Mladá svidnícka stomatologička pôsobiaca v Prahe Jaroslava Dercová pomáhala v ďalekej Afrike

„Videla som skutočný život v odľahlých oblastiach, špinu, chudobu...“

Absolventka Základnej školy na Karpatskej ulici a následne Gymnázia duklianskych hrdinov vo Svidníku sa rozhodla pre medicínu. Jaroslava Dercová zo Svidníka vyštudovala odbor Zubné lekárstvo na 1. Lekárskej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Nedávno sa vrátila z pracovného pobytu v Afrike a my sme sa s ňou preto pozhovárali.

Jaroslava Dercová priznala, že počas strednej školy najviac inklinovala k biológii a chémii, teda jej rozhodnutie študovať medicínu bolo jednoznačné. A prečo nakoniec zubné lekárstvo? „Vždy som bola kreatívny človek s určitým umeleckým cítením a keďže v zubnom lekárstve hrá estetika a precízna práca na malých detailoch veľkú rolu, videla som v tom aj kus umenia. Napokon po zvážení kladných a záporných stránok každého medicínskeho odboru som sa rozhodla pre zubné lekárstvo, avšak až počas štúdia som  začala zisťovať, čo naozaj znamená práca zubného lekára. Svoje rozhodnutie však neľutujem,“ zdôraznila v našom rozhovore mladá Svidníčanka, podľa ktorej stomatológia je krásny odbor, ktorý sa zaoberá liečbou a prevenciou ochorení dutiny ústnej, zubov, jazyka, ďasien, ale aj lymfatického systému krku a ďalších pridružených tkanív.

Spektrum výkonov je teda vskutku široké a nie vždy je to iba o vŕtaní zubov. Aktuálne pracuje v Prahe na súkromnej zubnej klinike, kde ošetrujú dospelých aj detských pacientov. Ako sme už uviedli, nedávno sa vrátila z Afriky, a preto sme sa v rozhovore s ňou dostali práve k tejto téme.

„Už počas štúdia som sa zaujímala o humanitárne organizácie realizujúce tento druh pomoci a skúmala som možnosti s nimi vycestovať na misiu ako zubná lekárka. Najviac ma zaujal projekt Itibo pod záštitou mimovládnej humanitárnej organizácie Adra o.p.s. Je to české zdravotnícke zariadenie v juhozápadnej časti Kene, ktoré vybudoval český zdravotník Aleš Bárta.

S tímom zdravotníkov tam cestuje niekoľkokrát do roka. Ročne ošetria okolo 9 000 pacientov s rôznym typom poranení, v pôrodnici odrodia stovky detí a poskytujú stomatologickú starostlivosť. Pre zlú epidemiologickú situáciu spôsobenú ochorením  COVID-19 sa do Itiba nemohlo dva roky vycestovať. Avšak hneď, ako to bolo možné, som sa pridala k  výprave na čele s Alešom Bártom a spoločne s anestéziológmi, chirurgičkou, pediatričkou, infektológom a študentkou medicíny sme odišli do Itiba. Z dôvodu mojich pracovných záväzkov mi bolo umožnené vycestovať na dva týždne, zvyšok tímu však ostával o dva týždne dlhšie.“ V Nairobi ich čakal spomínaný zakladateľ projektu Aleš Bárta a po naložení batožiny na strechu sanitky vyrazili do mesta Naivasha, ktoré leží  na trase medzi Nairobi a Itibom. V Naivashe museli prenocovať, keďže cestovať v noci po afrických cestách by bolo príliš nebezpečné. Na druhý deň ráno, pri východe slnka, vyrazili na hodinovú plavbu po jazere, ktoré je obývané tisíckami hrochov, rôznymi druhmi vtákov a zároveň bolo možné pozorovať žirafy, zebry a ďalšie typické zvieratá. Po raňajkách pokračovali do cieľovej destinácie so zastávkou v meste Nakuru, kde si nakúpili potraviny na celý mesiac. Vo večerných hodinách bezpečne docestovali do zdravotníckeho zariadenia, ktorého súčasťou bolo aj ich skromné ubytovanie strážené nočným strážnikom s mačetou. A prečo?  „Ako Aleš hovorí: „V Afrike sa nehrá na rýchlosť, ale na bezpečný dojazd,“ vysvetlila Jaroslava Dercová, ktorej deň bol zväčša pracovný.

„Pred tým, ako sme sa rozdelili do ambulancií, sme sa spoločne naraňajkovali, užili antimalarikum, prečítali aktuálne informácie o epidemiologickej situácii v susednom štáte Uganda, ktorá bola od nás vzdialená len pár kilometrov a práve tam vypukla epidémia Eboly. Ja som prevažne ordinovala v stomatologickej ambulancii, kde som ošetrovala dospelých a deti. Deti sme pozývali osobne v miestnej škole na preventívne prehliadky, na ktoré potom prichádzali hromadne v sprievode učiteľov. Chcem sa aj prostredníctvom vašich novín poďakovať, v nárečí kissi „Asante sana,“ firme Dentsply Sirona, za poskytnutie výplňových materiálov, tiež firmám Profimed a GSK Family CZ/SK za poskytnutie zubných kefiek a zubných pást, nakoľko deti si tam čistia zuby s drevenou paličkou. Ošetrovanie pacientov prebieha vo veľmi skromných podmienkach, často bez elektriny a s čelovkou na hlave. V Itibe sme sa spoliehali hlavne na fyzikálne vyšetrenie, bez zobrazovacích metód a s obmedzenými možnosťami laboratórneho vyšetrenia. Na ambulanciách sa ošetrovali sečné rany spôsobené mačetou, úrazy po nehodách na motorkách, rodili sa deti a liečili sa rôzne ochorenia, ako napríklad vysoký krvný tlak, diabetes mellitus, infekčné ochorenia vrátane malárie. Každý utorok stál zástup matiek s deťmi na očkovanie. V Keni je všeobecne vysoká preočkovanosť, pretože je zadarmo a čuduj sa svetu, žiadna matka neodmietala očkovanie. To nás veľmi potešilo,“ priznala Jaroslava Dercová a vysvetlila nám aj to, že v Itibe neexistuje rýchla zdravotná služba. Ak niekto potrebuje ísť do nemocnice, nevolá si sanitku, ale motorku. V prípade, že sa pacient na motorke neudrží, idú v trojici - šofér, pacient a sprievod, ktorý drží nevládneho pacienta alebo pacienta prinesie rodina. „Spomínam si, ako 10-ročné dievča prinieslo na chrbte mladšiu sestru so zlomenou nohou,“ opísala jeden z prípadov.

Pobyt v Afrike však nebol len o práci. Po sedemnástej, keď končil pracovný deň, ich pri domčeku už čakali deti, s ktorými sa hrali, tancovali alebo sa s nimi vybrali na prechádzku medzi čajové plantáže, kde ich sprevádzal aj náš strážny pes Čenda. V sobotu mali voľno. „Vtedy sme išli dokúpiť lieky a potraviny do mesta Kisumu, ktoré leží pri Viktóriinom jazere, kde sme sa pekne ohriali. V Kisumu sú bežne teploty okolo 40 °C, avšak v Itibe bolo stále chladno a pršalo každý deň. Domáci dokonca nosili baranice. My sme zase sušili vypranú bielizeň hneď, ako vyšlo slnko.

Navštívili sme aj neďalekú dedinu Dunga, ktorá žije jazerným rybolovom. Vybrali sme sa aj do dediny Ikonge miestnymi taxíkmi, čo znamená v trojici na jednej motorke, pretože sme chceli spoznať miestneho šamana.

Itibo sa nachádza v oblasti, kde sa stále praktizuje čierna mágia. Šaman spolupracuje s Itibskou nemocnicou,  posiela tam napríklad sečné rany, ktoré on nelieči. Za nemalé peniaze však „lieči“ maláriu rozdrvenými rastlinami. Je však zaujímavé, že svoju rodinu vždy posiela liečiť sa do Itibskej nemocnice.“ Mladá Svidníčanka Jaroslava Dercová priznala, že v Afrike zažila na vlastnej koži, aké to majú ľudia ťažké v inej časti sveta. Podľa nej máme šťastie, že máme dostupnú zdravotnú starostlivosť, pitnú vodu, sprchujeme sa v teplej vode, v obchode vieme nakúpiť potraviny od výmyslu sveta a že máme bezplatné školstvo a nemusí sa celá dedina skladať na štúdium vybraného jedinca. Ako bežná turistka v Afrike nikdy nebola. „Teraz som však mala možnosť vidieť tú časť Afriky, ktorá nie je vyhľadávaná turistami - videla som skutočný život v odľahlých oblastiach, špinu, chudobu... Ľudia však boli veľmi milí, vďační, všetci nám mávali a zďaleka zdravili pozdravom „Habari,“ pretože  belocha tam stretnú iba v Itibskej nemocnici. Ich pohostinnosť bola veľmi štedrá.

Zdravotné sestry nás pozývali na večeru do svojich domovov, kde nám pripravovali niekoľkochodové menu z miestnych surovín a my sme im na oplátku piekli perníkový koláč,“ usmiala sa Jaroslava Dercová a dodala, že ak raz niekto navštívi Afriku, buď si ju zamiluje alebo si povie, že už ju nikdy nechce navštíviť. „Ja však verím, že sa tam ešte vrátim.

Afrika vo mne zanechala hlboké spomienky. Ak niekoho moje aktivity a zážitky zaujali a chceli by podporiť daný projekt, viac informácií nájdu na stránke www.itibo.cz

(ps)