Majstrovi zo Sulína drevo „spieva" pod rukami

Zvončeky a zvonce zdobia dom na Mýtnej ulici v Starej Ľubovni, v ktorom sme navštívili 82-ročného Michala Hutníka zo Sulína

Kríž pre otca
Vyrastal v početnej rodine, uprostred nádhernej prírody. Z otcovskej lásky sa dlho netešil. Ako päťročný osirel a matka po-znala len ťažkú prácu. Starý otec - talentovaný rezbár, sa snažil za-stať synovu pozíciu a učil Michala remeslu. Prvý drevený črpák vy-tvoril ako 18-ročný. V devätnás-tich vedel už o práci s drevom viac. „Na hrob otca som urobil ozdobný kríž, všetci ho chodili obdivovať," spomína po rokoch M. Hutník. Roky sa míňali, rodný dom v Sulíne opustil. Odišiel za prácou do Starej Ľubovne. Ako sám vraví: „Do služby na zámok." Ľu-bovnianska príroda mu pripomí-nala tú, ktorú opustil. Tu sa spria-telil s ovečkami, pritom v srdci mu driemal dedovský fortieľ rezbára. Poslali ho do učenia. Vo vtedaj-šom Československu fungovali dve školy pre bačov s rezbárskym kumštom, jedna v Češku a dru-há v Trenčíne. Takmer dva roky, keď sálaš počas zimy osirel, od-chádzal do Trenčína, aby sa priu-čil kvalite a technológii spracova-nia žinčice. A na jar sa opäť vrátil k svojim ovečkám. Vychýrená žinčica lákala mnohých ľudí z blízke-ho i ďalekého okolia. No bača Mi-chal mal po ruke len neestetic-ké plechové hrnčeky. Rozmýšľal, ako to zmeniť.

Hrá na fujare
Zobral nástroje a pri speve vtá-čikov vystružlikal parádne črpáky. „V týchto bude tá moja žinčica každému ešte lepšie chutiť," pomyslel si. Návštevníci salaša si ju nielen nevedeli vyna-chváliť, ale si všimli i krá-sy rezbárskeho umenia. Od črpákov prešiel k zlo-žitejším dielkam. Tému prírody pretavil do drevorezieb. Ešte aj dnes v jeho príbytku môžete ob-divovať precízne stvárne-nie tohto motívu s patrič-nou dávkou citlivosti a ľahkosti. „Fi-gúrky - to je pravý kumšt," pre-zrádza s úsmevom a berie do rúk jednu z nich. V jeho dielni, v ktorej sa neraz zabudne do neskorých nočných hodín, ožívajú zašlé de-jiny. Na koňoch sediaci jazdci sú podľa majstra svedectvom tatár-skych i tureckých vpádov na naše územie a vedľa nich stojí niekoľ-ko zdatných juná-kov - Jánošíkov. „Aj toto bolo súčasťou našej his-tórie," konštatuje. M. Hutník zo-strojil aj fujaru. Ešte aj dnes ju pri slávnostiach berie do rúk a pobaví spoločnosť. Srší pritom humorom, chuťou do života. Obdivovať mož-no jeho pracovnú aktivitu.

Šesť betlehemov

Berie do rúk kus javorové-ho dreva. „Treba sa s ním po-rozprávať a pohladiť," vysvet-ľuje nám. Prečo práve javor? „ Je nádherne biely, kvalitný, je najlepší pre rezbársku prácu." V tom kúsku už teraz vidí nádhernú dievčinu, v ktorej kypí mla-dosť a život... Drevu dokáže maj-ster vdýchnuť dušu. Nespočet-né množstvo jeho menších i väč-ších diel zdobí súkromné zbierky aj kultúrne inštitúcie doma i v za-hraničí - vo Švédsku, Nemecku, Švajčiarsku, Veľkej Británii, Poľ-sku, Maďarsku, Češku, dokonca i za „veľkou mlá-kou" - v USA. Fi-gurálna tvorba je jeho doménou. Priznáva sa, že na jednej figúr-ke pracuje aj tri dni. K vrcholom patria betlehemy, vytvoril ich šesť. Jeden z nich zdobí interiér kostola v rodnom Sulíne, vo Svidníku a po tieto dni jeden poputoval do Hu-menného. Prichádza obdobie naj-krajších sviatkov roka, práve preto sa k tomuto námetu opäť vracia. Hoci ešte nemá finálnu podobu a betlehem postupne dotvára, už teraz je čo obdivovať. Majster Hut-ník má veľa plánov. Vie, že rozdá-vať radosť vo svojom okolí je dar; ktorý spája s láskou k spievajú-cemu drevu.

Text a foto (eo)