Mečiar a Klaus nezrušili spoločný, ale slušný štát

Aj štvrť storočia po rokovaniach vo vile Tugendhat prežíva tradícia, podľa ktorej si politici môžu privlastniť krajinu.

Je to zvláštny pocit sedieť v kresle pod košatým stromom v záhrade funkcionalistickej vily Tugendhat v Brne. Sedieť na mieste, kde pred štvrťstoročím rokovali Mečiar a Klaus, a hoci len oni vedia, čo si presne povedali, výsledok ich stretnutia je všeobecne známy: Rozhodli sa, že patovú situáciu v otázke ďalšieho česko-slovenského spolužitia treba rozseknúť radikálne. A možno bolo rozhodnuté už dávnejšie.

Napätie medzi Českom a Slovenskom – presnejšie medzi ich politickými predstaviteľmi – sa stupňovalo od Nežnej revolúcie. Prišla pomlčková vojna, teda boj o názov štátu, v ktorom Slováci trvali na pomlčke a Česi ju zanovito odmietali.

Potom nasledoval spor ohľadom kompetencií – či ich viac majú mať republiky, alebo „federál“.

Slovenské požiadavky smerujúce k väčšej suverenite presadzovala reprezentácia vedená mocichtivým a nevypočitateľným Mečiarom. A česká strana (možno aj vďaka tomu) mala tendenciu ich odmietať bez snahy o pochopenie.

Napriek tomu väčšina obyvateľstva bola za spoločný štát a jeho rozdelenie sa javilo ako nemysliteľný krok: keď sa v roku 1990 objavili prvé demonštrácie a heslá „samostatné Slovensko“, vyznievali v tom čase ako protištátna myšlienka.

Stačili dva roky a Klaus s Mečiarom túto protištátnu myšlienku legitimizovali.

Na základe výsledku volieb, ktorý im dal do rúk moc, nie však mandát na tento krok. Mečiar a všetci hejslováci spolu s ním – si privlastnili Slovensko ako svoj produkt. A kádrovali občanov podľa toho, či „chceli“, alebo „nechceli“ samostatný štát.

“Mnohí v zlej predtuche odmietali predovšetkým vulgárny politický systém, ktorý sa zrodil v tieni stromu pri vile Tugendhat.„
Ibaže mnohí v zlej predtuche odmietali predovšetkým vulgárny politický systém, ktorý sa zrodil v tieni stromu pri vile Tugendhat. Systém, v mene ktorého sa udiali skutky ako únos Michala Kováča mladšieho, násilné vypovedanie poslanca z parlamentu, totálne ovládnutie krajiny, vylúčenie z civilizovaného sveta a divoká privatizácia. A spolu s ňou zrod vrstvy „poctivých slovenských podnikateľov“, ktorí už nebudú musieť do konca života pracovať, pretože sa zmocnili štátu, ktorý – možno práve z takýchto sebeckých pohnútok – vytvorili.

Táto tradícia prežíva a ožíva aj dnes, hoci medzitým Slovensko prešlo kus cesty, dostalo sa do EÚ, NATO aj do eurozóny a možno sa dnes v porovnaní s Českom – schváteným vírusmi xenofóbie a antieurópanstva – javí ako perspektívnejšia nástupnícka republika...

Mečiar a Klaus pred 25 rokmi nevytýčili hranicu medzi republikami, ale skôr medzi ľuďmi (Slovákmi i Čechmi), ktorí sú privilegovaní a na všetkom profitujú, a ostatnými, ktorí na ich benefity musia doplácať a priplácať.

A nezrušili spoločný, ale slušný štát. Zrušili model štátu, v ktorom sú sloboda, spravodlivosť či rovnosť šancí nespochybniteľnými hodnotami.

MÁRIUS KOPCSAY

https://komentare.sme.sk/c/20634955/meciar-a-klaus-nezrusili-spolocny-ale-slusny-stat.html?ref=av-left

Foto:
Vladimír Mečiar a Václav Klaus sa dohadujú na rozdelení Československa.(Zdroj: TASR)