Mauzóleum pre Vladimíra Iljiča Rusína

Obdobie roka, ktoré práve prežívame je hlavne o dvoch veciach. Na jednej strane sa stretáva starý a nový rok a každý bilancuje, čo mu tento rok priniesol, či prevládajú pozitíva, a rozmýšľame, v čom by sme sa mohli zlepšiť a ktorých nerestí sa chceme zbaviť, aby ďalší rok bol pre nás úspešnejší.

Na druhej strane, prežívame sviatky, ktoré najviac obľubujú naše deti. Zo sviatkami sú však spojené aj rôzne tradície, ktoré si odovzdávame z generácie na generáciu. Či už sú to recepty našich tradičných jedál, ktoré varíme na Svätý večer, alebo sú to všetky obyčaje - koledovanie, reťaz pod stolom, peniaze pod obrusom a iné. Mnohé tradície sa zachovali dodnes, o mnohých sa už iba rozpráva, ale aj reč o tom, čo bolo kedysi je, môžeme povedať, takou novou tradíciou, keď si medzi sebou každý rok starší pri stole pripomenú, čo všetko sa robilo, poučujú tak mladších, ktorí to možno raz budú rozprávať svojím deťom.

Tradície sú jednoducho neoddeliteľnou súčasťou kultúry národa. Vďaka tradíciám, ktoré sa odovzdávajú z generácie na generáciu, si národ zachováva svoju identitu a výnimočnosť od iných národov. Bilancovanie dnes nechajme bokom, bolo by toho veľa, o čom by sa dalo tento rok písať. Ukázali sme svoju silu tým, že sme dokázali usporiadať medzinárodné rusínske kongresy, ale aj slabosť v tom, ako tieto kongresy prebiehali, nezjednocovali, ale mnohých skôr rozdeľujú. A mohol by som pokračovať, vrátim sa však radšej ku tradíciám a kultúre.

Tým najzákladnejším a prvým bodom, ktorý nemôžeme vynechať, keď chceme tradície a kultúru odovzdávať, šíriť ďalej, je jazyk. Slovom sa mama prihovára dieťaťu od malička, od plienok. Najväčšia radosť v rodine je, keď dieťatko vyriekne svoje prvé slová, keď vie pomenovať mamku, ocka. Asi aj vianočné vinše sú prvé verše, ktoré sa dieťa naučí ešte prv, než sa v škole naučí prvé písmenka. Slovom dokáže človek najviac, poteší bez daru, ale aj ublíži bez zbrane. Dokáže nakloniť si priazeň ľudí. A práve tento bod, prvý a najzákladnejší, dnes Rusínom mnoho raz chýba.

Sme schopní odovzdať všetko, rôzne tradície, len jazyk nie je pre nás dôležitý. Vidíme to napríklad, aký záujem, skôr nezáujem, je u rodičov, aby sa zhovárali s deťmi po rusínsky, aby dávali detí do rusínskych škôl, hoci sa mnohí tlčú po hrudi, akí sú hrdí Rusíni. Príkladov by bolo mnoho, ale o tom, že pre naše detí predstavuje azbuka dnes rovnako veľký choas, ako arabské písmena už radšej ani nebudem hovoriť. Chceme odovzdávať tradície, ale to najzákladnejšie, od ktorého sa odvíja všetko - slovo, neodovzdávame. Je to nôž, ktorý otáčame len sami proti sebe a ktorý nám môže poraniť životne dôležité orgány, z ktorých nás zaplaví krv a nebude nám viacej pomoci. Všetky naše tradície, kultúra, identita, bez rusínskeho slova, jazyka, môžu zapadnúť prachom a potom raz za čas ich poutierajú nejakí robotníci v múzeu, aby sa nezabudlo, že tu voľačo také kedysi existovalo...

Potešilo ma, že Združenie inteligencie Rusínov Slovenska začalo realizovať projekt Čemerica II a v rámci neho aj veľkú časť venovalo popularizácii rusínskeho jazyka, ako aj apelácie na našich ľudí, aby tento jazyk využívali, aby ho odovzdávali svojim deťom, vnukom. Som rád, že po rokoch spevov a tancov, ktosi začal rozmýšľať aj na to základné, bez ktorého by neboli ani texty tých piesní, ktoré vieme spievať do zbláznenia a tancovať pri nich až do rána. Projektu Čemerica držím palce. Lem popularizácia využívania nášho jazyka, môže zabrániť tomu, aby náš národ nesplynul s majoritou a aby aj za niekoľko rokov bolo ešte komu tieto tradície a obyčaje, na ktoré sme hrdí, lebo sú naše, odovzdávať.

Katolíci na Slovensku majú jednu pesničku, ktorú radi spievajú. v jej texte nájdeme spojenie: "Dedičstvo otcov, ó, zachovaj nám, Pane..." Myslím si, že to nie je najšťastnejší text. Dedičstvo predkov tu máme celé generácie, každý národ, aj vďaka Hospodinovi, a je len na nás, aby sme si ochraňovali to, čo nám bolo „z hora“ dané. Len ochranou jazyka, ochránime sami seba. Želám Rusínom, aby v ďalšom roku na to mysleli a robili pre to stále viac.

Na Slovensku máme rusínsky jazyk kodifikovaný 18 rokov. Môžeme povedať, že je dospelý, dospejme, dozrejme aj my...! Inak sa budeme musieť postarať, aby posledného po rusínsky hovoriaceho Rusína, hneď po smrti zabalzamovali. Nech sa na takéhoto človeka môžu prísť ľudia aspoň pozerať. V našom múzeu navrhujem vytvoriť novú sekciu - mauzóleum. Nie pre Lenina. Mauzóleum pre Vladimíra Iljiča Rusína. Pre iné národy bude jeho návšteva rovnakým mementom, ako návšteva toho moskovského. Žiaľ, nám to už nepomôže, lebo čas sa nedá vrátiť späť. Nastane čas pre iné tradície.

Peter Medviď, Prešov
Článok bol napísaný ako komentár "Vstupná prehliadka" lemkovského jazyka Rádio lem.fm .

Tento článok napísaný azbukou po rusínsky nájdete aj tu:
http://www.holosy.sk/mavzolei-pro-vladim%D1%96ra-%D1%96l%D1%96cha-rusina