Médií sa netreba báť

Prinášame Vám, rozhovor s mladým Svidníčanom Marošom Černým, ktorý je stálym redaktorom Slovenského rozhlasu pre región Svidník, Stropkov a okolie.

Ako ste sa dostali k práci redaktora Slovenského rozhlasu?
Bol to môj „malý“ sen už od základnej školy. Mojou prvou skúsenosťou bolo písanie do školského časopisu. Neskôr pri zvažovaní štúdia som sa rozhodoval i nad štúdiom masmediálnej komunikácie, ale nakoniec zvíťazilo štúdium teológie, čo vôbec neľutujem. Potešilo ma, že sme v poslednom ročníku mali prednášky z masmediálnej komunikácie. Začal som hľadať v médi ách možnosti pre svoje uplatnenie. Prvým médiom bol Slovenský rozhlas, ktorý vyhlásil výberové konanie na externých regionálnych redaktorov. Žiaľ, nedalo sa to však skĺbiť s mojím doktorandským štúdiom, ktoré som v tom čase absolvoval. Externe som začal pracovať pre banskobystrické rádio Lumen. Po tejto skúsenosti som dostal ponuku do novovzniknutého rádia Prešov, kde som mal možnosť na čas pôsobiť a získavať skúsenosti. Vietor ma však zavial naspäť do Svidníka, pretože po skončení štúdia som potreboval nájsť stále pracovné miesto a to mi poskytol práve Slovenský rozhlas.

V čom spočíva práca a prínos redaktora Slovenské ho rozhlasu?
Ako regionálny redaktor patrím pod Centrum spravodajstva a publicistiky v Bratislave, pre ktoré zabezpeču jem spravodajstvo. Pracujem v rámci Rádia Regina (t.j. košická pobočka Slovenského rozhlasu), kde rozhodu jú o príspevkoch a ich odvysielaní, ktoré sú rozdeľova né v rámci jednotlivých okruhov Slovenského rozhlasu a putujú na odvysielanie buď do Rádia Regina, alebo celoslovenského Rádia Slovensko. Táto práca ma baví a z môjho pohľadu je to práca veľmi zaujímavá, pretože človek permanentne prichádza do kontaktu s mnohými zaujímavými ľuďmi. Je to však často náročné, pretože človek často bojuje s časom a so stresom. Jednak je treba naháňať sa za reportážami a stihnúť materiály zozbierať, nahrávať, zostrihať, spracovať, čo zaberá čas a vyžaduje celodenné pracovné nasadenie. Naj ťažšie je to, ak sa stretnem s neochotou sa k niečo mu vyjadriť. Zažil som však aj veľa príjemných zážitkov spojených s mojou prácou. Napadá mi príklad z jednej nemenovanej obce v okolí Svidníka, kde som oslovil jednu staršiu pani. Snežilo a asi nezbadala, že pred ňou stojím sám. Po ukončení nášho rozhovoru som dostal prekvapujúcu a milú otázku:

„Dúfam, že nebudem v televízore?“
Veľakrát sa však stretávam aj s tým, že sa ľudia boja odpovedať, niektorí s tým nemajú problém. Je treba upozorňovať na to, že média nie sú nepriateľom. Boj proti novinárom a médiám je podľa mňa boj s veternými mlynmi. Naša práca napomáha zviditeľneniu regiónu, jednak cez aktivity v regióne, ktoré robia určité inštitúcie, či samotné mesto. Osobne sa domnievam, že Slovenský rozhlas je garanciou serióznosti, nerobíme ostrý bulvár, aj keď často človek nevie aká bude reakcia verejnosti na reportáž. To, že nerobíme ostrý bulvár neznamená, že neriešime pálčivé otázky.

Súhlasíte s tézou, že média „tvoria“ realitu dnešného človeka?
Médiá ovplyvňujú mienku do značnej miery. Raz som sa pýtal jedného poľského profesora, ktorý je zároveň katolíckym kňazom, že čím je spôsobené to, že najvyššiu čítanosť na Slovensku má práve bulvárna tlač. Jeho názor bol, že čitatelia nemajú na Slovensku výber. Môj názor je, že je to obraz toho, ako žijeme, po akých informáciách túžime a čo chceme vedieť. Nie je to tým, že nemáme na Slovensku výber. Máme rôzne mienkotvorné z ktorých si človek môže vybrať. Médiá udávajú smer, vedia veci posunúť, ale vedia narobiť aj veľa zlého. Tvoria čas to i samotnú morálku spoločnosti, ktorú tie seriózne ovplyvňujú pozitívne a tie bulvárne ju každopádne kazia. Ľudia často dajú na to čo počuli v rádiu, alebo videli v televízii.

Ako vyzerá pracovný deň regionálneho redaktora Slovenského rozhlasu?
Vstávam do práce pred ôsmou, s tímlíderom dohodnem, čomu sa daný deň budem venovať. Tému je potrebné mať dohodnutú deň vopred, alebo sa na poslednú chvíľu dohodnem ráno, prípadne sa môže niečo vyskytnúť i počas dňa. V teréne sa stretnem s kompetentnými ľuďmi, ktorí majú na starosti nejakú akciu, alebo sa vyjadria k nejakému problému. Vrátim sa domov, kde má čaká ďalšia práca a to strih a nahrávanie vlastných vstupov. Výsledkom je príspevok, ktorý odošlem do Bratislavy a tým sa to končí. Som stálym redaktorom, čo znamená, že som v pohotovosti 24 hodín denne, ale keďže nám tu chvála Bohu nepadajú lietadla a nehoria budovy, doposiaľ som nemal žiadne nočné výjazdy a kiežby to tak bolo i naďalej.

Máte pocit, že je nášmu regiónu venovaný dostatočný mediálny záujem?
Mám na mysli, či je dostatočne propagovaný, informovaný a pod.? Máme tu zastúpenie jednej televízie, dvoch regionálnych denníkov a zároveň tu máme rádio. Čo sa týka propagácie, tak čiastočne áno, lebo tieto médiá poskytujú určité informácie, ale myslím si že z druhej strany je dobré, ak samotné mesto využije to, že tu má takéto zastúpenie. Sú mestá, ktoré to nemajú. Hlavne sa médií netreba báť.

Je v žurnalistických vodách niekto, koho by ste uviedli za svoj idol?
Nemám v pracovnom živote niekoho, koho by som nazval ido lom. Existuje však človek, ktorý je pre mňa vzorom a veľmi mi pomohol, a to Michal Farkašovský, ktorého máte možnosť po znať z Krimi novín Televízie JOJ. V minulosti pracoval v Rádiu Regina v Košiciach, keď som tam ja začínal ako externý spolupracovník. Poskytol mi veľké množstvo cenných tipov a rád ako pri svojej práci postupovať. Ako robiť príspevky, ako ich správne poskladať, čo je ich podstata, atď. Ja tvrdím, že tieto veci musí mať človek viac menej v sebe, musí mať v tomto prípade v sebe cit pre zvuk, pretože práca so zvukom je práca so sekundami. Ja som si až v rozhlase uvedomil, aký drahocenný je čas. Ak je to príbeh, čiže nejaká montáž, tak tam plynie istý dej. Človek si myslí, že to trvalo 5 minút, ale v skutočnosti je to minúta a pol.

Akú radu by ste poskytli záujemcom o prácu novinára, či začínajúcim novinárom?
Tým, ktorí by chceli pracovať s hlasom v televízii, či v rozhlase by som z vlastnej skúsenosti poradil trénovať svoj hlas, a to aj spevom. Spievam v cirkevnom zbore od svojich 15 rokov, vďaka čomu sa môj hlas zafarbil. Ale pre začínajúcich novinárov každopádne odporúčam samoštúdium žurnalistických prí učiek atď. Avšak to pravé orechové know-how sa človek naučí čistou iba v praxi. Hlavne je potrebné ísť za svojim cieľom, ne dať sa odradiť, avšak nechať si poradiť od skúsených ľudí.

-I.V.-