MODLITBA VO FARBÁCH

Duchovná čistota ikonopiscu – skrytá sila ikony

Keď sa pýtali jedného z najvýznamnejších predstaviteľov ruského ikonopisectva 15. storočia, Adreja Rubľova, prečo tak dlho čaká a nemaľuje ikonu, povedal: NEČAKÁM, MUSÍM TO NAJSAMPRV VYMODLIŤ, ABY SOM MAL PRÁVO DOTKNÚŤ SA "TVÁRE" SVATÉHO.


Grecké slovo eikón Eikón, grécke slovo, prevzaté do staroslovenčiny ako ikona, znamená obraz, vyobrazenie akéhokoľvek druhu, technikou mozaiky, nástennej maľby a maľovaného tabuľového obrazu. Neskôr sa tento pojem zúžil na označenie prenosného náboženského obrazu maľovaného na drevenej doske, ktorý slúži výlučne na kultové účely a zobrazuje sakrálne námety. V Byzancii, kde ikony vznikali od 5. storočia ich považovali za diela pochádzajúce bezprostredne od Boha, alebo dané Bohom človeku zázračným nadprirodzeným spôsobom a pripisovali im zázračnú moc. Judaizmus, ktorý ovplyvnil ranné kresťanstvo však zakazoval zobrazovanie Boha a tak vznikli dva myšlienkové názory, ktoré stáli proti sebe. Tieto obrazoborecké hnutia trvali viac ako storočie a priniesli veľa utrpenia. Až v marci roku 843 tento spor ukončila cisárovna Teodora, vdova po cisárovi Theofilovi siedmym koncilom v Konstantinopoli v prospech uctievania ikon. Snem viedol patriarcha sv. Metod. Túto udalosť si ortodoxná cirkev každoročne pripomína ako Nedeľu pravoslávia ( prvá nedeľa v období Veľkého pôstu).


Ikona – kultový predmet Ikona, ako kultový predmet sa udomácnila u všetkých národov, ktoré sa hlásia k ortodoxnej cirkvi a cirkvi východného obradu. Prvé ikony pochádzajúce zo 6. storočia boli nájdené v Katarínskom kláštore na hore Sinaj, odtiaľ sa šírili do oblasti taliansko – gréckej , bulharskej , srbsko – macedónskej, do Gruzinska a Armenska. Najväčší rozmach a rozšírenie dosiahli vo vtedajšom Rusku (Kyjev, Novgorod, Suzdaľ, Vladimír, Smolensk, Moskva).“ Nikde neprenikla ikona tak hlboko do súkromného života, ako v Rusku. Čestný kút miestnosti bol vvhradený ikonám, pred ktorým sa skláňal prichodzi, skôr než pozdravil. Pre novorodenca bola objednávaná ikona jeho patróna a jej výška zodpovedala dlžke dieťaťa. Ikonou sa žehnalo pri významných rodinných udalostiach a ikona sa kladla na prsia mrtvému do rakvy...“( Myslivec J., 1947)


Rozmach ikonopisectva Ikona v súčasnej dobe zaznamenáva veľký rozmach. Novo vzniknuté kostoly si žiadali a žiadajú nové ikonostasy a novú výzdobu. Obchody ponúkajú reprodukcie známych ikon a ikona sa stala módnou zberateľskou vášňou. Jeden z novovzniknutých chrámov je aj Pravoslávny chrám sv. Cyrila a Metoda v Humennom, ktorý stavali deväť rokov a bol vysvätený v roku 1999. Rezbársku časť ikonostasu v interiéry realizoval pán Kendereš. Počas ďalších troch rokov sa pomali písal a zaplňal ikonami ikonostas. Autorom maliarskej časti ikonostasu je ikonopisec a kňaz, otcec Miroslav Pirchala, ktorý slúži na Pravoslávnej farnosti v Sukove. Pri vzhliadnutí hotového ikonostasu som si uvedomila silu a čistotu napísaných ikon. V málo ktorom súčasnom chráme sa s takou duchovnosťou maľby stretneme. Preto som cítila potrebu spoznať tohto človeka a jeho názor na ikonu.


Obrazová biblia Ikonostas je zväčša drevená obrazová stena , za ktorou sa odohráva mystický dej, bohoslužba vykonávaná kňazmi. Oddeľuje v pravoslávnych kostoloch svätyňu s oltárom od chrámovej lode. Ikonostas je teda hranicou medzi zmyslovým a duchovným svetom, medzi pozemským a nebeským bytím, ktoré síce oddeľuje, ale súčasne i spája prostredníctvom cárskych a dvoch diakonských dverí. Klasická podoba ikonostasu pozostáva z piatich až šiestich radov ikon, podľa veľkosti chrámu. Premyslená kompozícia ich usporiadania, delí plochu horizontálne i vertikálne. Ide o rady praotcov, prorokov, cirkevných sviatkov, rad s rozšíreným Deésisom ( prozba, príhovor, modlitba), ktorú tvoria ikony tróniaceho Krista – Pantokratora s P. Máriou a Janom Krstiteľom a po oboch stranách s orodujúcimi apoštolmi. Piaty rad tvoria kalendárne ikony a posledný je rad uctievania s hlavnými ikonami. Celý ikonostas je tak obrazovou bibliou pre veriacich.

Ikonostas v Chráme sv. Cyrila a Metoda v Humennom je dvojradový. Chýba rád prazdnikov ( cirkevných sviatkov), rád sv. apoštolov a rád sv. prorokov. Tie by sa mali doplniť pri neskoršej freskovej výzdobe chrámu. V našom regióne je to netypický jav, nakoľko u nás sa najčastejšie stretneme so štvorradovými, či päť radovými ikonostasmi. Spýtala som sa na to otca Pirchalu, v čom je humenský ikonostas iný. „Vo svete pravoslávia je dvojradový ikonostas bežný jav a neprieči sa pravoslávnej dogme, či učeniu. V cerkvi v Humennom sú v centrálnej časti zobrazené Cárske dvere, Tajná večera, Pričasčenije Sv. Apoštolov a Uhostenie Abraháma. Tajná večera nie je zobrazená v nasmerovaní na historickú udalosť (Kristus sediaci s apoštolmi ), ale dôraz sa kladie na eucharistický liturgický akcent. V strede ikony na diskosi je Bohomladenec Isus Christos a okolo neho v modlitebnom úklone sú dvaja Anjeli s ripidami. Na jednej strane sú apoštoli, ktorým dáva Kristus svoje prečisté telo, na druhej strane dáva prijať apoštolom svojú prečistú krv. Ikona nad Tajnou večerou spracováva biblický výjav Abrahamovno uhostenia troch pútnikov“. Tento námet nachádzame na ikonách už vo 4. storočí. Je to ikona sv. Trojice, kde pútnikov zobrazujú traja anjeli, (symbolizujúci sv. Trojicu). Ich hlavy sú naklonené k sebe, osoby tvoria jeden celok, jeden kruh, symbolizujúci , že Boh nemá ani začiatok ani koniec. Pohľady, pohyby všetkých anjelov smerujú do centra. Sedia za stolom. V centre stola je žertnenný, obetný diskos, na ktorom je žertva. Za nimi sú z oboch strán Sv. Abrahám a Sv. Sára.


Ikonopisecký kanon Pri písani ikon do ikonostasu je veľmi dôležité dodržiavať všetky pravidla ikonopiseckého kanonu. Za tým účelom je zostavená zbierka správ o obrazoch pravoslávnej cirkvi. Poznáme viacej takýchto rukopisov - podlinnikov ( v Rusku). Najstarší pochádza zo Svätej hory Athos z 15. stor. (Ermineia tis zografikis). Cieľom podlinnikov je udržať nemennosť vžitej viery u kresťanských národov, aby každý obraz zodpovedal Sv. Písmu. Nejde o potlačenie slobody a tvorby ikonopiscov. Práve naopak. Zmyslom pre nich by malo byť hľadanie slobody nie vo forme diela, ale v jeho duchovnom obsahu. Oddávna si preto ľud ctil ikonopiscov a cirkev kládla na ne vysoké požiadavky. Musel to byť pokorný človek, nábožný, chrániaci si čistotu duše a tela, nepoznajúci nenávisť, postiaci sa a oddane sa modliaci Bohu.

Pri rozhovore s ikonopiscom, otcom Pirchalom zazneli tieto slova: „ Pri písaní ikon je dôležité poznať jazyk ikony, zmysel symbolov ikonografie. Ikona nie je realistický obraz , ale duchovný. V symboloch sa nám približuje nebeský svet v našom ľudskom chápaní. Hlavné pre ikonopisca je žiť podľa kresťanského učenia, potom naučiť sa ikonografiu a nakoniec technológiu písania ikon. Najrozhodujúcejšie je žiť takým životom , aby ikonopisec bol schopný pochopiť význam svätej ikony. Nad prípravou ikon pre humenskú cerkov som dlho o tom rozmýšľal. Je to veľká zodpovednosť. Videl som to, ako Božiu prozreteľnosť, lebo tento chrám je zasvätení učiteľom Sv. Cyrilovi a Metodovi. Mám ich vo veľkej úcte. Modlil som sa ich modlitbami k Bohu, a až potom som začal s rospisom ikon. Bolo to obdobie troch rokov.“

Ikonostas v pravoslávnom chráme sv. Cyrila a Metoda to potvrdzuje. Harmónia farieb, ladnosť a nežnosť línii, láskavosť výjavov, no na druhej strane veľká odhodlanosť a silná viera. To všetko nájdeme pri vnímaní ikon, ktoré neberú a dávajú. Ikonopisec otec Pirchala doplňuje: „My Slovania sme takí mäkký. V ikonách sa odzrkadľuje mentalita národa i samotného tvorcu. Ikona je odraz doby. Keď národ odchádzal od ikony , duchovna a Boha, aj ikona bola v úpadku. Čím je väčší vzrast duchovnosti u ľudí, aj ikona je bližšie k Bohu. Ľudia opäť zisťujú, čo pre ne ikona znamená, aký má význam a aká je sila modlitby pri nej. Aj keď sa zdá, že doba je duchovne úpadková, a veľa ľudí na nízkej duchovnej úrovni, napriek tomu sú tu ľudia, ktorí prevyšujú svojou duchovnosťou nedávne obdobia a rozhodnejšie hľadajú Božiu cestu.“


Ikony sa píšu Ikony sa nemaľujú, ale píšu. Nejde o maľbu( napodobovanie reality), ale písané slovo, znak, symbol. Ikonopisci v minulosti používali škálu asi 24 prírodných pigmentov, ktoré spájali vaječnou emulziou zo žltka, olejom a riedeným kvasom ( nápojom s kvaseného chleba). Ikona neuznáva perspektívu, lebo nesúvisí obsahovo s priestorom a časom. Ikona má svoje vnútorné svetlo. Nie je otrokom ľudského sveta a jej písanie je o presnom oddelení svetlých a tmavých tónov. Začína tmavými a postupne nanáša svetlé tóny vždy v menších plochách. Tento prechod z tmy do svetla symbolizuje púť ľudstva k spaseniu. Úlohou ikonopiscu je teda zachytiť obraz večnej idei, nie skutočnosť samotnú. Od počiatku je ikona prísne symetrická. Tendencie priestorového iluzionizmu vyskytujúce sa v západnom umení sú potlačené, pre ideu zbytočné. Postavy na ikonách oslovujú diváka svojou frontálnosťou a vertikalizmom, ktoré sú základným princípom zobrazenia transcendentna. Postavy nevrhajú tiene, sú nehmotné. Nedopadá na ne svetlo nášho pozemského sveta, obraz žiari vlastním vnútorným svetlom a toto svetlo divák intuitívne prijíma. Ikony v chráme Sv. Cyrila a Metoda v Humennom sú písané na dreve, so zlatým nadčasovým pozadím. Ikonopisec použil akrilové farby. Námety čerpal ako sám vraví z „ celého pravoslávneho sveta. Hlavné ikony Isus Christos, Bohorodička, Sv. Mikuláš a Sv. Cyril a Metod boli ovplyvnené post byzantskou ikonou Gréckej školy s 15.- 17. storočia. Sv. Trojica sa pridržiava Ruskej ikony 15. storočia, dielom prepodobného A. Rubľova“. Otec Miroslav Pirchala si vytvoril svoj vlastný štýl.“ Každy, hoci by sa ako snažil reprodukovať ikony, postupom času stále tam nájdeme jeho vlastný rukopis, jeho písmo. Vychádza to z jeho vnútra.“

Proces duchovného zdokonaľovania
Prvú ikonu namaľoval ako študent Bohosloveckej fakulty v Prešove, neskôr Študoval ikonopisectvo v Srbsku a Grécku. Od vtedy prešlo už vyše 20 rokov. Otec Pirchala je v prvom rade kňaz , „ len vo voľnejšom čase beriem do rúk štetec a píšem ikony milé môjmu srdcu. Mám veľa plánov do budúcnosti. Chcel by som tu v Sukove dokončiť rozpísaný ikonostas v chráme Sv. Sedmočislenikov; učiteľom slovanským Cyrilovi a Metodovi a ich piatim učeníkom.

Pre mňa je písanie ikony duchovným aktom, nie iba ako kňaza, ale i ikonopisca. Ikonopísanie je spôsob neustáleho duchovného zdokonaľovania, boj o lepšie a hlbšie pochopenie tejto vnútornej sily. Tvorba písania ikon sa zdá na prvý pohľad veľmi jednoduchá, ale s modlitbou je to neľahký čin. Keďže ikona je duchovná podoba svätých, nemôžeme ich urobiť len napísaním. Celu svoju snahu , celé svoje vnútro , všetky svoje city dať do toho. Ikona by nemala byť iba krásna, ale aj dôstojná. Ikona nás približuje k prvoobrazu zobrazovaného a ten nás vedie k modlitbe. Ikona je tým priezorom, cez ktorý chodíme z materiálneho sveta do sveta duchového. Do sveta Božieho. Toho nami pre hrubú matériu neviditeľného. Ikonomaľba bola kedysi, a verím že i bude službou Bohu“. Kiež by sme každú prácu, ktorú vykonávame, robili s takou láskou k Bohu, ako otec Pisrchala.

Podľa C. G. Junga: „ Sugestívny vplyv obrazu pôsobí na psychologický systém človeka a vyvoláva podobné pocity, aké maliar do neho pri maľovaní vložil. To je odvodnenie idolov, magického pôsobenia posvätných obrazov, ikon. Pôsobia svojím kúzlom na nás a uvedú nás do poriadku za predpokladu, že my sa vložíme do nich. Keď sa do nich vložíme, budú k nám hovoriť. V tej miere v akej sme schopní sa do nich premietnuť, nám odpovedia a vojdú do nás. Majú magický účinok.“ V ikone uctieva veriaci jej praobraz. Je preto dôležité dobre zvážiť svoje správanie pred ikonou, či ikonostasom. Citlivo srdcom, nie rozumom porozjímať, či je dôstojné pred ikonostasom usporadúvať svetské hudobné koncerty, ktoré neospevujú Božiu slávu. Sv. otec Vasiľ Veľký (330 – 379) povedal:“ Čo slovo prostrednícstvom rozprávania sluch prináša, to maľba ukazuje mlčky očiam“.

PaedDr.Daniela Kapráľová