Maroš Krajňak sprevádza súostrovím Carpathia

Debutová próza Maroša Krajňaka sa stala prekvapením. Jeho kniha Carpathia zbiera pozitívne reakcie. Autor z Vyšnej Jedľovej pri Svidníku sa stal finalistom ceny Anasoft litera, ktorá je odovzdávaná za najlepšie pôvodné slovenské prozaické dielo.

Ku knižnej prvotine sa M. Krajňak dostal pomerne neskoro. Nad písaním však podľa vlastných slov uvažoval už dlhšie. Impulzom pre napísanie Carpathie boli jeho potulky poľsko-slovenským pohraničím.

„Rozhodnutie prišlo na poľskej strane Karpát, kde som blúdil na horskom bicykli. Pri poľnej ceste som raz zaregistroval neodborne opravený starý kamenný pravoslávny kríž. Tam som sám pre seba vyslovil vetu: ‚Za Wyszowatkou sa z betónu bude vynárať biely, usmiaty Ježiš.‘ Túto vetu som neskôr do textu aj vložil.“

Časť v knihe opísaných príbehov bola inšpirovaná cestovaním územím, kde žijú prevažne Rusíni. Toto prostredie autor spoznával aj vďaka genealogickému projektu.

„S nástupom internetu nastal hlavne v USA obrovský záujem o spoznávanie vlastnej rodinnej histórie a mnohí zatúžili vidieť miesta, odkiaľ ich predkovia pochádzali. Niektorí takýto ľudia kvôli tomu do Európy cestovali sami, pre tých, ktorí túto možnosť nemali, som dediny ich prarodičov fotografoval.“

Sprievodcom skutočných miest a udalostí
V Carpathii autor často cestuje aj proti chronológii času a dej sa stáva snovým. Mnohé príbehy sa odohrávajú v prostredí, kde Krajňak vyrastal. Čitateľ vstupuje do krajiny na území Slovenska, poľskej Lemkoviny, Podkarpatskej Rusi, ale aj emigrantského prostredia USA. Silné príbehy z 2. svetovej vojny na niekoľkých miestach často zachycujú zbytočnú a násilnú smrť.

„Jeden príbeh bol inšpirovaný prerozprávaním skutočných udalostí, ktoré sa mali stať v dedine Rychwald (neskôr Owczary) pri poľských Gorliciach. Do dediny v roku 1947 vstúpila armáda, ktorá odtiaľ mala vysťahovať takmer všetkých ľudí. Do lesa sa skryli niekoľkí mladí, možno sedemnásťroční chlapci. Podľa slov priamej svedkyne ich vojaci označili za banditov a nesmierne drastickým spôsobom ich zavraždili.“

Na stránkach Carpathie sa viackrát objavuje spojenie Zvláštne mesto, v ktorom možno identifikovať mesto Svidník.

„V istej zahraničnej cestovateľskej reportáži som sa raz stretol s veľmi dôrazným názorom, že je jednoznačne najzvláštnejším mestom na Slovensku. Musel som uznať, že za tým niečo je. Sám som tu zažil veľa veľmi špecifických situácií. Svidník má jednoducho istú zvláštnu atmosféru, ktorá sa samozrejme nedá hodnotiť, ako dobrá alebo zlá. Je jednoducho zvláštna,“ skonštatoval Krajňak.

Rusíni opúšťajú svoju identitu
Autor v knihe zámerne nespomína rusínske etnikum ani konkrétny región. Čitateľ sa dozvedá len o existencii záhadných Zón, kde sa hovorí rečou Zón.

Pre mnohých sú hádankou. Ich svet približuje metaforicky, ale bez idylickosti. „Medzi Rusínmi z rôznych príčin už dlhodobo prebieha veľmi silná asimilácia. Veľa ľudí jednoducho samo opúšťa vlastnú identitu, ďalší ju na nové generácie neprenášajú.“

Prihraničnému regiónu podľa Krajňaka nenahráva ani ekonomická situácia, ktorá mnohých núti odchádzať za prácou aj natrvalo preč.

„Ak si tieto trendy spojím, vychádza mi z toho záver, že Rusíni v tomto storočí na území Slovenska zrejme zaniknú. Nepoužitie slova Rusín bolo v knihe metaforou na tento predpokladaný zánik.“

Hoci sa zdá, že autor píše o rodnom kraji so smutnou nostalgiou, teší sa z každého návratu.

„Narodil a vyrastal som tu. Je to stále môj domov, do ktorého sa ale vraciam iba párkrát do roka. Malý počet týchto návštev má aj svoje výhody. Získavam od prostredia istý odstup a to mi umožňuje viac si všímať jeho špecifiká, viac si uvedomovať jeho vývoj a viac vnímať jeho prírodu.“

Vladimír Ilečko

Zdroj: http://bardejov.korzar.sme.sk/c/6458174/maros-krajnak-sprevadza-suostrovim-carpathia.html