Magický jazyk má ešte opodstatnenie

Počas troch rokov napísal tri knihy a každá postúpila do finále ceny Anasoft litera. Vždy z iného pohľadu v nich odhalil to, čo sa z encyklopédií o Rusínoch nedozvieme. MAROŠ KRAJŇAK.

Určite túto otázku dostávate často, no asi je namieste, aby sa ňou začal náš rozhovor. Čo je Florinská monarchia?
„Dej Informácie sa začína a končí  v ’špecifickom priestore’, ktorý je aj hranicou medzi dvoma civilizáciami s klasickými prívlastkami západná a východná. Tento priestor bol mojou geografickou kulisou aj v predchádzajúcich dvoch knihách – ide o teritórium, ktoré obývali, resp. ešte ako-tak obývajú Rusíni. Tentoraz som to nazval Florinská monarchia. Inšpiroval som sa konkrétnym pokusom Rusínov z dnešného územia Poľska, ktorí sa po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie snažili o vlastnú autonómiu alebo až štátnosť. Ku kľúčovému uzneseniu došlo v dedine s názvom Florynka.“

Ako hodnotíte pokus o vybudovanie vlastnej autonómie? Ako utópiu alebo do istej miery až recesiu?
„V mojom texte tento odkaz môže vyznievať až recesisticky. Pozadie celej historickej snahy však bolo naozaj veľmi vážne. Delila sa Európa, vznikali nové štáty, haličskí Rusíni, ktorí pociťovali od Poliakov silný útlak, vnímali situáciu ako príležitosť. Ich ambíciou bola samostatnosť alebo pripojenie sa ku komukoľvek (napríklad aj k Československu), teda len nebyť súčasťou Poľska.“

Zdá sa, že napokon ste Florinskú monarchiu vybudovali až vy vo svojej knihe. Nabili ste ju toľkými významami a obrazmi. Nie je to pre vás čosi ako platonická láska?
„K regiónu, samozrejme, som akosi vnútorne pripútaný, čím dlhšie tam nežijem, tým viac ma zaujíma a možno až vzrušuje jeho špecifickosť, ktorá sa ďalej pretvára neuveriteľne rýchlo. K téme som sa vždy nejako vyjadroval vo všetkých troch knihách. V debute Carpathia som dosť priamo riešil osud civilizácie Rusínov. Druhá kniha Entropia využila geografickú a historickú kulisu priestoru. Hovorila o večnom boji medzi dobrom a zlom, ktorý sa skončil niečím, čo by sa dalo nazvať ako sci-fi happy end, keď zlo definitívne zaniklo. Celé sa to mohlo odohrávať kdekoľvek inde, mne však dávalo najväčší zmysel zasadiť to práve do Karpát. V poslednom texte Informácia som sa na priestor opäť pokúsil (teraz so snahou zreteľnejšie) poukázať ako na spomínanú hranicu medzi východným a západným svetom.“

Protagonisti vašej knihy v istom období strácajú vieru v budúcnosť Florinska...
„Protagonisti sú dvaja mladí muži Fedy a Vaxo, ktorí dospeli v čase, keď došlo k zmene politických režimov, teda pred štvrťstoročím. Svoj rodný kraj chápali ako bezperspektívny, preto z neho aj podľa vzoru mnohých súčasníkov a, samozrejme, aj množstva ľudí z predchádzajúcich generácií, unikli. Ich cieľom bolo uchytiť sa tam, kde sa dá žiť oveľa ľahšie – na začiatku svojich pútí logicky smerovali na západ. Tak sa začína ich nekončiace hľadanie a únik, ktoré sa pokúsia zastaviť až v starobe.“

Vo svojom rozprávaní dokážete aj tú najobyčajnejšiu vec opísať obrazne a až magicky. Vychádza to aj z toho, z akého kraja pochádzate? Je tam magickosť zakorenená?
„Je taká fráza, ktorá hovorí, že sme ovplyvnení všetkým, s čím prichádzame do kontaktu. Zatiaľ som písal hlavne o bezpochyby veľmi magickej časti Karpát, kde som vyrastal. Cítim však, že oveľa viac ma ovplyvnili sporadické návraty z Bratislavy. Počas nich som nechodil len domov, ale veľa som cestoval po celom horskom oblúku. Magický jazyk doteraz možno mal opodstatnenie. Je však pravdepodobné, že ak napíšem ďalšiu knihu, presuniem sa do úplne iného prostredia, kde k textu bude rozumné pristúpiť inak.“

Považujete sa za disciplinovaného autora? Ste totiž trochu unikát: výkonný manažér, otec mladej rodiny, tri rešpektované knihy za tri roky.
„Ak počujem slovo disciplína, napadá mi za tým niečo ako režim, pravidelnosť atď. Neviem, či takto naozaj niekto tvorí, v mojom prípade by to bolo určite kontraproduktívne. Aj keby som mohol písať napríklad cez deň (čo doteraz absolútne nešlo), určite by som si čas určený na písanie nezačal systematicky organizovať. Možno by som sa pokúsil písať v kuse.“

Jedna z postáv vo vašej knihe hovorí: „Keď spomínaš na čokoľvek, čo si zažil, je lepšie to nevysloviť alebo nenapísať, pravosť spomínaného by sa tak mohla ľahko vytratiť.“ Ako to platí pri vašom písaní?
„S tým, čo sa naozaj stalo, zvyknem pracovať s nádejou, že z toho môže vzniknúť uveriteľný text. Logicky si však vyberám situácie, ktoré mi zapadajú do príbehu. Ak cítim, že to treba, tak im čosi pridávam alebo z nich uberám. Určil som si jasné pravidlá, kam smiem pri opise reálneho života zájsť. Určite sa vyhnem vlastným intímnym momentom, určite nebudem riešiť konkrétnych ľudí v náročných situáciách.“

Vaša úspešná trilógia sa práve prekladá do poľštiny, čo sa dá považovať popri ukrajinčine za jeden z cieľových jazykov pre vaše prózy. Vysvetľujete si ten záujem z poľskej strany aj citlivejším vnímaním histórie v súvislosti s národnostnými menšinami? Sú Lemkovia rezonujúcou témou aj v súčasnej poľskej literatúre?
„Neviem, či práve téma bola tým pravým dôvodom, prečo sa poľské vydavateľstvo rozhodlo pre preklad celej trilógie. Miestny trh zatiaľ dobre nepoznám, ale z toho, čo som zachytil, je zrejmé, že ich literatúra je nesmierne kvalitná a progresívna, prekladá sa tam oveľa viac zahraničných titulov ako na Slovensku, Poliaci v porovnaní s nami čítajú zásadne viac a zásadne inak.“

|Jakub Rebro

Zdroj: http://kultura.sme.sk/c/7352363/magicky-jazyk-ma-este-opodstatnenie.html