Marika Gombitová chystá oslavy šesťdesiatky

Je naša, východniarka z okresu Stropkov. Stala sa ikonou, ktorú ľudia milujú.

 

Stala sa kráľovnou hudobnej scény a ikonou, ktorú ľudia milujú, hoci dlhé roky prežila v ústraní. Pri príležitosti 60. narodenín, ktoré Marika Gombitová oslávi v pondelok, sa konečne vráti na scénu.

 

„Apo, dajce mi tot stul do pivnici,“ povedala niekedy začiatkom šesťdesiatych rokov maličká Marika svojmu otcovi. V pivnici si urobila „skúšobňu“, kde sa hrávala a na dvere napísala „Hudba je môj život“.

 

Otca jej záujem o muziku tešil, veď talent evidentne zdedila po ňom. Bol síce robotníkom, no hral na husliach, v kostole na organe a krásne spieval.

 

Rodina s piatimi deťmi žila v Turanoch nad Ondavou. Mali troch synov a dve dcéry – Helenku a Mariku.

 

Spievajúca strojárka

Keďže aj chlapci mali vzťah k muzike, založili si kapelu Matador. A keď mala Marika 12 rokov, vzali ju medzi seba.

 

„Tam som s maminým súhlasom a pod dozorom bratov spievala. V ľudovej škole umenia som sa naučila hrať na klavíri a gitare,“ zaspomínala si na začiatky na svojej oficiálnej internetovej stránke.

 

Keďže odmalička vedela, že sa chce venovať hudbe, po základnej škole si podala prihlášku na konzervatórium. No neprijali ju. Náhradným riešením bola strojnícka priemyslovka v Košiciach. Hudby sa však nevzdala.

 

„Nebolo to ľahké. Študovala som strojníctvo a popri štúdiu som vystupovala so skupinou Profily,“ skonštatovala Marika, ktorá vtedy najviac uznávala speváčku Janis Joplin a rada spievala jej piesne.

 

Po čase prešla k orchestru Júliusa Olajoša a jedno vystúpenie s týmto zoskupením jej zmenilo život. Spievali na plese športovcov, kam prišiel Janko Lehotský, chvíľu Mariku počúval a potom sa jej spýtal, či by nechcela ísť do jeho kapely Modus.

 

A ona chcela. Po maturite v roku 1976 odišla do Bratislavy.

 

„Objavil“ ju Lehotský

„Mal som také avízo, že v Košiciach je kapela, ktorá sa volá Profily a je tam veľmi šikovné dievča. Hneď na druhý deň som sa na ňu išiel pozrieť na ples, kde spievala. Prekonávala tam určité hlasové výšky a ja som si povedal – tak toto je výborné,“ spomínal na prvé stretnutie s Marikou Janko Lehotský.

 

Okamžite sa zapáčila aj Mirovi Žbirkovi, ktorý bol síce skeptický, či sa Janko nevybral do Košíc zbytočne, ale keď počul Mariku spievať, okamžite mu bolo jasné, že ide o výnimočnú osobnosť.

 

V Moduse spočiatku hrala na conga a čakala na svoju príležitosť. Tá prišla na Bratislavskej lýre.

 

Šťastná a bezstarostná

V roku 1978 si s piesňou Študentská láska vyspievala zlato v domácej, aj v medzinárodnej časti lýry.

 

„Bolo to najkrajšie obdobie môjho života. Bola som šťastná, bezstarostná. Janko Lehotský, Kamil Peteraj, Miro Žbirka a trošku aj ja sme spontánne objavili niečo ako piesňový poklad. Vládli dobré vzťahy. Boli sme vtedy naivní, myslím, že čistí a rovní. Nevedeli sme poriadne, čo je tlačovka, reklama, ako urobiť rozhovor. Teda všetky tie prefíkanosti, ktoré dnes pozná v populárnej hudbe každý,“ konštatuje Marika.

 

Z dievčaťa od Stropkova sa stala hviezda. Prišla skladba Vyznanie, ktorá bodovala doma, aj na festivale v poľských Sopotoch, úspešný Neberte nám princeznú a nahrávanie sólových platní.

 

Posledný november

 

V momente, keď prežívala najkrajšie obdobie, mala na konte niekoľko festivalových víťazstiev a bronz a striebro v Zlatom Slávikovi, prišla od života poriadne tvrdá facka.

 

Bol posledný november 1980. Skupina Modus absolvovala v Brne koncert a Marika sa vracala domov. Sedela v Renaulte 5, ktorý šoférovala jej kamarátka Andrea žijúca v Nemecku. Vonku sa ženili všetci čerti. Bola hrozná víchrica a fujavica.

 

Renault dostal šmyk, prešiel do protismeru, vyletel z cesty, urobil niekoľko kotrmelcov a skončil v poli na streche. Vodička obišla s ľahkými poraneniami, ale Marika na tom bola zle. Mala polámané rebrá, zlomenú prsnú kosť a poranenú miechu.

 

Technici, ktorí vyrazili o pár hodín neskôr, keď naložili aparatúru, síce videli havarované auto, no prešli okolo.

 

„Bolo také zlé počasie, že sme do Bratislavy šli dvadsaťkilometrovou rýchlosťou. Videli sme rozbité červené auto, no už pri ňom boli policajti a vyzeralo to, akoby havaroval niekto, kto šiel z Bratislavy do Brna a nie naopak, preto nám ani nenapadlo, že by to mohla byť Marika,“ zaspomínal si v biografii o speváčke Andrej Andrašovan – manžel Beáty Dubasovej, ktorý robil v Moduse zvukára.

 

Trápila sa

Následky nehody boli fatálne. Marika dostala v nemocnici vysoké horúčky a silný zápal pľúc, no predovšetkým si vypočula ortieľ, že zostane navždy ochrnutá.

 

Nepomohli ani operácie, ani nič. Po troch mesiacoch na neurochirurgii a internom oddelení na bratislavských Kramároch ju odviezli do vychýreného rehabilitačného ústavu v Kladruboch.

 

Lekári, ktorí sa tam o ňu starali, tvrdia, že navonok sa síce usmievala, no bolo jasné, že sa hrozne trápila. Nechcela prijímať ani návštevy.

 

„Napríklad keď za ňou prišla Eva Pilarová a jej kamaráti z kapely, trvalo dosť dlho, kým sme ju presvedčili, aby vôbec komunikovala. Trápila sa tým, ako vyzerá, keď je teraz na vozíčku,“ prezradila v knihe lekárka.

 

 

Pomohli jej priatelia

Napokon sa obdivuhodne pozbierala a pol roka po nehode vystúpila ako hosť na Bratislavskej lýre 1981 s piesňami Prstienky z trávy a Tajomstvo hier.

 

Vybojovala tam jedno z najväčších víťazstiev. Hneď na druhý deň naspievala dve pesničky na platňu Modusu 99 zápaliek a nasledovalo dlhodobé liečenie.

 

Popri tom však pokračovala v nahrávaní albumov a k dvom čo stihla pred nehodou pribudol slávny Slnečný kalendár.

 

„Pomohli mi aj priatelia, vedeli, že raz budem chcieť spievať, že musím. Preto aj naďalej písali pre mňa piesne. Verili mi, aj keď ja som si v tom čase ešte neverila,“ priznala.

 

Hviezda na vozíčku

Napriek hendikepu Marika v osemdesiatych rokoch žiarila. Hoci bola na vozíčku, nahrávala platne, prichádzala s hitmi a s programom Adresa ja, adresa ty koncertovala niekoľkokrát do mesiaca.

 

Nebola však len interpretkou piesní, ktoré jej zložili iní, aj sama sa pustila do skladania. A s veľkým úspechom. Vydala tiež prvú slovenskú hudobnú kazetu a ako prvá slovenská speváčka sa objavila v rakúskej hitparáde Die Grossen Zehn.

 

Na pozvanie Stevieho Wondera si s ním dvakrát zaspievala počas jeho návštevy Bratislavy.

 

Darilo sa jej aj po Nežnej revolúcii a v deväťdesiatych rokoch. V roku 2000 potešila priaznivcov skladbou Prosba, ku ktorej napísala hudbu aj text, nasledovali dve duetá s Mirom Žbirkom Nespáľme to krásne v nás a Tajnosľubná.

 

V tom čase sa však začala čoraz viac uzatvárať do seba a prestala koncertovať.

 

Ak sa objavila na verejnosti, dalo sa to považovať za sviatok. Ako ťažký introvert prestala komunikovať s kamarátmi a príbuznými, kontakt so svetom obmedzila len na niekoľkých priateľov a sestru Helenu, ktorá jej niekoľko rokov robila opatrovateľku.

 

O jej súkromí sa začali šíriť rôzne fámy. Vraj ju ošetrovateľky týrali, vraj žila v hrozných podmienkach a vraj sa mala vydávať za svojho obdivovateľa, ktorý bol od nej výrazne mladší, no krátko pred sobášom všetko zrušila.

 

Napokon sa ukázalo, že šlo len o človeka, ktorý sa na speváčke chcel zviditeľniť a vytĺcť z nej nejaké peniaze. Istý čas sa hovorilo, že stráca hlas, a preto nechce vystupovať.

 

Kráľovná sa vracia

To všetko sa ukázalo ako výmysly a bludy. Marika svojich priaznivcov nestratila a napriek všetkému vyhrávala rôzne ankety a získavala ceny.

 

A vlani dokázala aj to, že hlas nestráca, práve naopak, po celý čas, čo žila v ústraní pravidelne trénovala a skladala pesničky.

 

A čoskoro chce všetkým dokázať, že má stále dosť sily, aby sa vrátila.

 

Čoskoro vystúpi ako hosť na koncertoch Mira Žbirku a na október pripravuje v Bratislave veľkolepý narodeninový koncert. Jej heslo je totiž celkom jednoduché: „Nikdy, nikdy, nikdy sa nevzdávaj!“

 

ANNA NOVOTNÁ

 

Zdroj:

http://presov.korzar.sme.sk/c/20267331/marika-gombitova-chysta-oslavy-sestdesiatky.html