Maďarov chceli zo Slovenska deportovať úplne

Rozhovor

Historik: Sú dôležitejšie veci ako to, ku ktorej národnosti patríme

Obyvatelia južného Slovenska sa necítia byť pod cudzou nadvládou.

Všetko je drahé, poďme naspäť k Prahe. Takýmito nápismi smútili po roku 1938 Maďari za Československom.

V nasledujúcich desiatich rokoch zažili päť rôznych režimov, až stratili po druhej svetovej vojne slovenské občianstvo a zvažovali ich deportovať zo Slovenska úplne.

Podľa ZOLTÁNA KŐRÖSA z Fóra inštitút pre výskum menšín sme mali za posledných sto rokov spolužitia možnosť poučiť sa z dejín viac než kedykoľvek predtým.

Tvrdí však, že o minulosti sa treba rozprávať s nadhľadom, pretože sú aj dôležitejšie veci ako to, ku ktorej národnosti človek patrí.

Žitnoostrovčania sa v minulom storočí bez toho, že by čo len jeden jediný raz prekročili hranice rodnej dediny, dostávali do pozície občanov rôznych štátov. Ako si na to spomínajú?

Maďari prežili za minulých sto rokov viac obratov ako Slováci a často to boli obraty naozaj traumatické.

Už len v desaťročí medzi 1. januárom 1938 až po koniec roku 1948 zažívali päť rôznych režimov: demokratickú 1. ČSR, autoritatívne Horthyho Maďarsko, Szálasiho fašistický režim, obdobie bez domoviny povojnovej ČSR a po februári 1948 Československo pod vládou komunistov.

Potešila sa po roku 1938 maďarská menšina žijúca na Slovensku, že sa stali súčasťou Maďarského kráľovstva?

Mnohým to skomplikovalo životnú situáciu.

Tunajší ľudia sa zo dňa na deň stali namiesto občanov relatívne industrializovaného Československa občanmi menej rozvinutého a agrárneho Maďarska.

Pamätníci často spomínajú, že zmizli niektoré tovary, či už to boli topánky od Baťu, kamienky do zapaľovačov, duše do bicyklov aj Nehera, ktorú jeden pamätník nazval kráľom oblečenia. Jednoducho, prišla drahota.

Na stenách sa objavovali nápisy ako: ,Kým bol vaším otcom Masaryk, respektíve Beneš, mali ste košele aj nohavice. Ale keď sa stal vaším otcom Horthy, košele aj nohavice máte deravé.‘ alebo ,Všetko je drahé, poďme naspäť k Prahe.‘

Vnímal niekto z nich obdobie rokov 1938 až 1945 pozitívne?

Zdá sa, že negatíva pocítila predovšetkým robotnícka trieda. Tá bola totiž najviac závislá od platov.

Zrazu za tú istú prácu dostávali menej peňazí. Niektorí pamätníci však spomínali aj istú podporu zo štátu, čo potom zlepšilo ich situáciu.

Veľa sa však odohralo aj v psychologickej rovine. Pozitívne vnímali napríklad pripojenie južného Slovenska k Maďarsku, najmä v prvých dňoch pociťovali veľkú radosť, že sú znovu občanmi maďarského štátu.

Samozrejme, po krátkom čase muselo nastať vytriezvenie a návrat k problémom každodennosti, nehovoriac o tom, že v roku 1941 sa začala vojna, ktorá do života zasiahla jednoznačne negatívne.

Ako ju prežívali Žitnoostrovčania?

Hovoril som s účastníkmi bojov pri Done a následnej katastrofy 2. maďarskej armády v januári 1943, čo je pre Maďarov národnou tragédiou.

Porovnávajú to s tatárskymi vpádmi a bitkou pri Moháči. Najviac ma však zaujala téma vojnového zajatia, ktorá sa týkala desiatok tisíc občanov južného Slovenska.

Jednak sa dostali do sovietskych táborov a zároveň aj do západného zajatia, o čom väčšina Slovákov ani netuší.

V posledných mesiacoch vojny bolo nasadené veľké množstvo vojakov maďarskej armády a príslušníkov mládežníckej organizácie levente ako pomoc nacistickému Nemecku, a mnohí z nich boli na území, ktoré obsadili Američania, Briti a Francúzi. Tým sa vlastne dostali do západného zajatia, kde zažívali mnohé ťažkosti.

Ako sa cítila maďarská menšina po roku 1945, keď sa znovu ocitla na území Československa?

V reštaurovanom Československu stratili Maďari a Nemci občianstvo a začalo sa riešiť, čo s nimi bude. Bolo namále, že tunajší Maďari nenasledovali osud sudetských Nemcov.

Jedným z riešení, ako rozbiť kontinuálne osídlenie južného Slovenska maďarským etnikom, boli deportácie Maďarov do Čiech.

Za čím tam odchádzali?

Po tom, ako boli z oblasti Sudet odsunutí Nemci, mali v Čechách nedostatok pracovných síl. Práve vtedy sa rozhodlo o pracovnom nasadení Maďarov.

Hoci mnohí pamätníci spomínajú na svojich českých zamestnávateľov v dobrom, celú akciu vnímali ako násilné vytrhnutie zo svojich domovov, nehovoriac o traumatických zážitkoch samotnej deportácie.

Zima 1946 – 1947 bola mimoriadne chladná, teploty klesli na mínus 20 stupňov. Nahádzali ich do vagónov, kde sa ledva kúrilo. K ďalšiemu problému došlo po návrate domov, pretože zatiaľ čo boli v Čechách, ich nehnuteľnosti zabrali ľudia zo severného Slovenska.

Vyvstala otázka, čí je to vlastne dom. No tí, ktorých určili na výmenu obyvateľstva, stratili svoje domovy natrvalo.

Aké ďalšie udalosti sa zapísali do dejín Žitného ostrova?

Predovšetkým osmičkové roky. Veľmi významnými boli roky 1918 až 1919, keď sa rozpadla monarchia a ľudia sa zrazu stali občanmi iného štátu, iného politického zriadenia.

Veľkou udalosťou bola aj Viedenská arbitráž v roku 1938, keď sa toto územie dostalo na sedem rokov späť k Maďarskému kráľovstvu.

Ja si však myslím, že najvýraznejším medzníkom je rok 1948 a radikálne zmeny, ktoré po ňom nasledovali. Jednak boli znárodnené podniky a veľkým zásahom bola aj kolektivizácia.

Spovedali ste aj pamätníkov, ktorí mali pred kolektivizáciou a znárodňovaním veľa a neostalo im nič?

Rozprával som sa s jednou pamätníčkou, ktorej otec nechcel vstúpiť do JRD. Zobrali ho do Nitry do väzenia a potom na štátny majetok, kde musel ťažko pracovať. Pod takýmto tlakom nakoniec vstúpil do družstva a rodine neostalo veľa.

Manžel tejto pamätníčky mi rozprával podobný príbeh. Komunisti ich označili za kulakov a okrem straty majetkov musel začiatkom päťdesiatych rokov narukovať do PTP (pomocný technický prápor, pozn. redakcie).

Trpela tým aj ďalšia generácia, pretože ich deti mali ťažkosti umiestniť sa v školách.

Do akej miery bol takýto postup vtedy bežný?

Veľmi. Jednou z najvýraznejších tvárí je pre mňa Rudolf Kósa z Vrakúňa pri Dunajskej Strede. Keď som sa s ním rozprával prvýkrát, mal 103 rokov. Dlho sa mu darilo vyhýbať sa vojne, ale koncom roka 1944 bola situácia už taká zúfalá, že brali takmer všetkých. Rýchlo sa mu však podarilo dostať sa domov do civilu.

Potom robili v júni 1945 sovietski vojaci v jeho rodnej obci raziu na doplnenie zajateckého transportu, a tak sa spolu s ďalšími piatimi Vrakúnčanmi dostal do rumunských tranzitných lágrov. Tam mal Rudi báči opäť šťastie a keďže bol taký zoslabnutý, že na odstraňovanie vojnových škôd nebol vhodný, pustili ho domov.

Prednedávnom sa s ním stretol aj prezident Andrej Kiska a vraj sa ho spýtal rovnakú otázku ako ja. Čo je vaším tajomstvom dlhovekosti? Odpovedal, že netreba umrieť. Jemu sa to podarilo až do decembra minulého roku, dožil sa úctyhodných 106 rokov.

Bol najstarším obyvateľom Žitného ostrova, za chrbtom takmer s celým 20. storočím.

Ostali v nás nejaké traumy alebo nevyriešené témy znieť dodnes?

Ak mám hovoriť o sebe, nepociťujem to tak, že by som v sebe nosil národnú traumu. O tom, že som Maďar žijúci na Slovensku, nerozmýšľam často.

Sú aj dôležitejšie veci ako to, ku ktorej národnosti človek patrí.

Keď sa rozprávate s obyvateľmi, ktorí na tomto území žijú dnes, necítia žiadne krivdy?

Nemyslím si, že by sa našlo veľa takých Maďarov, ktorí vstávajú ráno s myšlienkou: ach, zase jeden deň pod cudzou nadvládou. Ako všade vo svete, riešia skôr existenčné problémy.

Od Trianonu sa vystriedali celé generácie a súčasná situácia je pre nich normálna a prirodzená. Za sto rokov sa s tým už zžili a za domov považujú Slovensko alebo svoj región, obec či mesto.

Aj ja, keď prekročím most pri Komárne, zažívam vždy pomerne intenzívny pocit, že sa na Slovensko vraciam domov.

Nedeje sa ani to, že by videli niektoré udalosti inak a vykladajú si ich po svojom?

Možno Trianonskú zmluvu. Tá rezonuje ešte aj dnes, hoci nie tak intenzívne ako v medzivojnovom období. Nech sa na to bude pozerať ktokoľvek, vždy to budú inak vnímať Maďari a inak Slováci.

Poviem niečo nové tým, ak si myslím, že v riešení konfliktov je najdôležitejšia zdravá sebakritika, komunikácia, nadhľad a lepšie spoznávanie toho druhého? A to neplatí iba pre historikov, ale pre nás všetkých.

Za posledných sto rokov spolužitia sme mali možnosť poučiť sa z dejín viac než kedykoľvek predtým. Samozrejme, s tým, že proces učenia nemáme zďaleka ukončený.

MÁRIO ŠMÝKAL

Zdroj:
https://plus.sme.sk/c/20878818/historik-zoltan-koros-madarov-chceli-zo-slovenska-deportovat-uplne.html

Zoltán Kőrös (1982)
V roku 2007 doštudoval odbor histórie na UCM v Trnave a potom robil v štátnych archívoch v Šali a Trnave. Od roku 2013 je vo Fóre inštitút pre výskum menšín, kde je archivárom a historikom so zameraním na oral history na južnom Slovensku. Vydal dve monografie o vojnových zajatcoch z južného Slovenska v rukách Sovietov (Muszkaföldön, FI, Šamorín 2015) a západných Spojencov (Nyugati fogságban, FI, Šamorín 2016), o čom nakrútil rovnomenné dokumentárne filmy. V októbri predstaví dokumentárny film o vplyve maďarskej revolúcie 1956 na Československo a jeho obyvateľstvo. Pochádza z Kráľovej nad Váhom, od roku 2009 žije s manželkou v Šali.

“O tom, že som Maďar žijúci na Slovensku, nerozmýšľam často. Sú aj dôležitejšie veci ako to, ku ktorej národnosti človek patrí.„
ZOLTÁN KŐRÖS, HISTORIK