Mali ju za bosorku a volali Medová baba 

Jej med z Polonín kupovali do Kolína a Prahy. Včelárila moderným spôsobom.

Jana Otriová



NOVÁ SEDLICA, STAKČÍN. Láska, šikovnosť a usilovnosť sa zapísali do histórie miesta nad Novou Sedlicou v okrese Snina, ktorému nepovedia inak ako Lúka Medovej baby.

Pred takmer sto rokmi sa tu Žofia Maťašovská, rodáčka z poľského Przemysla, starala o vyše osemdesiat úľov a jej med odoberali známe pernikárne v Pardubiciach či čokoládovne v Prahe a nemeckom Kolíne.

Zrubový včelín na Lúke Medovej baby v doline Zbojského potoka, ktorý pred vyše tridsiatimi rokmi postavili lesníci na mieste, kde Žofia štvrťstoročie včelárila, je dnes prázdny. Nemalo by to však tak ostať navždy.

O včelín sa postarali budúci strážcovia prírody
Včelín získala pri delimitácii pred dvomi rokmi Správa Národného parku Poloniny.

„O včely sa staral správca lesnej správy. Keď pred šiestimi či siedmimi rokmi odišiel, včelárenie ustalo. Odvtedy je včelín prázdny,“ hovorí botanik a dendrológ správy parku Miroslav Buraľ.

Obnovu včelína si vzal na starosti. „Prírodné podmienky sú v týchto končinách drsné. Zarastá lišajníkmi, objavili sa prví škodcovia. Musíme ho zakonzervovať,“ potvrdzuje.

Podujali sa na to študenti z Výskumného ústavu vysokohorskej biológie, vysunutého pracoviska Žilinskej univerzity.

Budúci strážcovia prírody prišli do Polonín na prax na niekoľko dní. Vzali do rúk štetce, vedrá a včelín postavený na koloch, aby odolal medveďom, natreli moridlom. Okrem práce na včelíne čistili od odpadkov turistické chodníky.

Na turistickom chodníku
Včelín sa nachádza v turistami vyhľadávanej lokalite na turistickom chodníku na Jarabú skalu. Aj preto je cieľom Správy vybaviť ho „expozične a informačne“ tabuľami, približujúcimi históriu miesta.

„Ideálne by bolo, kedy sa doň opäť dostali včely,“ nádeja sa Buraľ. Ako regionálny historik zhromaždil o histórii najvýchodnejšieho kúta Slovenska mnohé, neraz už zabudnuté, zaujímavosti.


Lúka Medovej baby. (zdroj: Korzár/Jana Otriová)


Rozhodla láska
Žofiu priviedla na územie prvej Československej republiky v roku 1928 láska. Jej manžel pochádzal z Udavského.

„Ako vojak rakúsko-uhorskej armády sa počas prvej svetovej vojny dostal do Przemysla, kde pomáhal pri budovaní obranných línií proti ruskej armáde. So Žofiou sa vraj zoznámil v kaviarni. Neskôr prišla za ním a zostala tu žiť. Dedo pracoval ako správca ťažby dreva pre spoločnosť v lesoch nad Sedlicou. Zomrel v 44. roku,“ približuje príbeh lásky vnuk chýrnej včelárky Štefan Antoňák (71) z Medzilaboriec.

Úle miestnych boli jednoduché
Poloninský medovicový med z jedľovo-bukových lesov šikovnej včelárky Žofie Maťašovskej bol veľmi kvalitný.

Kvalitu jej medu oceňovali pardubickí pernikári i čokoládovne v Prahe či v Kolíne, ktorým ho predávala.

„Babička spomínala, že vraj vyprodukovali až 1600 kilogramov medu ročne. Jeden pamätník z obce mi raz povedal, že úľov nebolo osemdesiat, ako sa zvykne hovoriť, ale údajne až vyše sto,“ hovorí Antoňák.

Na rozdiel od Novosedličanov Žofia včelárila moderným progresívnym spôsobom.

„Miestni používali drevené úle zvané dlabáky. Z kusa kmeňa vydlabali úľ, včely z neho vylietavali malým otvorom naspodku. Slamené úle sa v týchto končinách nepoužívali. Keď chceli dedinčania vybrať med, museli ho zvrchu otvoriť a urobiť to rukami. Tým vlastne roj znehodnotili,“ opisuje Buraľ ukazujúc jednoduchý úľ.

Odovzdávať časť medu a vosku zemepánom a do chrámov patrilo v minulosti medzi povinnosti poddaných.

Jeden sa podarilo zachrániť
Úle Medovej baby, ktorú dedinčania nazvali tak pre jej včelárske majstrovstvo, pozostávali z medníka a plodiska, ktoré sa dalo rozobrať.

„Preto boli jej výnosy medu oveľa vyššie, med bol čistejší a kvalitnejší. Miestni ju upodozrievali, že používa nejaké nekalé praktiky, že 'bosorí'. Išlo, pravda, o techniku včelárenia,“ zdôrazňuje.

Jeden úľ Medovej baby, ktorý si vyrobila svojpomocne s manželom z čias jej pôsobenia na lúke, sa podarilo zachrániť. Buraľ ho plánuje vystaviť. „Pomôže priblížiť návštevníkom národného parku, ako včelárila a aká bola šikovná.“

Domček už nestojí, ostal len kus koľajnice
Lokalitu, kde Medová baba žila a včelárila od 30. do začiatku 50. rokov, spájala so zvyškom sveta úzkokoľajka na prepravu dreva.

Začali ju stavať v roku 1906. V doline postavili dve stanice - stanicu Kyčera a koncovú stanicu Beskyd.

„Úzkokoľajkou sa ľudia vozievali do školy, do Veľkého Berezného. Väčšinou však chodievali pešo, rovných sedem kilometrov do dediny do Novej Sedlice,“ hovorí Štefan.

Vlastníci lesov Serényiovci ich prenajali spoločnosti na ťažbu dreva. Tá si najímala lesných robotníkov, postavila pre nich domček. V istom čase v lese pracovalo až sto robotníkov.

V časti domčeka žila aj Žofia s manželom a dvomi dcérami Jolanou a Martou. Po domčeku už niet ani stopy, úzkokoľajku dnes pripomína už len zachovaný kus koľajnice z roku 1908.

Z lúky museli odísť
Štefan Antoňák sa s otcom a mamou Martou, dcérou Medovej baby, presťahoval začiatkom 60. rokov do Karvinej. „Babička pravidelne trávila u nás Vianoce. Schádzali sme sa s celou rodinou,“ hovorí.
Keď sa Štefan narodil v roku 1953, Žofia už s rodinou na lúke nebývala. „Bratranec sa rok predtým narodil ešte tam, ja som prišiel na svet už v dedine. V tom roku nás presťahovali do jedného z domov v strede dediny.“

Na babičku má stále živé spomienky.
„Babka včelárila aj v dedine. Mala tam na pozemku niekoľko úľov. Pamätám si, že som sa okolo nich ako chlapec stále motal. V krátkych nohaviciach a tričku. Včiel som sa vôbec nebál. Babička k včelám chodievala v šatách s krátkymi rukávmi, mala len masku na tvári. Dodnes ju opatrujem,“ spomína.

Stále ostala cudzinkou
Štefan babičke „asistoval“ pri výrobe plástov, rámikov, pri stáčaní medu či pri tavení vosku.

Spomína si na jej rozprávanie, ako jej raz v zime uhynulo 42 včelstiev od hladu.„Lúky pokosili skôr a včely nemali dostatok výživy, nebolo ich čím dokŕmiť,“ hovorí.

Starostlivosť o včelstvá aj po presťahovaní sa do dediny ležala hlavne na Žofiiných pleciach. „Stále za nimi chodievala.“

Babička bola milá, láskavá, v komunikácii s ľuďmi otvorená a priateľská.

Miestni Sedličania ju však stále vnímali ako cudzinku.

„Dedo prišiel z Udavského, ona z Poľska. Môj otec pochádzal z Ličartoviec, do obce prišiel ako esenbák, teda policajt. Strýko, financ, ktorý si vzal za ženu tetu Jolanu, bol zo Sniny. Neboli sme 'miestni'. Doma sme hutorili, bisidovati sme sa naučili ako deti,“ vysvetľuje, prečo boli stále vnímaní ako cudzí.

Žofia zomrela na rakovinu v roku 1971. „Pravidelne som ju navštevoval v nemocnici v Prešove, až kým nezomrela,“ uzatvára Štefan Antoňák.

Žofii postavili drevenú plastiku

Na Lúke Medovej baby postavili galeristi, bratia Miro a Andrej Smolákovci, v roku 2022 sedemmetrovú plastiku. Jej autorom je akademický sochár Marek Žitňan.

Medová baba z dubového dreva sa stala prvou a jedinou sochou v zamýšľanej Galérii monumentálnej sochárskej tvorby.

Buraľ je presvedčený o tom že miestnu históriu si treba pripomínať a sprístupňovať ju aj návštevníkom.

„Turisti idú osem kilometrov pešo, treba, aby sa 'zabavili',“ zdôrazňuje.

Verí, že sa podarí niektoré objekty zrekonštruovať, napríklad obydlia uhliarov.

V doline Zbojského potoka, ktorá je najdlhšou v správe národného parku, sa voľakedy nachádzalo minimálne 20 objektov, ktoré svedčili o spôsobe života tamojších obyvateľov.

Jana Otriová

zdroj:
https://zemplin.korzar.sme.sk/c/23405797/mali-ju-za-bosorku-a-volali-medova-baba-jej-med-z-polonin-kupovali-do-kolina-a-prahy.html

foto: Socha Medovej baby od Mareka Žitňana
zdroj: Korzár/Jana Otriová