Množenie delením

 

Spolu s koncom školského roku prišla pre ukrajinskú, resp. tzv.  „rusínsko-ukrajinskú“ menšinu smutná správa. Ďalšie dve školy s vyučujúcim jazykom ukrajinským končia. Navštevovalo ich málo detí a Slovensko v dlhodobom horizonte ani nemá záujem nejakým spôsobom podporovať malotriedne školy. 

 

Iba týždeň pred touto informáciou som mal možnosť vypočuť si anketu, v ktorej sa účastníkov ukrajinského festivalu vo Svidníku pýtali, ako hodnotia tohtoročný jubilejný šesťdesiaty ročník. Väčšina v odpovediach, samozrejme, vychválila festival do nebies. Nikto nehovoril o každoročne nižšom záujme divákov, ale ani o ďalších nepríjemných aktuálnych skutočnostiach. Až na jedného pána, ktorý povedal, že najväčší problém vidí v tom, že sme sa začali deliť na dve národnostné menšiny a takýmto spôsobom sa likvidujeme. Asi reagoval nielen na prázdnejšie hľadisko, ale aj na nižšiu kvalitu programu.     

 

S tým, čo respondent v rámci ankety povedal, môžeme len súhlasiť. Ale musíme si vyjasniť,  kto sa oddelil a kto sa tým likviduje. Optika opýtaného a optika Rusínov môže byť totiž diametrálne odlišná. Lenže posledné štatistiky dávajú za pravdu rusínskej nazeraniu. Pokiaľ sa respondent  domnieva, že Rusíni boli tí, ktorí sa začali deliť,  a preto teraz nastupuje likvidácia, potom to nie je správne  videnie daného problému, ale skôr sa jedná o pohľad cez zváračské okuliare, cez ktoré človek absolútne nič nevidí okolo seba, len malý plamienok, keď začne zvárať.      

   

Pravdou je, že Rusíni sa po roku 1989 nezačali oddeľovať od ukrajinského národa, ale po dlhých rokoch, kedy sa nemohli slobodne hlásiť k svojej národnosti, sa začali vracať ku svojím koreňom. Oni sa nezačali oddeľovať od Ukrajincov, pretože Ukrajincami nikdy neboli. Na tejto skutočnosti, ktorá je overená dejinami, nemôže predsa zmeniť niečo také, ako príkaz komunistického režimu v niekoľkých krajinách pred rokom 1989, ktorý nám nadiktoval, kto sme. Tento návrat „domov“ bol naturálnou tendenciou Rusínov, teda nie politická cesta, ale prirodzená túžba vyvierajúca zvnútra človeka. Teda toho, čo Rusíni  niesli v sebe ako odkaz predkov, ktorému chceli zostať verní. 

 

Keď už máme diskutovať o akomsi delení, potom sa od národa oddelili predovšetkým tí, čo založili Zväz Rusínov – Ukrajincov Slovenskej republiky, či iné jemu podobné organizácie. V čase, keď sa národ obrodil, oni nechceli vidieť znovuzrodenie (z politických príčin, či vlastného blaha) a videli len modré nebo, pod ktorým na žltom poli chceli zbierať úrodu z  predlžovania ukrajinizácie národa.      

 

Neuvedomovali si ale, že na ich žltom poli ubúdajú ľudia, že úroda z roka na rok je slabšia. Takže nepustili do škôl rusínsky jazyk, nepripustili Rusínov, aby prevzali festivaly, atď.  a postupne strácajú všetko, na čom im tak prečudesne záležalo.

  

Keď respondent hovoril, že sa rozdeľujeme  na dve národnosti a tak sa likvidujeme, mal pravdu. Mal pravdu, pokiaľ myslel, že oni sa oddelili od národa a tak sa likvidujú. Národ je tu, ale ich Kyjev je ďaleko. Vidieť to na skutočnosti, že počet ukrajinských škôl ubúda, lebo ľudia nemajú záujem, že na ich podujatia prichádza stále  menej  a menej ľudí, že Rusíni všade získavajú na početnosti a Ukrajincov, či tzv. „Rusínov-Ukrajincov“ je na Slovensku aj s novoprisťahovalcami z Ukrajiny už len niečo cez 7000, v Poľsku sa k Lemkom-Ukrajincov hlási menej ako 300 osôb.  

 

 Ono to je v skutočnosti tak, aj keď to ešte niektorí doteraz nezbadali, že národ nie je bunka. Nemnoží sa delením. Národ je celé telo, jeden organizmus a aj keď mu niekto chce odťať ruku, môže sa mu to podariť, ale potom musí počítať s tým, že telo dokáže prežiť bez jednej ruky, no samotná ruka je odsúdená na „nežitie“. Fakty dnes jednoznačne ukazujú, kto zostal telom a kto odťatov rukou. 

 

Peter Medviď, Prešov

 

Článok bol napísaný ako komentár "Vstupná inventúra" pre lemkovské rádio lem.fm  a v rusínskom jazyku ho nájdete tu:

http://www.lem.fm/lem/news/mnozinia_dilinom,668