Mier pre Ukrajinu, Európu a celý svet

Rektor Akadémie médií Eduard Chmelár vystúpil 10. júna 2014 v Kyjeve na Medzinárodnom okrúhlom stole o riešení situácie na Ukrajine. Jeho prejav, ktorý sa stretol s mimoriadne pozitívnym ohlasom, prinášame v plnom znení:

Stretávame sa v čase, keď vo vašej krásnej vlasti hrmia ťažké zbrane a umierajú nevinní ľudia. Táto situácia neprospieva triezvej a racionálnej diskusii. O to viac treba vyzdvihnúť úlohu Európskej univerzity v Kyjeve, ktorá sa ako jediná odvážila zastrešiť toto podujatie – ako vieme, mnohé akademické a vedecké inštitúcie túto misiu odmietli, či už zo strachu alebo zo zatrpknutosti. Aj tu sme dopoludnia počuli veľa emócií, ktoré naznačujú, že i tento okrúhly stôl má hrany. Je to pochopiteľné a ľudské. Chápem vašu bolesť i váš hnev. Cítim s vami, drahé ukrajinské sestry a bratia. Preto mi dovoľte, aby som hneď na úvod vyjadril hlbokú a úprimnú sústrasť všetkým, ktorí v tomto nezmyselnom bratovražednom konflikte stratili svojich blízkych, všetkým pozostalým a celému ťažko skúšanému ukrajinskému ľudu. Nik viac netrpí v tejto občianskej vojne ako tí, ktorí ju nespôsobili – obyčajní ľudia. Práve s nimi zdieľam svoju hlbokú solidaritu, práve pri nich stojím vedno s mnohými slovenskými priateľmi.

Pri posudzovaní situácie, ktorá nastala, by sme sa mali vyhnúť zjednodušenému a skreslenému hodnoteniu zameranému len na krízovú oblasť. Ak nebudeme brať do úvahy hlbšie súvislosti globálnej bezpečnosti, ťažko pochopíme, že Ukrajina je v tomto konflikte obeťou geopolitického zápasu medzi USA a Ruskom. V dlhodobom spore o Krym (ktorý západné médiá vnímali len posledných pár mesiacov) Rusko šikovne využilo či skôr zneužilo trhliny v medzinárodnom práve, ktorého systém je zdevastovaný od čias vojny o Kosovo roku 1999. Hoci sa vtedajší vinníci bránia porovnávaniu tejto situácie, fakty sú neúprosné: odtrhnutie a uznanie Kosova podkopalo povojnový systém OSN a vytvorilo precedens, ktorým sa inšpirovali všetky separatistické hnutia vo svete.

Ukazovali to už bezprostredné reakcie po vyhlásení nezávislého Kosova. Arménsky premiér Serž Sarkisian vyhlásil, že jeho krajina sa bude usilovať o to, aby bol azerbajdžanský región Náhorný Karabach uznaný za samostatný štát. Separatistickí lídri dvoch gruzínskych regiónov, abcházsky prezident Sergej Bagapša a prezident Južného Osetska Eduard Kokojty informovali, že v blízkej budúcnosti sa obrátia na Rusko a OSN so žiadosťou o uznanie ich nezávislosti. Predstavitelia Turkov na Cypre sa nechali počuť, že keď Kosovo vyhlásilo nezávislosť, nemajú ani oni na čo čakať. Prezident Srbskej republiky v Bosne a Hercegovine Rajko Kuzmanovič veľavravne vyhlásil, že na podobný akt, aký práve uskutočnilo Kosovo, čakajú desiatky ďalších regiónov v Európe. Vytvorenie nezávislého štátu albánskej menšiny vrelo privítalo aj Podnestersko (časť Moldavska) a všetky maďarské menšiny v Karpatskej kotline. Napokon Národné hnutie pre oslobodenie Azawadu vyhlásilo v apríli 2012 na severe Mali nezávislý štát Azawad tvorený najmä Tuaregmi. Slová vtedajšieho vysokého predstaviteľa EÚ pre spoločnú zahraničnú politiku Javiera Solanu, ktorý presviedčal svet, že nezávislosť Kosova nebude precedensom, tak boli v danej situácii rovnako tragikomické ako vyhlásenia „Komického Aliho“ – irackého ministra informácií Muhammada Saída Sahháfa – ktorý sa preslávil tým, že oznamoval novinárom porážku USA v čase, keď už boli americkí vojaci na predmestí Bagdadu.

Dnešné separatistické tendencie na Kryme, v Donecku a Lugansku vychádzajú presne z toho istého precedensu. Otázka Krymu je špecifická. Odmietam ruskú argumentáciu historickými a etnickými nárokmi, lebo takto nastavená debata vedie k zrúteniu celej stavby medzinárodného práva, destabilizácii svetového poriadku a napokon by mohla otvoriť aj také otázky ako historický nárok Číny na východnú Sibír. Na druhej strane nemôžeme ignorovať fakt, že cestu k súčasnému odtrhnutiu Krymu (ktorý je z prísne medzinárodnoprávneho hľadiska skôr secesiou ako anexiou) otvorili svojou politikou západné štáty. Pripomeňme si znenie memoranda USA zo 17. apríla 2009 k otázke nezávislého Kosova, v ktorom sa vyslovene hovorí, že princíp územnej celistvosti nevylučuje vznik nových štátov na území už existujúcich štátov a že deklarácie nezávislosti síce porušujú vnútroštátne zákonodarstvo – neznamená to však, že porušujú aj medzinárodné právo. V memorande Veľkej Británie z toho istého dňa sa uvádza, že secesia ako taká neodporuje medzinárodnému právu. Podobné stanoviská predniesli aj zástupcovia Francúzska, Nemecka, Dánska a Rakúska. Akýkoľvek sporný výklad týchto vyhlásení ukončilo rozhodnutie Medzinárodného súdneho dvora z 22. júla 2010, ktoré v bode 79 uvádza, že neexistuje pravidlo, ktoré by zakazovalo vyhlásenie nezávislosti v podobných prípadoch. Z rozhodnutí Bezpečnostnej rady OSN nevyplýva žiaden všeobecný zákaz jednostranného vyhlásenia nezávislosti (bod 81) a ani medzinárodné právo neobsahuje žiaden uplatniteľný zákaz vyhlásenia nezávislosti (bod 84).

Práve tu nastáva prvý vážny problém. Ukrajina doplatila na to, že medzinárodné právo sa v priebehu pätnástich rokov stalo svojvoľnou ideologickou interpretáciou veľmocí. Kyjev síce oprávnene namieta porušenie medzinárodného práva, Moskva sa však môže rovnako oprieť o rozhodnutie Medzinárodného súdneho dvora posvätené stanoviskami západných štátov. V takejto situácii sa dá spochybniť úplne všetko. Aj legálnosť odstránenia ukrajinského prezidenta Janukovyča zosadeného v rozpore s ukrajinskou ústavou. Ďalej už ide len o interpretáciu. Tak povstanie proti Janukovyčovmu režimu ako aj povstanie proti kyjevskému režimu sa totiž opieralo o článok 5 ústavy a stálo na všeobecných zásadách ukrajinskej ústavy. V takej situácii vyvstáva otázka, kto je nositeľom suverenity štátu po prevrate – lebo ak ním z ústavného hľadiska nemohla byť dočasná vláda, potom je ním iba a výlučne ľud. Ak sa Krym v tomto právnom chaose odtrhol na základe výsledkov ľudového hlasovania, máme tu spor dvoch princípov, riešenie ktorého už nemôže byť právne, ale len politické. Podobnú taktiku môže sledovať Moskva aj v prípade odštiepeneckej Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky – tým, že východ Ukrajiny nehlasoval v prezidentských voľbách, je v budúcnosti možné spochybniť ich legitímnosť.

Problém ukrajinskej suverenity je však širší. Údiv vzbudzuje najmä skutočnosť, že nezávislá Ukrajina nemá ani po 23 rokoch svojej existencie dostatočne zagarantovanú vlastnú bezpečnosť. V médiách sa často cituje trojstranné vyhlásenie prezidentov Ukrajiny, Ruska a Spojených štátov známe ako Budapeštianske memorandum (podpísané 14. januára 1994 v Moskve a potvrdené 5. decembra 1994 na summite KBSE v Budapešti), to má však asi takú právnu silu ako prísľub Gorbačovovi, že NATO sa nebude rozširovať. Ukrajina bola oklamaná. „Záruky“, ktoré Kyjev dostal, totiž nemali povahu právne záväznej medzinárodnej dohody, ale z hľadiska diplomatickej praxe veľmi neštandardného vyhlásenia, ktoré nevyžadovalo parlamentnú ratifikáciu. Prezidenti Clinton a Jeľcin síce potvrdili, že ich vzťahy k Ukrajine sú založené na rešpekte k nezávislosti, suverenite a územnej celistvosti každého štátu a že sú pripravení poskytnúť Ukrajine bezpečnostné garancie – bola to však maximálna formulácia, pod ktorú boli ochotní obaja štátnici priložiť svoj podpis.

Tento dokument nič neznamená a neobsahuje žiadne zmluvné záväzky. A to napriek tomu, že západným spojencom muselo byť jasné, že Moskva mala od samého počiatku existencie nezávislej Ukrajiny problém s jej hranicami a Krymom osobitne. Ruský prezident Boris Jeľcin už 9. januára 1992 vyhlásil, že „Čiernomorské loďstvo bolo, je a bude ruské“ a v tejto otázke panoval v ruskej spoločnosti mimoriadny konsenzus. Preto Kyjev pri rokovaniach o jadrovom odzbrojení Ukrajiny nemohol získať od Moskvy žiadne bezpečnostné garancie, dokonca ani minimálne požiadavky týkajúce sa nedotknuteľnosti hraníc a zaručenia územnej celistvosti štátu. Ruské ministerstvo zahraničných vecí asertívne opakovalo, že nemôže ísť ďalej a všetko, čo mohlo, už ponúklo. Preto považovala Ukrajina Trojstranné vyhlásenie, resp. Budapeštianske memorandum, za svoje víťazstvo, hoci ním dosiahla prakticky iba to, že tento dokument legitimizoval mocenskú prítomnosť Spojených štátov vo východoeurópskom priestore.

O aké bezpečnostné záruky by sa teda mala Ukrajina usilovať? Časť politickej elity na túto otázku automaticky odpovie, že NATO. Napriek prevládajúcemu trendu vo verejnom diskurze musím upozorniť, že takáto orientácia je problematická, neefektívna a v konečnom dôsledku nebezpečná. Pred rokom som sa zúčastnil na medzinárodnej konferencii v Belehrade, kde sa časť elít takisto pokúša vtiahnuť Srbsko do NATO napriek odporu drvivej väčšiny obyvateľstva. Na podklade analýz renomovaných amerických i európskych odborníkov na medzinárodné právo som vysvetlil, prečo NATO nedáva skutočné záruky vojenskej pomoci v prípade napadnutia a slúži skôr na obranu amerických globálnych zá/rusini-slovenska/ Aj v prípade Ukrajiny sú argumenty – vzhľadom na povahu konfliktu – používané mimoriadne nelogicky. Na členské krajiny NATO zo strednej a východnej Európy je vyvíjaný nátlak, aby zvyšovali výdavky na zbrojenie, lebo bez nich vraj nie je možné zaručiť bezpečnosť. Pritom členovia NATO vynakladajú už dnes takmer dve tretiny celosvetových výdavkov na zbrojenie, kým Rusko ani desatinu z tejto sumy – proti komu a načo chceme za týchto okolností zbrojiť?! V konvenčnej vojne sme neporaziteľní a v nekonvenčnej vzhľadom na ruský jadrový arzenál nemáme šancu. Tento konflikt sa jednoducho nedá vyhrať vojensky a od začiatku nemá iné ako diplomatické riešenie. Zároveň plán amerického prezidenta Obamu poslať do strednej Európy na hranice s Ukrajinou amerických vojakov odhaľuje skutočnú pointu tohto konfliktu: Američania ju zneužili na ďalšie priblíženie vojenských kapacít k ruským hraniciam, Rusi ju zneužili na odtrhnutie Krymu a ukrajinskí oligarchovia na prerozdelenie sfér vplyvu – jedinou obeťou je ukrajinský ľud uvrhnutý do biedy, strachu a násilia. Znovu opakujem – Ukrajina je rukojemníkom geopolitického konfliktu medzi USA a Ruskom. Je tlačená do dvoch extrémov, ktoré ju môžu roztrhať na kusy. Preto v tejto chvíli najrozumnejšie stanovisko predniesla nemecká kancelárka Angela Merkelová, ktorá poznamenala, že krajiny medzi NATO a Ruskom by nemali byť nútené robiť rozhodnutia, ktoré sú zrozumiteľné len pre jednu alebo pre druhú stranu.

/rusini-slovenska/ http://www.amreport.sk/2013/07/preco-nedoverujem-severoatlantickej-aliancii/

Bezpochyby, je v záujme Európy, aby nebola vťahovaná do amerických imperiálnych ambícií. Brusel už na začiatku krízy celkom nezmyselne odmietol rokovania vo formáte EÚ – Ukrajina – Rusko, ktoré mali väčšiu šancu na diplomatické vyriešenie sporu. Únia mala stopnúť pokusy zatiahnuť do krízy NATO a vysvetliť novému vedeniu v Kyjeve, že na takéto dobrodružstvo môže zabudnúť, že je to podobné šialenstvo, ako keby Rusko uzavrelo vojenský pakt s Mexikom a rozmiestnilo svoje jednotky pri hraniciach s USA. Americkí vojaci v Poľsku alebo na Slovensku sú danajským darom pre Európu. Sú len ďalším nezmyselným zvyšovaním napätia bez perspektívneho uvažovania o vyústení krízy. Pravda, aj naivní ľavičiari a nacionalisti by si mali uvedomiť, že Rusko neprejavuje voči Európe nijakú zvláštnu náklonnosť. Vladimír Putin sa pustil do rozsiahleho geopolitického zápasu, v rámci ktorého súperí tak so záujmami USA, ako aj so záujmami Európskej únie. A strednej Európe reálne hrozí, že sa stane obeťou novej strategickej dohody Ruska s Nemeckom.

V tejto cynickej hre veľmocí má Kyjev a Bratislava jeden spoločný problém. Existuje tu zvyšujúce sa nebezpečenstvo, že sa naše krajiny stanú nárazníkovým pásmom geopolitického sporu medzi Spojenými štátmi a Ruskom – s tým rozdielom, že Slovensko sa ocitlo na druhej strane barikády, v novom civilizačnom a geopolitickom bloku, ale na jeho bezpečnosti sa toho z globálneho hľadiska za súčasnej medzinárodnopolitickej situácie veľa nezmenilo. Náš bezpečnostný záujem by mal byť preto spoločný – to, čo potrebujeme, je prechod od geopolitického uvažovania ku kooperatívnemu. Riešenie totiž nespočíva vo vyostrovaní konfrontácie, ale v zameraní sa na komplexnú bezpečnosť postavenú na vzájomnej závislosti štátov. Len vzájomná závislosť brzdí radikálov v Moskve, Washingtone, Bruseli, ale aj v Pekingu, Teheráne či Tel Avive. Tam treba hľadať reálne záruky bezpečnosti. Bezpečnosť je v dnešnom vzájomne previazanom svete buď globálna alebo žiadna. Ak má táto planéta prežiť, musíme prehlbovať vzájomnú závislosť štátov i civilizácií. Nijaký vojenský blok a dokonca ani Európska únia nevyrieši hlavný bezpečnostný problém súčasného sveta, ak presunie konflikty na inú úroveň. Naopak, silnejšie integrované celky môžu konflikt ešte zhoršiť a vyostriť. Nemôžeme sa neustále potácať medzi recidívami ruského imperiálneho mesianizmu a nepredvídateľného amerického militarizmu.

Vyzývam preto k odvahe prelomiť ducha studenej vojny a pokračovať v tom, o čom uvažovala generácia Alberta Einsteina a Bertranda Russella po roku 1945. Toľkokrát sme sa v dejinách zmýlili a toľkokrát opakujeme tie isté chyby – vojnu nedokážu odvrátiť zmluvné dohody medzi suverénnymi štátmi, ani exkluzívne vojenské bloky zamerané proti sebe, ale len užšia globálna spolupráca postavená na univerzálnych vynútiteľných pravidlách pre všetkých. Vojenské bloky sú primitívnym historickým reliktom, ktorý nás už niekoľkokrát priviedol k vojnovej katastrofe. Nemôžeme sa cítiť bezpečne, ak je naším cieľom poraziť sa navzájom, ak nestaviame svoju bezpečnosť na kooperatívnom modeli, ale na konfrontačnej filozofii. Potrebujeme sa vrátiť k rozvíjaniu nového myslenia, po ktorom volal na konci osemdesiatych rokov Gorbačov a ktoré spupne odmietli noví víťazi. Musíme sformulovať nové všeobecne záväzné a vynútiteľné princípy medzinárodného práva.

Na začiatku zaznela z úst pani prorektorky Európskej univerzity úpenlivá prosba, aby sme vám ponúkli rady a riešenia, ako vrátiť Ukrajine jednotu a pokoj. Vy ste už s riešením začali – začali ste sa rozprávať. Vojaci musia z podstaty svojho povolania uvažovať v kategóriách priateľ a nepriateľ, politici delia svet na spojencov a protivníkov, ale ľudia dobrej vôle by mali hľadať predovšetkým porozumenie prostredníctvom trpezlivého dialógu. To je tá najspoľahlivejšia cesta k dlhodobo udržateľnej a stabilnej bezpečnosti. Vojna je nezmyselná, lebo keď opadnú všetky emócie, skôr či neskôr prídete na to, že to, čo ste chceli riešiť násilím, budete musieť vyriešiť za rokovacím stolom. Nech je pre vás osud Srbov a Chorvátov mementom – nenechajte sa rozoštvať do dlhotrvajúceho konfliktu, z ktorého nebudete môcť pozviechať vlastnými silami. Lebo vaším hlavným problémom nie je dohodnúť sa s Rusmi alebo Američanmi, ale dohodnúť sa medzi sebou. Je to vaša krajina, nenechajte sa medzi sebou rozoštvať inými. Mier s vami a sláva Ukrajine!

Eduard Chmelár, rektor Akadémie médií