Miroslav Kerekanič oslávil významné životné jubileum

 
Sú ľudia, ktorí majú svoj životný smer, sú mestá, ktoré žijú svojím každodenným tempom. Sú ľudia, ktorí sa svojím životným štýlom snažia ten mestský nejakým spôsobom dynamizovať. Takým typom je aj Miro Kerekanič. (Prepáčte mi tu familiárnosť, ale po viacerých desaťročiach spolupráce mi to príde celkom prirodzené). Humenčanom je zrejme jasné, o kom je reč. Dovolím si aj napriek tomu uviesť niekoľko faktov o oslávencovi. 
 
HUDBA: Hudobnú a umeleckú cestu začal na košickom konzervatóriu, kde študoval hru na akordeón, ďalej na Pedagogickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika (dnes Prešovská univerzita v Prešove), kde vyštudoval hudobnú výchovu v kombinácii s ruským jazykom. Kariéru profesionálneho hudobníka rozvíjal postupne od radového hráča, neskôr ako vedúci a dirigent orchestra PUĽS. Bol (vlastne stále je) to veru vynikajúci „harmonikár“, party, ktoré odohral bravúrne, jeho nasledovateľom robili dosť veľkú galibu. Nečudo, Mirovi je blízka aj vážna muzika, ktorá sa musí tvrdo cvičiť, lebo bez riadnej dávky sebadisciplíny by sa výsledok nedostavil.  
 
RODINA: Myslím si, že pre Mira je v živote na prvom mieste rodina. Často hovorí o svojom detstve v Kalnej Roztoke, o „ňaňkovi“, mamke a z jeho slov je pritom cítiť úctu a vďaku za výchovu a pomoc. Je zaujímavé, koľko životných právd nachádza človek v tomto veku, ktoré počúval ako dieťa z úst svojich rodičov. Mimochodom, potvrdzuje to aj čínsky mysliteľ a filozof Konfucius svojím výrokom: „V šesťdesiatke bolo moje ucho spoľahlivým nástrojom na prijímanie právd.“ Zrejme lokálpatriotizmus zapríčinil, že sa Miro vrátil do svojho rodného regiónu, natrvalo sa usadil v dedine Ptičie, kde so svojou manželkou Dankou spolu vychovali dcéru Danielu. Rodina Kerekaničovcov je typickou rodinou, ktorá žije, plánuje,  prispôsobuje sa, pomáha, zdieľa úspechy, radosti a strasti manžela i otca, ale bez zázemia, ktoré drží strážkyňa rodinného krbu by toto všetko nebolo možné zvládať.
 
PRÁCA: Vymenovať Mirove aktivity nie je jednoduché, lebo jeho pracovná multifunkčnosť je pre bežného smrteľníka – zamestnanca nezvládnuteľná. V septembri 1991 začal ako metodik pre hudbu a spev na Okresnom osvetovom stredisku v Humennom. Metodik alebo osvetár bolo povolanie, ktoré znamenalo, že máte v obyvateľoch regiónu vzbudzovať nadšenie a záujem o kultúru, umenie, hudbu, kultúrne tradície, krúžkovú činnosť, činnosť folklórnych skupín a súborov, realizáciu folklórnych výskumov, or- ganizáciu festivalov, prehliadok hudobného folklóru a rôzne iné kultúrne aktivity. Hlavne posledné aktivity si vyžadujú prítomnosť hudobníkov, bez ktorých to všetko nefunguje. Tak musel Miro začať s prípravou a výchovou hlavne mladých muzikantov, tých, ktorí mu prešli cez ruky je veru neúrekom, niektorí prekročili úroveň regiónu a sú dnes hráčmi v divadlách a filharmóniách.

CHEMLON, CHEMLOŇÁČIK, HAČURE, BOSOROČKY: Chemlon je Humenné, Humenné bolo je a bude Chemlon, nemyslím tým len folklórny súbor, ale predovšetkým ľudí, ktorí mali, majú a budú mať niečo spoločné – lásku k tradíciám. Mirova práca je v tomto súbore za posledné tri desaťročia neprehliadnuteľná. Okrem „šéfovania“, je zakladateľom a umeleckým vedúcim MSSk Hačure a DSSk Bosoročky. S tým súvisia hlavne vystúpenia, zájazdy – reprezentácia mesta Humenné na Slovensku, ale tiež Slovenska vo svete. Z pohľadu umelca a pedagóga je však oveľa dôležitejší faktor výchovný a kultivačný, ktorý súbor neviditeľne šíri v meste hlavne v radoch mladej generácie prostredníctvom umelecko-výchovno-vzdelávacích činností. 

KULTÚRNO -SPOLOČENSKÉAKTIVITY: Ani túto oblasť, ktorá je pre rozvoj kultúrnych aktivít nesmierne dôležitá nemôžeme opomenúť: Miro je zakladateľom Miestnej organizácie rusínskej obrody v Humennom, Miestnej organizácie Matice slovenskej v Ptičí, je členom výboru Matice slovenskej a predsedom Záujmového odboru MS slovensko-rusínskej vzájomnosti A. I. Dobrianskeho. 
 
Miro, pán učiteľ, milý kolega, ujo, želáme Ti k Tvojej jubilejnej 60-tke veľa šťastia, zdravia, pokoj a úspech v práci, lásku a pohodu v rodine, potešenie s priateľmi na „mnohaja i blahaja lita“. 

Vladimír Marušin