Michal Bycko: „Toto si Andy Warhol nezaslúžil“

 

Minulý týždeň, 6. augusta, uplynulo 87 rokov od narodenia kráľa pop-artu Andyho Warhola. Čo želá Warholovmu dielu a odkazu do ďalších rokov Michal Bycko, jeden zo zakladateľov Múzea Andyho Warhola v Medzilaborciach, jeho kurátor a výkonný riaditeľ Spoločnosti Andy Warhola? 

 

Michal Bycko: „Aby Boh požehnal jeho odkaz a jeho dielo. Aby bol imúnny voči všetkým hlúpym úradníckym ťahom, k diletantským prístupom k nemu, k jeho odkazu a k jeho filozofii a aby sa nestal lacným produktom pre šírenie nejakého národnostného povedomia Rusínov. Pretože, keby sa mal narodiť ešte raz a mal by som mu niečo povedať, tak by som mu povedal: „Andy, prosím ťa, len jedno nerob, nehlás sa k Rusínom“. Poviem prečo. Napríklad, pretože to, čo robí Miková s festivalom, kde pomaly hurky, klobásy a tlačenka sú v „znamení"  Warhola...,  je neskutočné poníženie tohto mena, tejto svetovej značky.  To mi pripomína, akoby niekde v osade vyrábali zo starých kočíkov káry a označili ich značkou Ford. 

 

Rusínski  aktivisti „vycapili“ Andyho Warhola, keď sa mala robiť kampaň, koľko ľudí sa prihlási k rusínskej národnosti a k materinskému rusínskemu jazyku. Lenže celá Rusínska obroda ani Rusínske múzeum za celý čas pred i po už  o Andyho Warhola nezakopli. Iba v tom, že zneužili meno Andyho Warhola pre vlastnú reklamu. Nech Boh ochraňuje všetkých umelcov všetkých etník a národov sveta, aby nerobili s nimi to, čo s Andym robíme my. Nie, čo robia Slováci, ale Rusíni. Warhol je svetový kaliber, človek, ktorý ovplyvnil svet druhej polovici 20. storočia. Náš vzťah k nemu je neúcta.  Akoby sme mu opľuli hrob. 

 

Nedávno som sa dopočul, že vraj Rusínske múzeum v Prešove vybralo z koncepcie vízie možnej fúzie alebo pobočky múzea Warhola v Prešove podstatný zámer. Najprv ho terajšia riaditeľka Rusínskeho múzea označila za likvidačný pre kultúru Rusínov a teraz ho použili na  projekt v kasárňach, kde dnes sídli Rusínske múzeum. Údajne získali financie na opravu a majú tam fungovať tri subjekty zastrešené menom Andy Warhola. Ako priesvitne "vycmúľanie " z obsahu cudzej vízie, ktorú najprv opľuli a označili za likvidátora kultúry Rusínov. Tak, Bože, ochraňuj kráľa pop-artu! Pretože už to, čo sa teraz deje, a čo sa stalo za tie roky...dnes ako starnúcemu penzistovi sa mi tlačia do mysle  otázky, či fakt som nezabil Andyho Warhola. Pretože som ho, obrazne povedané, doviedol do dediny ako pozlátený Rolls royce za veľké milióny, ale obec nedokázala  urobiť ani cestu a ten Rolls royce sa rozbíja a ničí. Pomaly budú na ňom voziť zemiaky. Čosi podobné je dnes s Warholom. Dostal sa dostal do rúk ľuďom, ktorí sa chcú na ňom zviditeľniť, zbohatnúť, zneužiť ho. 

 

Som Rusín, no už začínam mať vnútorné nutkanie, aby som sa dištancoval od svojho pôvodu len preto, že je morálnym úpadkom zneužívať meno Warhola na to, aby sa niekto ujal v niečom a nič pre to meno neurobiť, tak to je smutné. To si Andy Warhol nezaslúžil! To mu neurobili ani Česi, ani Maďari, ani Židia, ani Nemci, ani Angličania, ani Laponci, ani z brazílskych pralesov domorodí Indiáni. Nikto! Pretože sa to u slušných ľudí nerobí. 

 

Warhol je fenomén, ktorý tu bude, aj keď my tu už dávno nebudeme. Pred 15 rokmi som povedal, že skôr skrachuje kapitalizmus, akoby mal Warhol padnúť zo scény  ako svetový umelec , alebo by sa mala devalvovať cena a hodnota odkazu jeho diela. Zatiaľ sa mojej predpovedi darí tak, že  som to ani nečakal. Keď sledujem aukcie na jeho diela, ktoré som myslel, že budú predané za 50-tisíc, sa  predali za 350-tisíc dolárov. 

 

Dnes, keď odchádzam od toho všetkého, ma mrzí aj to, že som tú jeho nevinnú rodinu, toho krásneho a dobrého človeka Johna Warhola presvedčil ešte do "zamatovej" o  Rusínstve, o tom kraji, o ľuďoch, o nás. Warholovci to majú v srdci, ten náš kraj, sú vo vzťahu k nemu veľmi citliví.... Hlavne nebohý John Warhola, ktorému som sa nechtiac, bez akéhokoľvek zlého úmyslu dotkol jeho vnútorného citu, vzťahu k rodisku ich rodičov. Veľmi ma tešilo, keď hovoril: „Mihal, to je naše múzeum.“ Akože nás dvoch. A pritom, ja som bol len tretí. Lebo na prvom mieste bol John, na druhom mieste bol Fred Hughes, prezident Nadácie, Warholov asistent, ktorý zomrel na sklerózu multiplex, a potom John. Bez nich dvoch by som si mohol pískať... Žiaľ, dnes po tom všetkom mám výčitky. 

Teší ma iba to,  že som slova, ktoré som tlmočil Johnovi Warholovi, garanciu, že pokiaľ budem žiť, nedovolím, aby bol Warhol zneužitý nejakou „etnolegionárskou“ alebo politickou snahou, som dodržal do slova a do písmena až do jeho smrti. Zomrel rovno na Vianoce. Smutný príbeh. Keď už pán John pre vážnu chorobu nemohol komunikovať, ale vnímal, tak mi písala jeho nevesta Jarka, že John ma prosí, či by som jej nemohol poslať nejaké molitvy v rusínskom jazyku napísané latinkou, aby mu to čítala. To bolo také prekvapujúce. Priznám sa teraz, že tie molitvy som si vymýšľal. Však v konečnom dôsledku viem len Otčenáš... Vymýšľal som ich a prosil Boha, písal do listu a Jarka mu to čítala. Vždy mu pri tom vyšli slzy. 

 

Keď John zomrel, zvonil u nás telefón, práve na Štedrý večer... Nepoznal som číslo a dlho so mobil nedvíhal. No keď zvonil už asi po desiatykrát, zdvihol som...  Volala Jarka s plačom, že v ich čase o druhej hodine zomrel John a že si prial, aby som o ňom napísal niečo do novín. Zmohol som sa len na jednu vetu: „Odchodom Johna Warhola naše múzeum stratilo dušu“. A tak to aj vyzerá.

 

Zrejme preto aj tie výčitky. Na múzeum v Medzilaborciach  som ho nahovoril a on  sa mu potom tak tešil. Bolo to krásnych spoločných 23 rokov. Pri 20. výročí vzniku múzea sa mi podarilo odhaliť mu pamätnú tabuľu v múzeu ako pamiatku, vďaku i memento. No tie výčitky sú stále. Nerátal som s tým, že ten svet sa tak zmení, že sa tak „prostituidne“ morálne spustí. Že to bude až taká morálna prostitúcia. John Warhola to všetko, týkajúce sa múzea, bral úprimne... ako detskú rozprávku. A ja som ho nechal v tej rozprávke do konca. Lenže rozprávky sa väčšinou končia dobre, ale tá moja, ktorú som Johnovi rozprával 20 rokov, nevyzerá, že skončí dobre. Že tam dobro zvíťazí. Kiež by som sa mýlil. Môj vzťah s Johnom Warholom bol krásny príbeh.

 

Považoval ma skoro za syna. Dôverovali sme si natoľko, že keď k nemu v Amerike išiel niekto z vlády alebo nejaký generálny riaditeľ rezortu, zavolal: „Michal, to je aký človek? Mám ho prijať? Je to dobrý človek?“. To dobro bolo pre Johna Warhola podstatné, pretože ním bol aj on sám. Preto dnes mám pocit, akoby som toho Andyho Warhola zabil. Ak sa pozriete na internete, ako mu na celom svete dávajú úctu... V Číne, v Kórei, vo Švédsku, keď sú tam jeho výstavy, tak to človek len „zírá.“ A my? V rebríčku najviac prezentovaných a predávaných umelcov preskočil aj Picassa, pretože keď skončila moderna, nastúpila post moderna, Warhol dal bodku za početnými izmami. Ale súčasné umenie je ním také nadýchané, nabité, akoby dal tou bodkou fermátu. Tak ako v hudbe. Poslednú notu... bodku si každý môže predlžiť. Podľa seba, slobodne a aj tým zostal  všade prítomný. Ako ten cukrík sladkastý, taká umelecká "malinovka"  a je tak dnes vnímaný ako úzkostlivo drží tú hranicu medzi gýčom, brakom a tým skutočným umením. Warhol vytvoril v umení nový Čínsky múr. Akoby povedal: „To, čo je predo mnou, ešte môže byť umenie, a to, čo je za mnou už nie.“ 

 

A ja, starý chumaj, som sa toľko rokov trápil a veril, že jeden deň príde niekto múdrejší, kompetentná autorita, ktorá to všetko pochopí. Žiaľ, zdá sa, že to ide iba z kaluže do blata.“  

 

(korn)

 

Zdroj: http://www.slovenskyvychod.sk/sk/index.php/spravodajstvo/1658-michal-bycko-toto-si-andy-warhol-nezasluzil

Foto: zivot.cas.sk