našich dlho trpiacich regiónov. Kľúčom k tomuto rozvoju je však aj pochopenie životných osudov tu žijúcich ľudí – a nielen pochopenie motivácií veľmocí a regionálnych politikov po prvej svetovej vojne.

Životné osudy miestnych obyvateľov ešte stále ovplyvňujú dôležité mocenské rozhodnutia z dvadsiateho storočia. Ide hlavne o menšiny, ktoré sú stále vystavené moci národných štátov, pretože národné štáty nezmizli naším vstupom do Európskej únie a stále vyvíjajú silný tlak na všetkých, ktorí sú z akéhokoľvek hľadiska nekonformní. Dejú sa tu stále každodenné mikrotrianony, ktorých obeťami sú príslušníci rôznych menšín, ktorých hlas nie je počuť a ktorí netvoria dostatočnú ekonomickú silu na to, aby mohli byť zaujímaví.

Trianon má stále žijúce dedičstvo, a tým je na Slovensku aj pokračovanie manželstva Slovákov a Maďarov. Toto manželstvo sa neskončilo v roku 1918, ako to vtedy vyhlásil Andrej Hlinka, zmenili sa len pomery – z podradených sa stali nadradení a opačne. Zostali to však stále vzťahy typické pre nedemokratické režimy devätnásteho a dvadsiateho storočia. Otázkou je, či v dvadsiatom prvom storočí dokážeme tieto vzťahy zmeniť v mene vzájomnej solidarity.

Gesto premiéra Matoviča, ktorý pri príležitosti výročia Trianonu pozval na Bratislavský hrad na „priateľské stretnutie“ predstaviteľov Maďarov žijúcich na Slovensku, je chvályhodné. Nikto z takejto pozície ešte nič podobné neurobil. Škoda, že toto gesto je gestom zase iba pre „elitu“ – na stretnutie dostali pozvánku politické strany, cirkvi, umelci, podnikatelia, vedci. Presný zoznam však nepoznáme. Akoby sa Trianon týkal iba elít – je zvláštne, že si to myslí aj premiér „obyčajných ľudí“.

Navyše, celé stretnutie sa dialo akoby „tajne“, bez poriadneho informovania verejnosti – ak by poslanec za OĽaNO Peter Cseh nezverejnil pozvánku na svojom Facebooku, verejnosť by sa o celej akcii ani nedozvedela. Takáto utajená solidarita vzbudzuje pochybnosť o svojej skutočnej autenticite.

Tí Maďari na Slovensku, ktorí každodenne zápasia s dedičstvom Trianonu, väčšinou nepatria do elity. Sú to ľudia, ktorí často majú pocit, že nepatria nikde. Nie je typické, že by na nich útočili fyzicky, ale je dosť typické, že na nich útočia slovne – sám to občas prežívam v inak vyslovene tolerantnej Bratislave. Keď nemajú dobrý cit pre jazyky, tak sú nelojálni občania a podozriví; keď sa naučia poriadne po slovensky, sú asimilanti – a podozriví.

Často mi napadá dilema Imreho Kertésza, spisovateľa, ktorý patrí medzi najväčších a najodvážnejších maďarských mysliteľov všetkých čias, a ktorý sformuloval krásne vety o duchovnej emigrácii. Kertész sa považoval za Žida iba v tom zmysle, že bol prenasledovaný ako Žid. Jeho identitu chceli určovať vždy iní – a väčšinou násilne.

Niekto by mohol namietať, že toto s Trianonom nesúvisí – možno nesúvisí z geopolitického hľadiska, ale práve toto je živé dedičstvo Trianonu. Kertész písal o tom, že dejiny dvadsiateho storočia boli charakteristické tým, že mnohých ľudí zbavili možnosti rozhodovať o vlastnom osude. Ak by sa už minulé storočie skutočne skončilo aj z tohto hľadiska, tak by naozaj nemalo zmysel hovoriť o Trianone.

ZOLTÁN SZALAY

Zdroj:
https://dennikn.sk/1916776/ma-vobec-zmysel-hovorit-o-trianone/?ref=list