Miriam Frankelová prišla do Medzilaboriec ukázať synovi, odkiaľ pochádza

V nákladnom vlaku s dreveným uhlím v zime 1942 ako osemnásťročná ušla pred deportáciami z Medzilaboriec do Švajčiarska. Vojna a vtedajší systém ju pripravili o rodinu a domov. Našla ho v Izraeli, kde už dlhé roky žije. Minulý týždeň Miriam Frankelová navštívila rodné mesto, aby synovi a vnukovi ukázala, odkiaľ pochádza.

"Boli sme usporiadaná rodina. Mali sme obchod s textilom na hlavnej ulici. Neboli sme ani chudobní, ani veľmi bohatí. Nikdy nám nič nechýbalo, dostali sme vzdelanie, aj hodiny hudby u súkromných učiteľov," spomína pani Frankelová na detstvo a mladosť. Smutné obdobie v jej živote sa začalo, keď otca zatvorili do politického väzenia v Ilave. "Povedali, že je kriminálnik, komunista. Pravda je, že bol Žid. Vtedy sa stávalo, že nepohodlných Židov označili za komunistov a zatvorili. Za úplatok ho po niekoľkých mesiacoch prepustili. Vrátil sa šedivý, deprimovaný," hovorí.

Najhoršie časy ešte len prišli. V jari roku 1942 otca spolu s mladými mužmi z Medzilaboriec deportovali do koncentračného tábora, odkiaľ sa už nikdy nevrátil. Zabili jej aj mamu, o jedenásť rokov mladšieho brata i sestru, ktorá mala iba tri roky. Ďalšia sestra sa pred deportáciou zachránila útekom do Maďarska. Miriam sa skrývala po rôznych pivniciach. "Ani jeden som nezostávala na tom istom mieste. Žila som medzi myšami a potkanmi," vracia sa k spomienkam.

Dobrí ľudia jej poradili, aby ušla vo vlaku s dreveným uhlím, ktoré sa vyrábalo v okolí Medzilaboriec a exportovalo do Švajčiarska. Nastúpila doň spolu so starším manželským párom. "Cestovali sme desať dní. Bola tam veľká zima. Keď sme vo Švajčiarsku na stanici celí zafúľaní poprosili robotníka, aby nám pomohol dostať sa z kopy uhlia, zľakol sa, že sme čerti, utekal preč a priviedol množstvo ľudí. Polícia nás vzala do väzenia. Bola to dobrá zmena, bolo tam teplo," s úsmevom rozpráva o svojom neľahkom osude. Vo Švajčiarsku dostala politický azyl, prešla rôznymi utečeneckými tábormi. Po vojne odišla do Palestíny.

"Bola som nikým. Až po vyhlásení Izraelského štátu som sa stala niekým, dostala som právo žiť, pracovať, učiť sa...," Rok žila v komunite kibuc. " Je to izraelská zvláštnosť. Všetci členovia komunity pracujú v jej prospech. To, čo získajú prácou, sa rozdeľuje, aby všetci mali vytvorené základné, nevyhnutné podmienky pre život. Kibuci začali fungovať v ťažkých začiatkoch štátu. Existujú aj v súčasnosti, ale už na modernejšej báze," vysvetľuje.

So sestrou, ktorá žije v USA, sa pani Frankelová stretla až po dvanástich rokoch. Aj ona spolu s manželom istý čas žila v Spojených štátoch. Manžel tam študoval poľnohospodárske vedy a ona sociológiu. Neskôr sa vrátili domov do Izraela. "Manžel sa vypracoval na vedeckého pracovníka v jednom z najväčších inštitútov. Objavil v paradajkach látku lykopén, ktorá sa využíva v medicíne ako liek. Nadácia na základe jeho objavu poskytuje mladým študentom štipendiá a granty, aby pracovali na projektoch a objavoch zameraných na liečbu a záchranu života. Je to dobrá vec. Zastávam názor, že človek by mal popri štúdiu aj pracovať, aby si vážil vzdelanie a peniaze," hovorí žena, ktorá celý život, rovných štyridsať rokov pracovala v sociálnej sfére a po odchode do dôchodku ešte pomáhala v sociálnom zariadení pre starých ľudí.

Neľahký osud nezanechal na 83-ročnej Miriam Frankelovej viditeľné stopy. Vyzerá dobre, je vitálna... O osobnom prežívaní krušných chvíľ, o pocitoch a dojmoch nerozpráva. Hovorí iba fakty. "Keď Nemecko platilo odškodné obetiam holokaustu, požiadala som tiež. Odpovedali mi, že môj útek vo vlaku nemá nič spoločné s utrpením obetí holokaustu. Keď som v minulosti požiadala úrady na Slovensku o slovenské občianstvo, dostala som zápornú odpoveď, " konštatuje. Rozprávanie dopĺňa ďalším faktom - nabitým emóciami. "Nezostalo mi po rodičoch absolútne nič, ani žiadna maličkosť..."

Po chvíľke tichého spomínania pani Frankelová využíva príležitosť, aby sa poďakovala Medzilaborčanovi Jánovi Hlavinkovi, pracovníkovi Ústavu pamäti národa v Bratislave. "Zaoberá sa históriou a prenasledovaním židovskej komunity, ktorá kedysi žila v jeho rodnom meste. Som mu za to nesmierne povďačná."

Práve od Mgr. Jána Hlavinku, ktorý Miriam Frankelovú a jej rodinu sprevádzal po Medzilaborciach, sa dozvedáme, že pred deportáciami žilo v Medzilaborciach 829 Židov, čo v tom čase predstavovalo jednu tretinu obyvateľov mesta. Tí, čo sa zachránili, žijú po svete. "Aj keď je dnes veľa vraždenia na svete, fašistický smrtiaci priemysel, keď sa časti ľudských tiel používali na výrobu, sa nedá porovnať s ničím. Každý by mal mať právo žiť podľa svojej vôle, kde chce a ako chce. Aby už neexistovali továrne na smrť," uzatvára svoje rozprávanie Miriam Frankelová.

Mária Lopatníková