Morské oko - perla Vihorlatských vrchov

Morské oko predstavuje perlu najvýchodnejšieho slovenského vulkanického pohoria - Vihorlatských vrchov.

Sopečná činnosť tu začala približne pred 16 až 15 miliónmi rokov - v geologickom období spodného bádenu, najbúrlivejšie sa prejavila v rozmedzí od 12,5 do 9,5 milióna rokov - vo vrchnom sarmate až spodnom panóne. Charakteristickým znakom tohto procesu bol vznik a vývoj andezitových vulkánov (sopiek) a stratovulkánov (zmiešaných navrstvených sopiek).

V blízkosti Morského oka - nad obcou Remetské Hámre - sa stretávajú dva výrazné reťazce andezitových stratovulkánov. Východnú časť pohoria tvoria izolované stratovulkány Popriečny, Diel a Morské oko, v západnej časti ide o splývajúce stratovulkány Kyjov, Sokolský potok, Kamienka a Vihorlat.

Najväčší stratovulkán predstavuje Morské oko. Odvodňuje ho potok Okna a okolo - v podobe prstenca - sa tiahne hrebeň s vrcholmi Roh, Fedkov, Nežabec, Sninský kameň, Motrogon, Veľká Tŕstia a Lysák. Najvyššiu nadmorskú výšku dosahujú vrchy Nežabec (1 023 metrov n. m.), Motrogon (1 018 metrov n. m.) a Sninský kameň (1 006 metrov n. m.).

Dominantnú horninu tvorí andezit, v okolí Morského oka sa vyskytuje i železná ruda (v minulosti ju tiež ťažili). Významným mineralogickým náleziskom je aj lokalita Kapka - zaznamenaných tu bolo viac ako 60 druhov minerálov.

Na mnohých miestach lávové prúdy vystupujú na povrch a vytvárajú skalné bralá. Najväčším a najkrajším lávovým útvarom je Sninský kameň (pozostáva z dvoch samostatných blokov, ktoré sú niekedy označované aj ako slovenská Stolová hora). Podobné bralá sa nachádzajú i v oblasti Rozčipernej skaly pod Nežabcom, v okolí Veže, Lysáka a Múra.

Prírodnou zvláštnosťou obnažených lávových prúdov je tiež existencia tzv. stromových jaskýň (tie vznikli postupným zvetraním kmeňov stromov, ktoré boli pri výbuchu sopky zaliate roztavenou vulkanickou horninou) - za najväčšiu sa pokladá tzv. Pokladniková jaskyňa na Sninskom kameni (má dĺžku 10 metrov). Historické záznamy hovoria i o tom, že v priestore medzi Morským okom a Remetskými Hámrami sa nachádzala priepasť s názvom Bezodná diera a veľký vodopád na potoku Okna (obidva prírodné útvary zanikli pravdepodobne v roku 1827, keď sa vyliali vody jazera).

Unikátom celej oblasti je však samotné jazero Morské oko - ide o najväčšie nekrasové jazero v Karpatoch a zároveň tretie najväčšie prírodné jazero na Slovensku (po Štrbskom plese a Veľkom Hincovom plese vo Vysokých Tatrách). Vzniklo v období doznievania sopečnej činnosti vo Vihorlatských vrchoch - vtedy došlo k mohutnému zosuvu východného svahu Motrogonu a Jedlinky, čím sa prehradila dolina potoka Okna. Pôvodne bolo jazero oveľa väčšie - malo hĺbku aspoň 70 metrov, hrádza sa nachádzala asi 0,5 kilometra južnejšie od terajšej hrádzca nadmorská výška hladiny kolísala v rozmedzí od 660 do 690 metrov n. m. V súčasnosti má vodná hladina nadmorskú výšku 618 metrov n. m. a jazero zaberá plochu 13,8 ha. Hĺbka Morského oka sa dlhší čas odhadovala na 60 metrov, presné meranie prebehlo až v roku 1933 - hĺbka bola vtedy stanovená na 25 metrov. Najstaršie známe vyobrazenie jazera nachádzame na dvoch mapách z roku 1687 - ide o tzv. Coronelliho mapu a tzv. mapu N. de Ferora. Prvá presná podoba tohto skvostu Vihorlatských vrchov je však zachytená až na katastrálnych mapách obcí Vyšná Rybnica a Vyšné Remety z roku 1866. Miestni obyvatelia jazero nazývali Morské oko alebo jednoducho Oko (v okolí sa totiž tradovalo, že je spojené s morom a nemá dno) a potok, ktorý z neho vytekal, bol známy pod menom Okna. Najstaršie oficiálne pomenovanie jazera sa dochovalo v rukopisnom elaboráte z roku 1784 (išlo o tzv. jozefínske mapovanie) v podobe Blatné jazero (Blatto t., čiže Blatto teich) a potoky, ktoré do neho ústili, niesli názvy Malý potok (Malý bach) a Veľký potok (Veľký bach). Pod pomenovaním Morské oko sa jazero prvýkrát uvádza až na mapách z obdobia tzv. františkánskeho mapovania (konkrétne z roku 1826). Keďže názvom morské oko sú v odborných kruhoch označované len jazerá ľadovcového pôvodu a jazero vo Vihorlatských vrchoch takým nieje, vedci sa mu snažili dať iné pomenovania - napr. Beskydské jazero (rok 1876), Sninské jazero či Remetské jazero (1907). Nakoniec bol v roku 1933 prijatý oficiálny názov Veľké Vihorlatské jazero, ktorý platí dodnes.

Zaujímavou skutočnosťou je i to, že v roku 1827 sa Morské oko vylialo a zaplavilo asi 10 kilometrov vzdialenú obec Vyšná Rybnica. Túto udalosť do dnešných dní pripomínajú štyri kamenné gule, ktoré sa nachádzajú pred vyšnorybnickým obecným úradom (prívalový prúd tieto kamene splavil spod jazera a pretekajúca voda ich obrúsila do guľovitého tvaru). Hrádza jazera pozostáva z hrubých balvanov, cez ktoré miestami presakuje voda. V 80-tych rokoch 19. storočia bola horná časť hrádze spevnená tak, aby umožňovala regulovať stav vody v odtoku - v riečke Okna. Po obmedzení výroby v železiarňach v Remetských Hámroch (tie využívali vodnú silu Okny) bola hrádza prebudovaná tak, že odtok vody z jazera sa už nedal regulovať. V súčasnosti má hrádza dĺžku 33 metrov a jej šírka v korune dosahuje 12 metrov.

Neďaleko Morského oka (v nadmorskej výške 727 metrov n. m.) leží druhé najzachovalejšie jazero vo Vihorlatských vrchoch - Malé Vihorlatské jazero, nazývané aj Malé Morské oko. Jeho kolísavá vodná hladina (s hĺbkou od 2,4 do 4 metrov) zaberá plochu 0,33 ha - napája ho jeden stály prameň, no zvláštnosťou je, že toto jazierko nemá žiadny povrchový odtok. V súčasnosti je jazero s okolím od roku 1984 chránené ako národná prírodná rezervácia s výmerou 108,48 ha. Slúži na ochranu biologických hodnôt jazera Morské oko a na zachovanie rastlinných a živočíšnych spoločenstiev, typických pre vyvreliny. Rezervácia okrem vodnej plochy, kde prebieha urýchlený proces prirodzeného starnutia jazera (ten je sprevádzaný zmenou pôvodnej ichryofauny i prudkým kolísaním vodnej hladiny v priebehu roka), zaberá i okolité bukové lesy.

Morské oko je zároveň turistický najatraktívnejšou časťou pohoria. Turistický ho poprvykrát zdolal maďarský cestovateľ Kitaibel (1757 - 1817), ktorý k nemu vystúpil v roku 1803 a svoje zážitky zachytil v cestopisnom denníku. Rozvoju turistiky napomohla i existencia kúpeľov v neďalekých Sobranciach - kúpeľní hostia (predovšetkým od druhej polovice 19. storočia) s obľubou chodievali na výlety do okolitých lesov i k samotnému jazeru. . Návštevnosť výraznejšie vzrástla po výstavbe lesnej úzkorozchodnej železničky na trase Remetské Hámre - Morské oko. Pozornosť si zaslúži najmä výlet členov Karpatského uhorského spolku z Prešova do Vihorlatských vrchov v roku 1885 -vtedy totiž vznikli prvé fotografie Morského oka a Sninského kameňa. Morské oko bolo prístupné z troch smerov turistickými chodníkmi (tie boli vyznačené na prelome 19. a 20. storočia) - najľahší výstup smeroval z juhu (z Remetských Hámrov) a z východu (od Uble cez Strihovecké sedlo), najťažší, ale zároveň najkrajší prístup bol zo severu (zo Zemplínskych Hámrov cez Sninský kameň).

Zaujímavý opis putovania na Morské oko nám zanechal z 20-rých rokov 19: storočia gréckokatolícky kňaz, rusínsky buditeľ Alexander Duchnovič (1803 - 1865) píšuc o ňom: "Pod kameňom /sninským/ sa nachádzajú dve jazerá, jedno od Užhorodskej strany, v horách, v nádhernom prostredí, druhé od humenskej strany. Obe obyvatelia nazývajú Morskými okami a vravia, že z mora tečie pod zemou voda a napája tieto jazerá. No to sú len povery prostého ľudu, pretože v jazerách voda čistá a príjemná je, žiadnu chuť slanej morskej vody nemá a veľa pstruhov plodí....... Voda Morského oka je nádherne zelená, od zeleného lístia okolitých stromov farbu dostala. V nej množstvo rýb, predovšetkým pstruhov a nespočítateľné množstvo rakov. Iné druhy rýb v nej nenájdete. Tu neprestajne sú dvaja rybári, jeden grófa Sztaraya a druhý grófa Boronkaya, ktorí povinní sú každú nedeľu ryby a raky svojím pánom doniesť". Svoj opis zakončil slovami: "Na tomto veselom mieste celú noc som nespal, ale nadchýnal sa skákaním a hraním pstruhov a hukotom nočných sov a vždy na toto miesto vďačne spomínať budem".

Miro Buraľ