Mimoriadne dojímavé - hrob svojho otca, deda a pradeda našli po dlhých 67 rokoch od vojny

Rodina z Moskvy si svojho predka vo Svidníku uctila všetkými ruskými zvykmi

Po dlhých 67 rokoch našli miesto posledného odpočinku svojho predka - otca, deda a pradeda. Rodina z Moskvy prišla v uplynulý utorok večer do Svidníka. Dátum 7. a 8. máj ako termín návštevy Slovenska si pritom nevybrali vôbec náhodou. Symbolicky sa rozlúčiť s otcom, dedom a pradedom chceli práve v deň, keď si celý svet pripomína porážku fašizmu a ukončenie II. svetovej vojny.

Jegor Ivanovič mal 26 rokov, pracoval ako traktorista, keď ho povolali do boja. Bojoval v Červenej armáde, kde presne, jeho príbuzní ani len netušili. „Ja som mal tri roky, keď otec odišiel na front. Nepamätám si ho, viem o ňom len z rozprávania matky,“ povedal nám syn Jegora Ivanoviča, dnes 77-ročný muž, ktorý s celou svojou rodinou neprišiel do Svidníka náhodou. Ruské vojnové archívy boli pre verejnosť dlhé roky neprístupné. Všetko sa zmenilo pred dvoma rokmi, keď boli archívne dokumenty z čias II. svetovej vojny sprístupnené.

Oľga Sanajeva je manželkou vnuka Jegora Ivanoviča, ktorý bojoval v uniforme Červenej armády. Dlhé roky o ňom nič nevedeli a jej to nedalo. Pracuje v oblasti cestovného ruchu, prehľad o Európe má veľmi dobrý. Po sprístupnení archívov svoje pátranie zintenzívnila. „Študovala som v moskovskom archíve, oslovila som ruské veľvyslanectvo na Slovensku i slovenské veľvyslanectvo v Moskve a následne aj Vojenské historické múzeum vo Svidníku. Zistila som, že náš dedo zahynul v maličkej dedinke Šarbov.

Telefonovala som tam, no zistila som len to, že v Šarbove žije len deväť ľudí, preto som pátrala ďalej a dozvedela som sa, že náš dedo je spolu s ďalšími spolubojovníkmi pochovaný v meste Svidník. Potom to už išlo pomerne ľahko,“ opísala hľadanie pranevesta Oľga Sanajeva. Práve ona bola tým hnacím motorom celej rodiny. Práve ona všetko vybavila, pripravila a zariadila tak, aby sa celá rodina mohla so svojim predkom, aj keď len symbolicky, ale predsa len rozlúčiť. „Bolo to veľmi ťažké. Hľadali sme ho veľmi dlho, ale podarilo sa nám to. Ľahké nebolo ani zorganizovať našu spoločnú cestu na Slovensko, no o to sme všetci radi, že sme to spolu dokázali.“

Jegor Ivanovič zahynul v roku 1944 v obci Šarbov. Odtiaľ jeho pozostatky neskôr previezli do Svidníka a pochovali na jednom zo štyroch cintorínov sovietskej armády v areáli rovnomenného pamätníka. V tomto roku by mal rovných sto rokov. „Nevieme o ňom nič bližšie. Vieme akurát, v akom vojsku pôsobil naposledy, keď zahynul. Keďže pred vojnou pracoval ako traktorista a vieme, že pred smrťou vo vojne pôsobil pri kaťušiach, tak predpokladáme, že bol vodičom kaťuší,“ vysvetlila nám Oľga Sanajeva.
Dvadsaťčlenná rodina priniesla do Svidníka jedinú fotografiu svojho predka, ktorá sa im zachovala. V okolí pamätníka sovietskej armády rozsypali ruskú zeminu. „Je to u nás taký zvyk, aby aj v cudzej zemi mal aspoň kúsok tej svojej - rodnej.“ Rusi položili k pamätníku kytice kvetov i veľký veniec, zapálili sviece, a nielen klasické smútočné, ale aj tradičnú cirkevnú - z pravoslávnej moskovskej katedrály. Ku kvetom, fotografii a horiacim sviečkam položili aj pohárik ruskej vody a krajec chleba. „Snažili sme sa dodržať všetky naše ruské zvyky a tradície, preto sme si aj všetci - dospelí vodkou a deti minerálkou - pripili na večnú pamiatku nášho otca, deda a pradeda, a zajedli sme to chlebom, salámou a kyslou uhorkou,“ opísala rozlúčkový rituál Oľga Sanajeva.

Celá rodina v uplynulý utorok okrem pamätníka sovietskej armády zavítala aj do vojenského historického múzea vo Svidníku, obzreli si bojovú techniku v areáli múzea a rovnako mimoriadny dojem na nich zanechala aj návšteva dedinky Šarbov, kde ich otec, dedo a pradedo padol v boji. „Domáci pamätníci nám ukázali miesto, kde bol pochovaný vojak. O pár metrov vyššie vo vojne stálo auto s kaťušami, z toho vychádzame, že vojak, ktorého našli na tomto mieste, mohol byť náš dedo. S istotou sa to potvrdiť nedá, no je to viac ako pravdepodobné, keďže v Šarbove iných mŕtvych vojakov nenašli,“ skonštatovala Oľga Sanajeva.

Rusi si počas pobytu v našom regióne obzreli aj drevenú cerkov v Ladomirovej, tanky v Údolí smrti i svidnícky skanzen, škoda akurát, že ešte nebol v riadnej prevádzke. Ich najväčšia radosť však spočívala v tom, že svojho otca, deda a pradeda konečne našli. „Je ťažké niečo hovoriť, pretože pre nás to znamená veľmi veľa. Veľa to znamená aj pre našich mladých, pre deti,“ dodala Oľga Sanajeva, podľa ktorej sa do nášho regiónu ešte určite vrátia. „Základom bolo, aby vedeli, kde je ich predok pochovaný, pretože vlastne dlhé roky bol vedený ako nezvestný. Keďže dokumenty z archívu všetko dokázali, pre túto rodinu je to naozaj obrovské šťastie. Sami povedali, že aspoň budú môcť v rámci svojich možnosti niekedy zájsť a na hrob svojho otca, deda a pradeda, aj keď ďaleko od domova, zapáliť sviečku a položiť kytičku kvetov. Pre mňa osobne to bol tiež veľmi pekný zážitok a som rád, že som sa mohol s touto rodinou z Moskvy stretnúť,“ povedal nám bývalý učiteľ, dnes dôchodca Štefan Čobirka, ktorý ruskú rodinu po našom regióne sprevádzal a tlmočil im.

Nuž a ešte jedno veľmi milé stretnutie dvadsaťčlenná ruská rodina vo Svidníku absolvovala. V reštaurácii Rozkvet s nimi večeral primátor Svidníka Ján Holodňák a navyše im daroval knihy a ďalšie propagačné materiály o Svidníku. „Pre mňa je to pocta. Každoročne vzdávame vďaku a úctu padlým bojovníkom, no ja osobne mám po prvýkrát možnosť stretnúť sa s najbližšími príbuznými konkrétneho vojaka, ktorý ďaleko od domova bojoval za slobodu našu i slobodu celej Európy a sveta. Vo Svidníku máte stále dvere otvorené a vedzte, že rovnako radi v našom meste i celom regióne privítame aj ďalších vašich priateľov a známych,“ povedal Rusom primátor Svidníka Ján Holodňák.

Oľga Sanajeva ako hlavná duša celej výpravy na záver už iba dodala: „Sme radi, nesmierne radi, že sme tu mohli byť, že sme našli hrob nášho otca, deda a pradeda a že sme sa mu mohli osobne pokloniť. Veľmi vám všetkým ďakujeme za všetko, čo robíte pre udržiavanie pamiatky všetkých padlých ruských bojovníkov a ako príkladne sa staráte o ich hroby a pamätníky. Sme vám za to veľmi, veľmi vďační. Nám sa vo Svidníku a okolí veľmi páčilo, aj našim mladým, deťom, takže tu určite nie sme poslednýkrát.“
Zo Svidníka domov do Moskvy odchádzala rodina v uplynulú stredu ráno spokojná. So svojim predkom, aj keď po dlhých rokoch, sa rozlúčili presne tak, ako ruská tradícia káže.

(ps)