MAKOVICA

Zborovský zámok, pôvodne nazývaný hrad Makovica, v horách tíško učupený, kedysi pyšná stráž, dnes nemé ruiny. Je svedkom zašlých čias, ktoré boli pre hŕstku vyvolených až hriešne výhodné, no pre väčšinu, pre ľud veľmi neprajné. Dnes ho tu všeobecne nazývajú zámkom, ale za dávnejších čias ho naisto volali hradom, ako o tom svedčí názov priľahlého kopca Hradské a pod hradom sa nachádzajúca časť Zborová zvaná Podhradz. Funkciou tohto hradu bolo ustrážiť tento kraj od pohrôm zo severu toľkokrát opakovaných, no úspešnejší bol v utláčaní ľudu, hoci práve on ho vystaval a živil, i keď sám popritom živoril. Aká to teda neprávosť, že dodnes sa spomínajú jeho majitelia, ľudia často čudnej povesti, ale ani slovko o tom nepadne, kto ho vybudoval a toľký čas vydržiaval.

Pôvodné meno má vraj po istom kapitánovi Makoví, ktorý ho od kráľa dostal za zásluhy ešte kedysi v trinástom storočí, nuž tak možno Maková pevnosť mohla dostať názov Makovica a podľa neho sa volala aj k nemu patriaca oblasť severovýchodného Šariša. Neskôr tento hrad podobne získal magnát Serédy a vraj z neho vytvoril prekrásne sídlo. Prišiel však oň údajne pre svoju ľahkovernosť, tak totiž o tom vraví ešte donedávna v ľude živá legenda.

Podľa povesti toľko ospevovaný náš hrad sa zvidel kniežaťu Rakócimu, ktorý zaň ponúkol neslýchanú sumu v jednom roku razených dukátov so svojím vyobrazením. Podľa Serédyho bola to ponuka nerealizovateľná, preto - zrejme aby nepokazil náladu vzácneho hosťa - nerozvážne ju prijal, čo sa mu stalo osudným. Ponúknuté peniaze za zámok v stanovenom termíne došli a tak náš dovtedajší hradný pán vo veľkom smútku opúšťa svoj milovaný hrad. Cestou mu však nedá ešte raz sa naň neobzrieť, no srdce to neznieslo a pán Serédy na mieste skonáva. Doteraz nám údajne práve toto miesto pripomína kamenný pamätník pri ceste poniže obce Dlhá Lúka a zrejme ešte dlho bude o tom hlásať svetu, ako všelijako sa môže pominúť svetská sláva.

Aj táto povesť - podobne ako mnohé iné - je údajne historicky nepodložená a vznikla pravdepodobne pre nezvyklosť tohto murovaného pamätníka, lebo na okolí podobného niet, nuž si vyslúžil aj spomínanú dojímavú legendu. A nakoniec čo by to bol za hrad bez legendy, no aj na ňu sa dnes už zabúda, lebo veď dnešní najmä mladí ľudia majú už celkom iné legendy v hlave. Ba aj samotný hrad upadá do zabudnutia, k čomu naisto prispieva aj fakt, že z cesty, ktorá vedie popod neho do Zborová, skoro ho ani nevidno pre stromy, ktoré ho pomaly, ale isto prerastajú. Iba zo severnej strany, od Zborová zrejme pre strminu pod ním sa hrad ešte pekne vyníma, ale tak sa to aj patrí, aby sa prezentoval aspoň pred Zborovom, keď už dnes nosí po ňom meno. Zdá sa však, že to zabúdanie na hrad ani nikomu dnes už neprekáža, svoje si totiž odžil, o ľud sa nestaral, nuž odišiel s tými, ktorým slúžil, lebo veď načo by už bol dnes komu. Ale napriek všetkému nemalo by sa dopustiť, aby úplne zahúkol alebo dokonca sa rozpadol, veď ho ruky našich predkov postavili i toľké časy obsluhovali, nuž je aj časťou našej minulosti.

So zánikom fungovania hradu sa však jeho páni nepominuli, len zišli dole, bližšie k vyciciavanému ľudu do Zborová. Boli však od neho dôkladne oddelení prepychovým kaštieľom s luxusným komfortom a udržiavaným parkom, ba aj s vlastným rozsiahlym dvojvežovým kostolom, kým ľudu musel stačiť podstatne menší starý kostolík s jednou vežou. V parku bolo okrem iného aj stromoradie mnohých líp a tak mohol Rakócy uvádzať na začiatku svojich listov „Dané pod sto lipami..." a naisto bol na túto svoju originálnosť mimoriadne pyšný.

Ale ani kaštieľ s panským kostolom neunikol skaze, ruiny sú z nich ako zo všetkého, čo neslúžilo na všeobecné blaho ľudu. Ba ešte aj zborovské Podhradie stalo sa biednou perifériou tejto kedysi pyšnej dediny, ktorú donedávna tamojší obyvatelia nazývali nie valal ako ostatné obce na okolí, ale varoš. Ako sa však dozvedáme, v poslednom Čase vraj obnovujú spomínaný kaštieľsky kostol.

Veľkým konkurentom zborovského zámku bol blízky, susedný Bardejov, mesto rastúce čo do bohatstva i významu, známe remeslami i školstvom, vzmáhajúce sa teda hmotne aj duchovne. Nečudo, že pánmi žmýkaný vidiecky ľud poškuľoval po sťahovaní sa do mesta, ktoré sa takto rozrastalo aj do šírky najmä o domáci, slovenský element, hoci ani tu ich nečakal bohvieaký blahobyt. Pravý blahobyt bol totiž vnútri hradieb u mešťanov, najmä u obchodníkov i remeselníkov a ich pomocníkov. Prostý ľud však aj tu žil skromne.

Vizitkou mesta bolo hlavné námestie s murovanými domami patricijov, s výstavnou radnicou uprostred neho a s vysoko nad všetko sa týčiacim kostolom. Všetko to bolo obohnané silnými obrannými múrmi, čo dávalo pocit istôt}' a poriadne platili dane. Prisťahovalci bývali mimo hradieb, ich existencia bola značne neistá, no boli voľnejší ako na dedine a utešovali sa možnosťou, že aspoň ich deti snáď budú sa mať lepšie, ak sa budú mať k svetu a sa na nich usmeje šťastie.

Hospodárska i politická moc už aj vtedy závisela od množstva majetku, preto Makovica i Bardejov bojovali o každú dedinu. Vďaka týmto sporom máme zachytené mená dedín, aj keď často v cudzej podobe. Obce makovického panstva obyčajne sa uvádzajú v maďarskom preklade pôvodného domáceho názvu, dediny patriace Bardejovu ako jeho majetok často majú nemecké pomenovania. Odráža to servilnosť makovických pánov zaviazaných režimu povďačnosťou, kým Bardejov svojím ponemčovaním prezrádza, kto bol v tom čase hybnou silou v ňom. Väčšina dedín na Makovickom panstve bola rusínska, no okolie Zborová a Bardejova bolo slovenské. Nábožensky prevládali katolíci, vplyvom Bardejova boli však miestami najmä v jeho obciach aj protestanti. Susedstvo Rusínov poznačilo reč tunajších severošarišských Slovákov najmä tým, že sa v ich reči zachovali isté archaizmy. Od početných poľských osadlíkov pochytili tunajší Šarišania isté ich jazykové prvky. A remeselnícku terminológiu, ako aj pomenovania typicky mestských reálií v tomto kraji silno poznačili nemeckí obyvatelia Bardejova.

Prostý vidiecky ľud tunajšieho kraja bol odjakživa veľmi pracovitý, no systematicky vedený k slepej poslušnosti cudzej vrchnosti, aby ani len nepomyslel na to, že by sa v jeho neľahkom živote mohlo niečo zmeniť k lepšiemu. Bol nútený veľa pracovať, za čo sa mu dostala nepatrná odmena, takže sa musel vo všetkom uskromňovať. Odrazilo sa to napríklad aj na jeho biednom stravovaní. Ak sa dosť urodilo, nehladoval, ak sa pousiloval a mal šťastie, o základmi poživeň nebola tu núdza. Aj v odievaní si bol sebestačný, lebo konope, ľan a vlna stačili na všetko, k tomu pripočítajme šikovné ruky žien a tak zaodetí boli všetci, pravda, podľa vtedajšej vidieckej módy. Aj o bývanie sa vedel náš človek postarať, dreva na okolí bolo dosť, aj ochotných šikovných rúk, nuž útulná drevenička bola raz - dva na svete a v nej všetko účelné i vzhľadné, nič zbytočné. Ba nezľakol sa náš človek ani iných prác. Keď prišlo studňu vykopať, vykopal. Stromy, keď bolo treba zasadiť a zaštepiť, zasadil a poštiepil. Aj šindle si nastrúhal podľa potreby. Podobne všetko náradie si porobil sám, ba aj nábytkom si vedel dom zariadiť.

Po tých našich - naisto nie všetkých -pozitívnych konštatovaniach s potešením priznávame, že náš sedliak, zaznávaný a gniavený, nemôže nebyť najmä pre svoju značnú sebestačnosť ešte aj dnes obdivovaný, takže mu patrí naša vďačná spomienka. Okrem toho veľkého útlaku ustrážil si - na rozdiel od mnohých inteligentov - svoju pôvodnú slovanskú identitu, zachoval si prirodzenú súdnosť (tzv. sedliacky rozum) a ani ho len nenapadlo zriecť sa svojej materinskej reči. A práve v jeho reči sa nám zachovalo veľké duchovné bohatstvo v mnohých prekrásnych múdrosloviach, ktoré ho ako isté životné pravidlá sprevádzali až po hrob. A. tak sa nám vynára otázka, čo nášho človeka podržalo po celý čas cez tie dlhé stáročia, že si dodnes zachoval svoje pôvodné človečenstvo, svoju ľudskú tvár vážnejšie nezohyzdenú nijakými väčšími nešvármi. Bol to asi jeho prirodzený životný pud zakotvený v hlbokej viere vo večnosť duchovného života, zdedený vari ešte z pohanstva a neskôr na správnu mieru uvedený kresťanstvom. A tak viera v Boha, snaha žiť podľa nej mu pomáhala prekonávať všetky tie životné nástrahy, ktoré si našťastie často ani veľmi nepripúšťal k srdcu (zas ten zdravý sedliacky rozum a k tomu slepá dôvera v spravodlivé božie riadenie sveta) a to mu pomohlo prežiť ten jeho ťažký životný údel a nepodľahnúť mu.

A ešte sa nám prichodí zamyslieť nad tým, či takýto súci, snaživý človek si nezaslúžil ľudskejší život, aby nebol odkázaný iba na beznádejnú drinu. Je síce pravda, že náš človek zažil aj radostnejšie chvíle, keď sa mu napríklad vydarilo manželstvo a vtedy snaživá žena a. podarené deti boli mu najväčšou odmenou za všetko. Veľká škoda, že s manuálnou zručnosťou si neosvojil aj schopnosť zložitejšieho uvažovania a kultivovanejšieho citového prejavu. A preto asi doteraz nie je schopný v sebe primerane spracovať silnejšie hnutia mysle i citov, čo sa navonok mnohým prejavuje ako istý druh primitivizmu.

A tu niekde azda bude koreň dosť všeobecnej mienky o odlišnosti východniarov od ostatných našich krajanov, s ktorými ináč máme veľa spoločného. Žiada sa tu pripomenúť, že sami sme si dobrovoľne nezvolili toto umiestnenie na východe krajiny a s rým azda súvisia mnohé naše svojskosti, z ktorých mnohé poslušne nesieme celý život. Totiž práve tu, u nás na východe sa stretli Iva svety, dosť odlišné kultúry, a to z východu z Byzantskej ríše a zo západu dedičstvo Rímskej ríše, lebo po čiaru Bardejov - Prešov - Košice siaha vplyv gotiky, aby sme uviedli aspoň jeden typický príklad. Spomínané, v mnohom odlišné prúdy sa tu u nás poriadne premiešali a výsledok je svojská, vo všelikom originálna podoba našej kultúry, ktorá západný svet dráždi istého druhu orientálnym prifarbením a pre východný svet je značne cudzia svojou západniarskou nasiaknutosťou. A výsledkom toho všetkého je asi tá- naša východniarska svojskosť, v ktorej možno nachádzať pozitívne, ale aj negatívne prvky v spôsobe života tunajšieho človeka, pričom by sa žiadalo byť veľmi opatrný pri hodnotení týchto prvkov. Lebo aj tu žijú ľudia z mäsa a kostí, šikovní, aj menej úspešní, šľachetní, aj poznačení viacerými neduhmi, teda podobne ako kdekoľvek inde na svete.

Ferdinand BUFFA