MEDZINÁRODNÁ RUSÍNSKA SVADBA VO SVIDNÍKU

Nie každá sobota je svadobná, ale ôsmeho augusta taká bola. Navyše bola slnečná a rozjasnená. Odohrávala sa na dvoch symbolických miestach - obidve sú výsostne rusínske. Drevený kostolík v Miroli a skanzen ľudovej architektúry vo Svidníku. To, že sa na tejto veľkolepej udalosti zišlo viac ako osemdesiat ľudí zo štrnástich krajín sveta nebol bonus, ale plánovanie a pozvanie. Tí, ktorí sa trochu zaujímajú o rusínsku problematiku určite poznajú meno Paul Robert Magocsi. Tento medzinárodne známy a uznávaný dlhoročný rusínsky aktivista, žijúci v Kanade, vydával svoju dcéru Cynthiu a na tento životne dôležitý krok si vybrali práve náš nádherný rusínsky kraj.

Prišli ľudia takmer z celého sveta, posúďte sami. USA, Kanada, Francúzsko, Írsko, Anglicko, Švajčiarsko, zo Škandinávie Nórsko, Švédsko, Dánsko, ale aj exotický Singapúr a Dubaj (Spojené arabské emiráty), Maďarsko, Ukrajina a samozrejme Slovensko. Hlavným dorozumievacím jazykom bola angličtina, ale celý obrad v prekrásnom starobylom drevenom kostolíku v Miroli viedol duchovný otec František Krajňák a duchovný otec Martin Kostilník po rusínsky a starosloviensky, presne tak ako si to želal hlavný organizátor svadby Paul Magocsi, ktorému výdatne pomáhal Slavomír Hirjak. Celá táto paráda, myslím tým dekorácie na skanzene, hostina, hudba a všetko, čo bolo pripravené pre svadobných hostí, stála údajne, podľa neoficálnych a neoverených informácií, okolo 950 tisíc slovenských korún.

Bolo veľmi zaujímavé sledovať ako zahraniční hostia pokojne a dôstojne vydržali nie práve najkratší obrad, ktorý bol takmer celý v im nezrozumiteľnom jazyku. A pritom to boli prevážne mladí ľudia. Pred koncom obradu sa v kostolíku ku všetkým prítomným prihovoril po anglicky reverend Dr. Andrew Stirling, hosťujúci duchovný otec z kanadského Toronta, z kostola Timothy Eaton Memorial Church. Mal zaujímavú kázeň, o budovaní domu, ktorý má okná, dvere a strechu, bola to metafora – budovanie rodiny prirovnal k budovaniu domu.

Nebol som sám, čo som si to všimol a ani sám, ktorého to trápi. Pred historickou pamiatkou, dreveným kostolíkom v Miroli, sú nápisy vo viacerých jazykoch, čo je dobre a v poriadku, ale podľa mňa tam chýba azbuka. Už sme európski a svetoví, lenže zabúdame na svoje. Robíme pravý opak toho, čo nám vštepovali a učili nás naši národní rusínski obroditelia Duchnovič a Pavlovič. „I cudzie sa učte, ale na svoje nezabúdajte, nezriekajte sa svojho!“ - „I čudžoho naučajtes, svoho necurajtes!“ A pritom cyrilika vyzerá tak pekne, dôstojne, dôležito a vznešene, historicky, kultúrne a trochu má aj nádych exotična. Prekrásne rusínske ľudové piesne pred dreveným kostolíkom v Miro-li reprezentatívne zaspievala Mária Mačošková v citlivom doprovode štýlovej, aj krojami doladenej, folklórnej muziky z Raslavíc. Ďalším prekvapením, okrem toho, že nikto ani z hojne zastúpenej mládeže nefrflal a nevyrušoval počas slávnostného religiózneho svadobného obradu, bol pre mňa netypický Američan Jason Boyd z Texasu. Tento pomerne mladý a veľmi sympatický človek, pracujúci v New Yorku, 28 dní na vlastných nohách putoval lesnými chodníkmi z Viedne až do Svidníka. Ako mi sám odpovedal na moju otázku, dorazil našťastie deň pred svadbou. Pešo išiel turistickými chodníkmi, tzv. Štefánikovou magistrálou z Bratislavy na Bradlo a odtiaľ na východ cestou hrdinov SNP, ktorá vedie na Duklu. Takže vidíte, nie každý Američan je obézny a nie každý Yankee sa nadžgáva hamburgermi, hotdogmi, hranolkami s kečupom a zalieva to Coca-Colou. Jason mi nevdojak oznámil, že je rád, že mám podobnú pokrývku hlavy ako on. Bol rád, že nie je na svadbe sám s klobúkom. A tak som mu mohol povedať o starom rusínskom znaku a zvyku, o našej starobylej obyčaji – nosiť kalap, krysak. Okrem toho sa podopieral o paličku pútničku-pomocníčku, ktorú si privlastnil druhý deň svojho pochodu.

Pána Magocsiho, ktorý dosť dobre ovláda naše rusínske zvyky a obyčaje prekvapil starobylý happening, ktorý na popud Ivana Čižmára pripravili chlapi, žijúci v Miroli. Zahatali svadobčanom cestu a povedali im, že pokiaľ nebude „butylka,“ tak ženích môže odísť ale nevestu si nechajú. No, skončilo sa to trochu ináč, než malo, hoci pán Magoc-si bežal promptne do auta -priniesol len nedopitú, otvorenú minerálku... Domáci však boli tolerantní a všetkých pustili, dovolili im prejsť cez mostík od kostola na hlavnú cestu. Viem, že svetovým svadobným hosťom sa páčili tieto naše starodávne rusínske svadobné obrady a zvyky - zelené vence na hlave ženícha a nevesty počas nábožného obradu v kostole, vyjdenie mladomanželov z kostola slavobránou, príchod ženícha a nevesty na koči ťahanom párom parádnych koní, rozbitie taniera a následné zametanie črepov aj so škodlivou protičinnosťou okolostojacich a s pomocou nevesty, symbolizujúcou vzájomnú manželskú pomoc a porozumenie, až po odnesenie nevesty na rukách cez prah, pričom bolo povedané, že za túto hranicu smú ísť len chlapi a vydaté ženy.

Netušil som, že keď vpustia hostí do „bojiska“ – priestoru pôvodne určeného na garážovanie poľnohospodárskych vozov, miesta, kde sa odohrávala hlavná svadobná hostina, tam nájdem okrem iného aj „môjho“ Warhola. Určite nie je náhoda, že na identifikáciu miest na sedenie použili „Warholove“ Campbellove polievky v plechovkách, zrejme chceli prostredníctvom Warholovho pôvodu podčiarknuť rusínsky charakter udalosti. Čo sa podávalo? Chlebíčky, ruské vajíčka, olivy so syrom, jednohub-ky a podobne. Zvláštnosťou bol aperitív na uvítanie - maličký štamperlík borovičky, pri ktorom sa veru mladoženích riadne zmrštil, on ho pil na koči, ostatní sa nachádzali v tej dobe tiež vonku – pod širákom, na skanzene, hneď vedľa ďalšieho pekného dreveného kostolíka. Potom nasledovalo šampanské, ktoré chutilo o poznanie príjemnejšie. Zujímavosťou bolo to, že okrem aperitívu sa na tejto svadbe tvrdý alkohol vôbec nepodával. Pilo sa biele a červené víno, podávané v štýlových džbánoch. Bolo to fajn, ale asi je nemysliteľné, aby sa v našich krajoch konala svadba bez tuhého. Tuším, že pre Rusínov a Rusnákov je beteha nepostrádateľná. Prvým chodom bola „Varjanka,“ kyslá polievka z kapusty s hubami a cestovinou. Vynikajúcou pochúťkou bola pečená kačica s lokšami a kapustou. „Rusynsky perohy z bandurkami“- pirohy so zemiakmi a s kyslou kapustou boli ďalším chodom. Táto neobyčajná svadba spájala dva svety, niektoré zvyky boli našské, európske, rusínske, iné zase ich. Napríklad veľmi veľa času venovali príhovorom, hoci bolo už jedenásť hodín večer, nikto ešte stále netancoval. V našich končinách to nebýva zvykom. Bola to veľmi zvláštna, netypická, ale pekná a dôstojná svadba. Jedinečná a neopakovateľná. Každý z nás sa zúčastní na mnohých svadbách počas svojho života a ten kto svadby miluje, filmuje a fotografuje ich zažije ozaj veľa, ale na túto rusínsku svetovú svadbu určite dlho nezabudnem.

Mgr. Jozef Keselica