Mnohí si myslia, že slávna vojenská fotografia „Veliteľ“ je zinscenovaná 

Nedávno som na veľmi populárnom fóre venovanom histórii uvidel fotografiu „Veliteľ“, ktorá je nám všetkým známa z detstva, a diskusiu o niekoľkých stovkách komentárov.


Bol som nepríjemne prekvapený, keď som si uvedomil, že legendárna fotografia urobená 12. júla 1942 sa považuje za zinscenovanú a jej hrdina, človek, ktorý zomrel niekoľko minút po tom, čo ho fotograf zosnímal, je prezentovaný takmer ako zločinec.

Mnohí písali, že ak by existovala skutočná hrozba, tak by veliteľ nevyliezol do bojového pekla, ale sedel by v zákope. A že v sovietskych jednotkách by s najväčšou pravdepodobnosťou zbabelo hnal od chrbta vyľakaných vojakov a hrozil by im tribunálom. Prečo všetko vyzerá,  ako na vojenskej prehliadke, uniforma vo výbornom stave, opasky, puzdro, plynová maska, ďalekohľad - všetko je na svojom mieste? A fotograf odkiaľ snímal? Predbehol všetkých a ignoroval guľky? 

Záber, ktorý sa stal známym pod menom „Veliteľ“, urobil vojenský fotoreportér TASS Max Alpert na južnom fronte neďaleko Vorošilovgradu (dnes Luhansk) pri dedine Choroše. 

Čítal som niekoľko jeho príbehov o tom, ako sa slávna fotografia zrodila a áno, autor je v „svedectve“ trochu zmätený. Napokon, on si nedokázal ani predstaviť, aký vynimočný bude obrázok, iba ho zosnímal  a "zabudol". Meno veliteľa s pištoľou, vedúceho vojakov k útoku, si na mieste nezapísal. A spoznal  ho až po mnohých rokoch. 

Podľa verzie, ktorú Alpert povedal v roku 1962, natáčal vojakov práporu, ktorí sa prvýkrát dostali do prvej línie. Dostali rozkaz vytlačiť Nemcov z okupovanej výšiny. Veliteľ viedol vojákov a korešpondent TASS ho odfotil z úkrytu svojou  „Leicou“.  Potom prišla správa, źe veliteľ praporu padol. A tak sa zrodilo meno pre snímok, ktorá vošla do učebníc dejepisu. 

Úžasná vec: fotografia ležala v Alpertovom osobnom archíve dlhé roky a bola zverejnená v novinách Pravda až pri nasledujúcom výročí osláv Veľkého víťazstva. Krajina chcela vedieť meno hrdinu a tak začalo pátranie. Keď v roku 1974 novinári Komsomolskej pravdy oznámili, že fotografia zachytáva mladšieho politického inštruktora jednej roty 220. streleckého pluku 4. streleckej divízie 18. armády - Alexeja Gordejeviča Jeremenka, Alpert si túto verziu rýchlo osvojil. Vdova po Alexejevovi videla fotografiu  v novinách Pravda a spoznala svojho manžela. Deti a známi tiež.  

35-ročný predseda družstva v dedine Tyrsianka v Záporožskej oblasti  Jeremenko nepodliehal mobilizácii, ale dobrovoľne sa prihlásil na front v začiatkoch Veľkej vlasteneckej vojny. Našiel som číslo časopisu „Veda a život“, v ktorom si očitý svedok - bývalý vojak sanitárnej čaty 20. pluku  Alexander Makarov - spomenul na to, čo sa stalo 12. júla 1942: "Náš veľmi preriedený pluk odrazil desiaty alebo jedenásty útok." Nacisti sa tlačili priamo do Vorošilovgradu, ktorý bol vzdialený asi 30 kilometrov. Na konci dňa bol veliteľ roty, nadporučík Petrenko, zranený. Na jeho  miesto nastúpil politický inštruktor Jeremenko. Po intenzívnom  bombardovaní s podporou tankov a delostrelectva nacisti podnikli ďalší útok.  Atak bol odrazený. To bol posledný boj komisára Jeremenka. Zomrel, keď sa mu podarilo zničiť nepriateľský tank. 

Plná výzbroj komisŕa sa dá tiež ľahko vysvetliť - vojaci sa snažili nosiť so sebou všetko potrebné, nikto im po útoku nepriniesol vak s ich vecami.

Jediná vec, ktorá ma mätie: Podľa mňa, neexistuje 100-percentná istota, že na obrázku je Jeremenko. Mnoho ľudí o tom pochybuje. Príliš vzorný hrdina - predseda kolchozu, dobrovoľník, politický inštruktor. 

Fotograf Alpert bol vo svojich spomienkach zmätený.  Často menil výpoveď, raz že snímka bola zhotovená v roku 1942, potom 1943 a dokonca spomínal i rok 1941. Ale podstata sa nemení: fotografia je úžasná, psychologicky silná, skutočne hrdinská. Dnes už nejde iba o historický dokument, ale o skutočný symbol vojny.

/krátené/

A. Dimun

Zdroj: 
https://yandex.ru