Martin Mňahončák: Netreba závidieť, treba žiť svoj život

 

Ľudia sa na ulici Martina Mňahončáka pýtajú, či je aj v súkromí taký dobráčisko ako v obľúbenom Búrlivom víne. Odpoveď je jednoduchá. Je. Na tomto hercovi priam vidieť, ako svoju ženu Katku zbožňuje. Z každej vety cítiť, že pre neho je sláva asi fakt len poľnou trávou. Dôležité je, že robí to, čo ho baví, že má spokojné manželstvo a ak by sa im podarilo napriek doterajším problémom aj potomstvo, bolo by to už asi dokonalé. 

 

Ak by som to mohla trochu nadniesť, povedala by som: „Chlapec zo Zborova a aha ho, aká herecká hviezda!" 

- Jááj, s tou hviezdou by som bol opatrnejší. Ja som to tak nikdy nebral, ani to brať nechcem a dúfam, že to tak ani brať nebudem. Ja sa na to pozerám vždy tak, že som našiel niečo, čo ma baví a dokonca ma to živí, ale tam začínam aj končím a chcem, aby to tak zostalo.

 

A aká bola cesta zo Zborova až do tejto „stanice" svojho života, kde sa nachádzate momentálne? Bolo to ťažké, alebo to šlo takmer samo?

- Tak najskôr dlho vlakom a potom už aj autom (smiech). Ono to je ťažké, lebo keď som sa na druhý pokus dostal na VŠMU, prvé tri roky som čakal, kedy nás naučia, ako sa vlastne hrá. Potom som zistil, že to sa nedá naučiť. Ale tie prvé roky som fakt čakal, že no tak teraz nás budú učiť, ako sa hrá. Nevedel som si predstaviť ako. Ale učíme sa celý život. Ten proces neskončil a ešte je predo mnou veľa roboty.

 

Chodievate ešte na východ? Pravidelne? Občas? Či len raz za rok?

- Chodievame, aj s manželkou, samozrejme, veď tam mám rodičov. Ale nie je to veľmi pravidelné. Ale nedávno sme dokonca hrali divadlo v Zborove. 

 

Dúfam, že bolo vypredané...

- Vypredané bolo dokonca dva týždne pred predstavením!

 

A keď prídete do rodnej dediny, ste ten starý kamoš, čo sa vrátil domov, alebo na vás už pozerajú trochu ako na exota?

- Ale, tak furt je to ten starý kamoš, ale fakt, že veľmi starý kamoš. Ja tam nežijem už viac ako polku života, takže to je také... Už mi hovoria: 'Ta ty už neznaš ani po šarisky.' (smiech) A je to pravda. Už viem naozaj veľmi málo. V mojom povolaní by tá slovenčina mala byť naozaj perfektná a ja som sa štyri roky učil po slovensky, potom som sa tri roky učil po česky a potom zase po slovensky, takže už to je celkom iné. 

 

Odžili ste si kus života v Česku, hovorí sa, že tam sa žije, a hlavne hercom, jednoduchšie. Vnímali ste to tak?

- Záleží na tom, v akom zmysle. Ja som šiel kvôli tomu, aby som mohol robiť len divadlo a živiť sa len divadlom a venovať sa mu naplno celý svoj život. Preto som sa zamestnal v divadle. Bolo to ťažké, ale ja som chcel niekde začať úplne od začiatku, kde ma nikto nepoznal, kde ja som nikoho nepoznal, kde neboli žiadne vytvorené cestičky, ktoré v Bratislave už dajme tomu boli. Tam to bol naozaj nepopísaný list, musel som chodiť k logopedičke a prebíjať sa, ale bola to výzva a tým pádom pre mňa zaujímavé. Mám rád, keď sa veci musia prekonávať, keď sú veľmi ustlané, tak to nemám rád.

 

Keď ste chceli ísť niekam, kde vás nikto nepozná, tak čo Hollywood? Tam by to bola celkom neprebádaná pôda...

- Hollywood je u nás slovo, ale s prepáčením nič o tom nevieme. Čo to je? Mašinéria. Len keď sa pozriem na slovenský bulvár, stačí mi to. Viem si predstaviť svetový, to je šialené...

 

Je teda fakt pravda, že váš život ovplyvnila stávka a šťastná náhoda?

- Jasné. Stavil som sa so spolužiakom z priemyslovky. Chceli sme ísť na vysokú a listovali sme v brožúrke o školách a stavil som sa s ním, že sa dostanem na VŠMU. Na prvýkrát ma neprijali, na druhýkrát som tam už šiel ako tvrdohlavý východniar, že neexistuje, aby ma neprijali. 

 

Inak by ste boli inžinier a sedeli by ste nad nejakými technickými výkresmi...

- Asi skôr áno, ako nie. 

 

Veríte teda na osud, že to máme niekde vopred napísané, alebo sme skôr strojcami tej svojej budúcnosti?

- Verím na osud, ale treba mu ísť v ústrety. Napríklad sa staviť. (úsmev)

 

Osudovým znamením bude asi aj to, že ste si našli ženu, ktorá je narodená presne v rovnaký deň a mesiac ako vy, len je od vás o dva roky mladšia. 

- Niekde to už asi napísané bolo, že práve my dvaja sa dáme dokopy. 

 

A tento deň, 28. september, sa stal aj vaším svadobným dňom. Oslávili ste 4. výročie svadby poriadne?

- Boli sme u nás na chate pri Zvolene, užili sme si pekný deň.

 

Vaša manželka je architektka, vy umelec. Ide to dokopy?

- Ja si neviem predstaviť, že by to bolo ináč. Neviem si predstaviť, že by som mal za manželku herečku. Práveže je fajn, že obaja robíme niečo iné, ale pritom podobné, lebo aj Katka veľa tvorí. Hlavné je, že sa vždy máme o čom rozprávať. Ja som ale veľmi rád, že ona je z takej technickej oblasti, lebo ma drží pri zemi, čo je fajn.

 

Ako?

- Normálnymi ľudskými vecami. Lebo v našej brandži je najhoršie a asi najľahšie uveriť sám v seba a to dúfam, že sa mi to nestane.

 

Nežiarli? Veď ste neustále obklopený kolegyňami, fanúšičkami...

- Ak by som povedal, že nežiarli, klamal by som, ale myslím si, že je to tak zdravo.

 

Aj vy na ňu žiarlite?

- Samozrejme. Veď kto ľúbi, tak žiarli, to je normálne. Asi by mi to bolo aj ľúto, keby vôbec nežiarlila.

 

Na obrazovke, aj v divadle ste už nejaký čas, ale taký najväčší boom popularity prišiel asi teraz s postavou Petra v Búrlivom víne, nie? Prihlásia sa k vám ľudia na ulici? Oslovia vás? A čo ich trápi?

- No, skôr sa pýtajú, čo trápi mňa (smiech) Všetci chcú vedieť, ako to bude ďalej, kto je ten zlý a kedy konečne dostane po papuli. A či som taký dobrý aj v skutočnosti.

 

A ste?

- Neviem, či dobrý, ale taký normálny. Teda dúfam. 

 

A ste aj taký romantický typ, ktorý navarí večeru, nachystá sviečky? Alebo zabudne kúpiť darček k sviatku a uteká na benzínku...

- To nie. Na benzínku neutekám. Ale jasné, aj sviečky, aj večera, to všetko je. Ale my obidvaja varíme veľmi radi a veľmi dobre, takže sa pri tom striedame. Na narodeninové prekvapenia nezabúdam vôbec, keďže sme narodení v jeden deň. A ani tie meniny mi neujdú, keďže Katarína a Martin sú v kalendári blízko seba. (smiech)

 

Nuž, diváčky môžu len závidieť takého manžela, ako ste vy.

- To neviem, lebo ja by som sa určite nehodil ku všetkým typom žien. No možno je čo závidieť, ale na druhej strane netreba závidieť, treba žiť svoj život. 

 

Nepýtajú si od vás diváci radu, aké víno si majú kúpiť, keď vás vidia v obchode? 

- Narážky sú vždy a všade. A dokonca ma nejakí ľudia odfotili, ako kupujem víno, lebo mali potrebu zarobiť pár drobných od bulváru. Ale to je už skôr o takej ľudskej hlúposti, no aj s tým sa bohužiaľ stretávame.

 

Idú vám také situácie na nervy, alebo sa povznesiete? 

- Samozrejme, nie je to vždy príjemné, lebo nie všetci ľudia sú len milí a prajní, obzvlášť na Slovensku, kde je závisť najrozšírenejšia. Ja stále hovorím, že jediná vec, ktorá je na svete nevyčerpateľná, je ľudská hlúposť.

 

Zasiahla vám už nejako výrazne do života?

- Myslím, že nám zasahuje všetkým. Na to treba byť nejako obrnený a s niektorými ľuďmi sa treba aj rozísť a povedať im pravdu do očí, že sa už nemusíme poznať, keď je to takto. Bohužiaľ, stretávame sa s tým všetci, to je normálne. 

 

Je aj závisť medzi kolegami na tom našom malom šoubiznisovom piesočku?

- Jasné, že hej. A to zase svedčí o malosti tých ľudí, lebo čo mám čo závidieť? Buď to robím, alebo nerobím. Medzitým toho veľa nie je.

 

Označili by ste sa skôr za dieťa šťasteny, že tie pracovné ponuky k vám prichádzajú akosi samé, alebo sa musíte prebíjať, aj lakte občas použiť...

- Toto som ja v živote nemal, ostré lakte, to nie. A nikdy som v živote nikoho neprosil o prácu. A nikdy by som to nespravil. Sú ľudia, ktorí používajú lakte, ale asi to sú ľudia, ktorí ich musia používať, inak to nejde. Ku mne tá práca išla, ja som šiel vždy v ústrety tej práci a tá práca bola vždy prvoradá. Nie to okolo, stretávanie sa, reči a ohováračky... Takže pre mňa je jediná cesta - robiť si svoje poctivo a to je všetko. A to je jediná cesta, ako sa z toho nezblázniť. 

 

Máte nejakú vysnenú prácu? Alebo žáner, v ktorom by ste si chceli zahrať? Alebo nejakú konkrétnu rolu? 

- Ja mám skôr také želanie, aby sa mi aj naďalej podarilo hrávať s dobrými hercami a mať okolo seba ľudí, ktorí chcú robiť dobre svoju robotu, to je také moje vysnené.

 

A v Búrlivom víne to takto funguje?

- Ja mám, chvalabohu, okolo seba presne takých ľudí. Monika Hilmerová - tú mám rád aj ako človeka, s Marekom Majeským si rozumieme, Janka Oľhová, Evička Rysová, Emil Horváth... to sú úžasní ľudia a úžasní herci, takže pre mňa je len česť s nimi hrať. 

 

Je pri práci s tou staršou hereckou generáciou vidno, že to herectvo  robievali v inej dobe a za iných okolností?

- Pravdaže, je to trošku vyššia škola. Tie dlhoročné herecké skúsenosti niekde vidieť a my, ak môžem o sebe ešte hovoriť ako o mladom hercovi, sa nemôžeme tváriť, že sme niekde tam ako oni, lebo tie roky skúseností sa nedajú preskočiť.

 

Nasávate od nich to herecké majstrovstvo? 

- Samozrejme. To je veľká škola, už len pozorovať tých ľudí.

 

Pracovné sny sa vám teda darí plniť a aký máte súkromný sen?

- Jáááj nech sme s mojou ženou do konca života spolu. (spokojný úsmev)

 

| Anna Novotná

 

Zdroj: 

http://korzar.sme.sk/c/7450161/martin-mnahoncak-netreba-zavidiet-treba-zit-svoj-zivot.html

FOTO: Krst knihy Malé dejiny Rusínov -  http://www.webnoviny.sk/kultura/herec-martin-mnahoncak-sa-stal-krstn/347002-clanok.html