Magické roky končiace číslom osem

Nepoznané kapitoly našej histórie

Začali rokom 1918, vznikom demokratického Československa ako spoločného štátu Čechov a Slovákov. Toto súžitie však neprežilo ani dve desaťročia. Rok 1938 sa niesol v duchu ústupkov voči silnejúcemu vplyvu nacistického Nemecka, ktorému neodolala ani bývalá republika. Veľmoci pod heslom záchrany mieru obetovali našu spoločnú krajinu. Prispeli k tomu aj vnútorné pnutia, opierajúce sa o separatistov a autonomistov. Pokiaľ v Čechách slávil úspech K. Henlein a sudetski Nemci, na Slovensku myšlienky samostatností presadzovali stúpenci Hlinkovej ľudovej strany - V. Tuka, F. Ďurčanský, K. Sidor, A. Mach. Mníchovská dohoda začala územné rozbitie Československa, zvlášť českých krajín. Územné nároky voči Slovensku sa stali predmetom sporu medzi Poľskom a Maďarskom. Vyhlásenie autonómie Slovenska, iniciované HSĽS, Čo akceptovala československá vláda (6. 10. 1938) a vznik autonómnej vlády vedenej Jozefom Tisom znemožnilo rozdeleniu krajiny medzi tieto sporiace sa strany. Pod patronátom Nemecka a Talianska sa spory ukončili Viedenskou arbitrážou (2. 11. 1938). Slovensko stratilo časť územia aj s obyvateľstvom na úkor Maďarska a Poľska, avšak získalo silného ochrancu v Nemecku, ktorému podriadilo svoju ekonomiku, hospodárstvo a predovšetkým politický život. Nemecko si tak vytvorilo základňu na budúce vojenské výboje na Poľsko a Sovietsky zväz.

„...stále mám pred očami tú čiernu sobotu (sabat), keď polícia zhromaždila všetkých Židov, ktorí boli cudzinci a neboli občanmi nášho mesta, vyviezla ich na maďarské hranice a nechala ich tam. Maďarské úrady ich nechceli a slovenské im nechceli dovoliť sa vrátiť. Ostali tam deň alebo dva, pokiaľ im dovolili vrátiť sa na Slovensko. Keď som videl všetkých tých vážených a ctených Židov a trpiacich rabínov a ich žiakov, povedal som: Ako môže byť ľudstvo také slepé, že dovolí týchto ľudí vláčiť z jedného utrpenia do druhého, diabolsky ponižovať, ubiť a nechať vykrvácať?"
Týmito slovami opísal Naftali Zellinger, bývalý bardejovský rodák prvú deportáciu Židov zo Slovenska (dobovo nazývanú „postrky"). Táto akcia bola prvou čiernou škvrnou v histórií tzv. autonómnej Krajiny Slovenskej. Jej vláda, vedená J. Tisom (predsedom a súčasne ministrom vnútra) tak po prvýkrát prejavila servilnosť voči fašistickému Nemecku. To len niekoľko dní predtým deportovalo vyše 18 000 poľských Židov zo svojho územia späť do Poľska. Spoluorganizátor tejto akcie A. Eichmann prišiel odovzdať svoje skúsenosti aj do Bratislavy, kde našiel ochotných spolupracovníkov.

Akcia mala splniť aj ukázať verejnosti záujem o očistu národa od elementu, v propagande vykresľovanému ako nenásytného vykorisťovateľa slovenského ľudu, t.j. Žida. Skutočným cieľom však bolo zadržanie a zmocnenie sa kontroly nad židovským majetkom a jeho vylúčenie z hospodárskeho života. Nenaplnilo sa totiž očakávanie pri rozbití republiky, že rovnako budú rozdelené aj devízové rezervy bývalého spoločného štátu. Autonómna krajina nemala dostatok vlastných finančných zdrojov.

Akcia začala prvým telefonogramom J. Tisa (4. 11. 1938) na poludnie, adresovanom okresným náčelníkom, aby vo svojich obvodoch zadržali všetkých židovských občanov tam zdržujúcich sa bez hmotných prostriedkov. V rozpore s týmto určením cieľovej skupiny však v ďalšom bode sa kládol dôraz na zadržanie ich majetku! Pozornosť sa mala sústrediť na sporiteľne a bankové vkladné knižky!

Zadržané mali byť osoby s majetkom vyšším ako 500 000 korún. Malo sa tým predísť ich emigrácii, spojenej s únikom kapitálu! Mali ich vyviezť najneskôr do polnoci tohto dňa na územie, ktoré malo pripadnúť Maďarsku. Nariadenie protiprávne umožnilo využiť Hlinkovú gardu ako mocenský nástroj štátnej moci. Tá nezaváhala a častokrát prekračovala pokyny a nariadenia štátnych orgánov. V niekoľkých obciach vyviezli všetkých židovských občanov, ich majetok zabrali, rozkradli alebo zničili. O niekoľko hodín došla nová úprava, že odsunuté majú byť osoby len Židia - cudzinci a Židia bez domovského práva ku obci. Celkovo tak bolo odsunutých približne 7 500 židovských osôb.

Situáciu využili okresní náčelníci a riadili ju podľa svojich predstáv. Bardejov nebol výnimkou. Akciu riadil okresný náčelník Gejza Konka (zapamätajte si toto meno - v roku 1942 riadil XIV. oddelenie ministerstva vnútra - hlavná organizačná zložka deportácii Židov). Najprv sa neúspešne pokúsil požiadať o pomoc armádu. Nariadil zákaz vychádzania osôb z príbytkov, zákaz pohybu a premávky v uliciach mesta a nariadil súpis všetkých predmetne určených osôb. Četníci, Hlinková garda a notárski úradníci chodili od domu k domu a vykonávali celomestskú raziu s cieľom zadržať dotyčných Židov. Oporu našiel v Hlinkovej garde, ktorá vznikla v Bardejove 20. októbra 1938 a hneď do nej vstúpilo okolo 60 mladíkov. Historické pramene potvrdzujú, že priamo v meste bolo sústredených 308 osôb vrátane žien, detí a starcov. Zo Zborová bolo odsunutých 50 osôb, ktoré boli predtým zhromaždené v hoteli Slávia. Zmienky o súpise z obcí Malcov, Gaboltov a Sveržov existujú, avšak nie je možné potvrdiť odsun Židov. Cieľovým územím „postrku" sa stala pravdepodobne oblasť medzi obcami Košice, Rozhanovce, Čaňa, Novohrad. Odsunuté osoby boli ponechané na tomto území bez akejkoľvek pomoci, potravín a len s 50 korunami na zabezpečenie obživy! Po počiatočnom váhaní viedli kroky týchto osôb smerom do Košíc, kde pôsobilo mládežnícke hnutie Hašomer Hacair. Pomoc bola natoľko intenzívna, že podľa dobových prameňov sa vrátili o 2 až 3 dni takmer všetci do svojich domovov a v niektorých prípadoch predbehli vracajúce sa hliadky Hlinkovej gardy. Návratu sa pokúsil zabrániť okresný náčelník vyzbrojením hlinkovcov revolvermi. Všetky cesty a železničná stanica boli obsadené hliadkami už 100 metrov pred hranicou mesta. Kontrolovali aj cestujúcich v autobusoch, aby zabránili návratu Židov bez platných víz. Rovnako boli strážené aj blízke hranice. Majitelia domov museli hlásiť všetky cudzie osoby pod hrozbou vysokej finančnej pokuty alebo väzenia. Horlivosť okresného náčelníka bola zmarená dňa 7. novembra 1938, kedy akcia „vysťahovania Židov" bola nečakane odvolaná s okamžitou účinnosťou. Stalo sa tak po protestoch medzinárodnej verejnosti J.Tisovi a upozornení na protiústavnosť celého aktu.

Kto boli tí Židia? Skutočne bezdomovci? Nemajetní? Cudzinci? Nie. Boli to ľudia, ktorí tu žili roky predtým. Československo bolo pre nich bezpečným domovom, demokratické, tolerantné, hospodársky, kultúrne a nábožensky slobodné. Tieto osoby tu platili dane, neboli na ťarchu sociálneho systému ani odkázané na pomoc mesta. Mená ako Bodner, Gross, Fisch, Schôndorf, Götz, Guttmann, Kornfeld, Halberstam, Löwy, Rosenberg, Weinstein, Unger sú mená obchodníkov, živnostníkov, ktorých rodiny budovali a rozvíjali naše mesto. V tomto čase ich tu žilo vyše 2 300, mali tri synagógy, niekoľko modlitební v domoch najvýznamnejších židovských občanov, školu, rituálne kúpele, rituálny bitúnok, knižnicu, divadelnú spoločnosť, pohrebný spolok, spolok na sociálnu podporu, na výchovu dievčat, športový a telovýchovný spolok, spolok žien, sionistické spolky, niekoľko politických strán a združení. Mesto ako jedno z mala miest obopínali od začiatku storočia Eruv - sabatové drôty. Symbol, keď mesto sa stáva domovom, v ktorom slobodne vyznávaš svoju vieru.

Ctili si túto krajinu, lebo ich ku tomu zaväzoval židovský predpis (zákon kráľovstva je zákon).Vrátili sa, aby tu žili. Verili v krajinu. Verili v dobro ľudí. Verili. Veľmi.

-ph-