MAKOVYCE MYLA... K nedožitým 90. narodeninám Andreja Dulebu

Meno Andreja Dulebu, významného pedagóga, zberateľa folklóru, výskumníka, popularizátora ústnej slovesnosti a kultúrno-osvetového pracovníka je známe nie len vo Svidníku ale aj ďaleko mimo neho. Andrej Duleba sa narodil 10. decembra 1919 v Beňadikovciach vo Svidníckom okrese v rodine roľníka Juraja Dulebu.. Rodičia, aby uživili mnohopočetnú rodinu privyrábali si po večeroch drobnými krajčírskymi prácami. Aby nezaspali pri tejto ručnej práci po celodennej drine na hospodárstve, spievali si piesne. Malý, vnímavý chlapček nespal a započúval sa do týchto čarovných melódii. A práve vtedy, niekde v hĺbke detskej duše intuitívne začal vnímať túto nádheru, veľkosť a čarovnosť ľudovej piesne, ktorá sa vryla do jeho detskej duše. A táto láska a úcta k ľudovej piesni ho sprevádzala po celý jeho život.
 

Už počas štúdia v Gréckokatolíckom učiteľskom seminári v Prešove A. Duleba sa stal aktívnym členom študentského miešaného zboru a sláčikového orchestra, čo mu dodalo veľký impulz k jeho ďalšej spoločensko-umeleckej tvorbe. Láske k hudbe a hudobnému umeniu ho viedli jeho stredoškolskí profesori hudobnej výchovy a spevu E. Husár a N. Malovu, od ktorých dostal solídne základy hudobnej výchovy a naučili ho hrať na husliach, s ktorými sa do konca svojho života nikdy nerozlúčil. Po skončení Gréckokatolíckeho učiteľského seminára jeho profesionálnemu pedagogickému rastu pomohlo aj to, že externe ukončil Pedagogickú fakultu Slovenskej univerzity v Prešove (1955). Nadobudnuté vedomosti z hudobnej výchovy potom rozvíjal ďalej; v roku 1958 na krajskom školení pre dirigentov nadobudol kvalifkáciu dirigenta pre spevácke súbory. Ako učiteľ pôsobil na rôznych miestach: Miklušovce, Sečovce, Beňadikovce, Šarišský Štiavnik, Remeniny. V každej dedine, v každej škole, v ktorej učil zakladal, organizoval a viedol umelecké súbory dramatické, spevácke, spevácko-tanečné, pričom námety čerpal z bohatej ľudovej klenotnice miestneho folklóru. S týmito súbormi vystupoval na všetkých organizovaných vtedajším Kultúrnym zväzom ukrajinských pracujúcich v Prešove festivaloch, okresných slávnostiach a iných kultúrno-spoločenských poduja tiach. Za najplodnejšie obdobie jeho pedagogickej, kultúrno-osvetovej, metodickej, zberateľskej a výskumnej činnosti je považované práve jeho pôsobenie vo Svidníku, ktorý A. Duleba nazval metropolou Makovice. Vo Svidníku pôsobil od roku 1956 až do odchodu do dôchodku – teda 26 rokov pokračuje svoju pedagogickú prácu ako učiteľ ZŠ vo Svidníku. Významné miesto v pedagogickej a tvorivej činnosti A. Dulebu v tomto období patrí hudobno-spevácko-tanečnému súboru MAKOVICA, ktorého umeleckým vedúcim v roku 1965 – 1980 pri ZDŠ vo Svidníku bol práve A. Duleba. Pri jeho neľahkej práci mu bola vždy na pomoci jeho milovaná manželka Melanka. Zakladateľom MAKOVICE (1956) boli A. Beňko, O. Menyko a J. Petrisko. S odchodom v roku 1963 Beňku a Menyka zo Svidníka súbor zaniká, jeho činnosť bola obnovená v roku 1965 pri ZŠ vo Svidníku, členmi sa stali predovšetkým učitelia a zamestnanci školy. Organizačným vedúcim sa stáva riaditeľ školy Juraj Lipčák, umeleckým vedúcim Andrej Duleba. Súbor mal tri zložky: spevácku, hudobnú a tanečnú. Pre tento svojrázny súbor A. Duleba napísal niekoľko literárno-hudobných a folklórnych montáži, ako napríklad „Vyťťa vinkiv“, „Čepčeňňa – znimaňňa party“, „Velykodni hry – Hoja, ďunďa, hoja“, „Makovyčanka - syrota“ a „Lyrické piesne na kozácke motívy“. Pri príležitosti 50. výročia vzniku ČSR súbor MAKOVICA pripravil veľmi náročný program venovaný tomuto jubileu s názvom „Naše pivstoľiťťa“. Vyše sto členný súbor vystúpil s týmto programom na svidníckom festivale. Autorom textov bol významný ukrajinský básnik Vasiľ Grendža-Donskyj, autorom libreta choreograf Vladimír Libovickyj a takmer 120 členný súbor MAKOVICA dirigoval Andrej Duleba. Bol to najväčší úspech tohto súboru, ktorý mu priniesol slávu, úctu a uznanie. Okrem MAKOVICE bol zakladateľom, organizačným a umeleckým vedúcim hudobno-speváckych kolektívov ako, napríklad dievčenského speváckeho súboru pri SVŠ vo Svidníku (terajšie gymnázium), žiackeho súboru pri 1. a 2. ZŠ vo Svidníku, ženskej speváckej skupiny v Ladomirovej, „Verlyšanky“ z Vyšného Orlíka, súboru pri okresnej organizácii Jednota vo Svidníku atď. Ľudová pieseň bola veľkou vášňou A. Dulebu. Tam, kde znela pieseň, tam bol A. Duleba. Tam, kde bol A. Duleba, tam znela pieseň. A. Duleba je autorom školských učebníc Hudobná výchova pre 6. ročník ZŠ a Metodiky hudobnej výchovy pre 6. ročník ZŠ a zbierky ľudových piesní „Jak sy zaspivame, daleko nas čuty“ (1976). Jeho zápisy ľudovej poézie a prózy sa publikovali v doplnku ukrajinských novín „Nove žyťťa“, časopisu „Družno vpered“, v „Repertuarnomu zbirnyku“ a týždenníku občanov Podduklianskeho regiónu Dukla a v Podduklianskych novinkách, v ktorých od r. 2002 do r. 2004 uverejnil takmer 100 zápisov krátkej ľudovej prózy. Vo Svidníku založil a písal tri kroniky: školská Kronika Gymnázia Dulekských hrdinov, Kronika jeho rodnej obce Beňadikovce a Kronika Včelárskeho spolku vo Svidníku. Za svoju dlhoročnú kultúrno-spoločenskú a pedagogickú prácu bol nositeľom mnohých vyznamenaní, m. i. mu bol udelený titul „Vzorný pracovník kultúry“.

Andrej Duleba sám komponoval melódie piesní, ku ktorým písal aj texty. Spomeňme tie najznámejšie:
„Svydnyku mij“, „Makovyca myla“, „Pid Beskydom bystra voda“, „Makovycka syrota“ na slová Alexandra Pavloviča a iné, ktoré zneli na festivaloch vo Svidníku, Kamienke, Medzilaborciach, Makovickej strune v Bardejove a iných podujatí. Mal veľmi tesné tvorivé kontakty s poprednými kultúrno-spoločenskými dejateľmi na Slovensku, Zakarpatskej Ukrajine a v Poľsku, o čom svedčí aj jeho písomná pozostalosť. Zaujímavou a vzácnou je korešpondencia A. Dulebu s významným literárnym vedcom a folkloristom Orestom Zilynskym, s ktorým sa zoznámil v roku 1952 vo Vyšných Ružbáchoch počas letného kurzu ukrajinského jazyka. Od týchto čias vznikla medzi nimi tvorivá spolupráca, týkajúca sa predovšetkým zberu a zapisovania ľudových piesní, zvlášť ľudových balád. V tejto súvislosti O. Zilynskyj mu navrhol pripraviť zbierku ľudových piesní podľa vzoru Juraja Kosťuka a Juraja Cimboru. Tento návrh sa stal skutočnosťou v roku 1977, kedy vyšla Dulebova publikácia „Ukrajinsky narodni pisni Schidnoji Slovaččyny“, III. Ide o najobsiahlejší zborník hudobného folklóru Rusínov-Ukrajincov východného Slovenska, ktorý obsahuje 406 ľudových piesní s pasportizáciou, melódiami a textami piesní od 133 spevákov z 55. obcí. Andrej Duleba sa zúčastnil aj jednodňovej expedícií s pedagógom, jazykovedcom, literárnym historikom, profesorom Karlovej univerzity v Prahe Ivanom Paňkevyčom v roku 1952 v okolí Svidníka. V Bodružalskej cerkvi objavili staré cirkevné knihy z Ľvova, Kyjeva a iných ukrajinských miest. I. Paňkevyč sa vtedy zameral na okrajové zápisy v týchto knihách. A bolo ich veľa. (Knižne vyšli v roku 1970 vo Vedeckom zborníku Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku, 4, druhá kniha). Vo Vyšnom Komárniku od jednom obyvateľky sa dozvedeli, že jej dedo Demeter Babej v roku 1922 pešo šiel do Ľvova kúpiť „Evanhelium“ a iné cirkevné knihy. Keď sa potom spoločne vrátili do Svidníka šťastní zo zdarného terénneho výskumu, čakalo ich nemilé prekvapenie. Profesora I. Paňkevyča si odviedla štátna bezpečnosť na výsluch. Andrej Duleba bol veľmi skromný človek veľkého srdca. Spolu s manželkou vychovali tri deti: dcéru Darinu – známu a populárnu redaktorku literárno-umeleckých relácií niekdajšieho ukrajinského štúdia Slovenského rozhlasu v Prešove, syna Bohdana – pedagóga hudobnej výchovy na Strednej pedagogickej školy v Prešove a dcéru Danu učiteľku telesnej výchovy a ruského jazyka na Strednej priemyselnej škole odevnej vo Svidníku. A. Duleba rád pomáhal vysokoškolským študentom pri napísaní diplomových a doktorantských prác, dával cenné rady pri zápise ľudových piesní počas terénnych výskumov, s pracovníkmi Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku sa v 60. rokoch m. s. zúčastňoval terénnych výskumov vo svidníckom okrese a pod. 

Svidník, 22. jún 2008. Svidnícky amfteáter, Slávnosti kultúry Rusínov-Ukrajincov Slovenskej republiky, popoludnie. Do areálu amfteátra pomaly, ťažkým, unaveným krokom vstupuje už ťažko chorý Andrej Duleba podopierajúci sa o dve palice, po jeho boku kráča jeho milovaná manželka Melanka. Andrej Duleba sa zastaví, pohľadom poláska jemu tak dobre známu a milovanú scénu. Svidníckym amfteátrom sa niesol sotva počuteľný, jemný šelest. Svidníčania, známi a priatelia cítili, že sa prišiel rozlúčiť...

10. januára 2009 Andrej Duleba zomrel, odišiel na večnosť, odkiaľ niet návratu. Ostali po ňom neoceniteľné poklady ľudovo-umeleckej tvorivosti nášho ľudu.
 

Jozef Varchol