Mosty zmierenia: Pápež František a pravoslávni

Very Rev. Dr. Nicolas Kazarian 

Veko rakvy sa zavrelo. Pápež František odpočíva v Bazilike Santa Maria Maggiore v súlade so svojou poslednou vôľou. Pápež chcel, aby jeho pohreb bol odrazom jeho pôsobenia: jednoduchý a blízky tým najzraniteľnejším. Svet si však zapamätá početné hlavy štátov a svetových lídrov, ktorí sa zúčastnili na jeho poslednej ceste z Baziliky svätého Petra cez Rím na miesto jeho posledného odpočinku. Tento obraz vystihuje paradoxné pôsobenie pápeža Františka: súčasnú silu v slabosti a vplyv čerpaný z pokory. V rámci tejto často protirečivej existencie sa objavili príležitosti na budovanie mostov medzi rôznymi komunitami. V tomto spočíva skutočný odkaz pápeža Františka.

Pred dvanástimi rokmi bolo vystúpenie pápeža Františka na balkóne Baziliky svätého Petra viac než len jednoduchým nástupníctvom po prekvapivej rezignácii Benedikta XVI. Bol to okamih hlbokého preorientovania Rímskokatolíckej cirkvi, ktorá si za svojho vodcu zvolila muža z globálneho Juhu, kde sa teraz pevne nachádza početné ťažisko katolicizmu. Bol to akt odvahy a duchovnej smelosti.

Spočiatku mnohí duchovní a veriaci možno úplne nepochopili význam zvolenia Jorgeho Maria Bergoglia, jezuitu z Argentíny, kontinentu zvyknutého na ideologické a sociálne otrasy. Od začiatku bol jeho ekumenický záväzok spochybňovaný do tej miery, že nikto nevedel, čo očakávať od jeho pontifikátu. Prítomnosť Jeho Všesvätosti ekumenického patriarchu Bartolomeja na jeho inaugurácii bola v tomto ohľade sľubným znamením. Účasť patriarchu na pohrebe Františka sa stala ďalším potvrdením pápežovej jedinečnej vízie zmierenia. Medzi týmito historickými udalosťami sa Bartolomej a František opäť stretli v Jeruzaleme v roku 2014, aby oslávili 50. výročie historického stretnutia pápeža Pavla VI. a ekumenického patriarchu Athenagorasa. V tom istom roku pápež František navštívil aj Ekumenický patriarchát. V roku 2016 spoločne navštívili grécky ostrov Lesbos, aby zvýšili povedomie o tragédii utečeneckej krízy v Stredozemnom mori. V tom istom roku sa na Kube stretol aj s Jeho Blaženosťou patriarchom Kirillom Moskovským, roky predtým, ako ho po invázii na Ukrajinu nazval „Putinovým miništrantom“.

Takýmito činmi sa pápež František neukázal len ako pápež kontinuity, ale ako pontifik odvahy, bojovník ochotný vstúpiť do každej spornej arény, kde sa Rím zdal byť znepokojený alebo zraniteľný. Prvý jezuitský pápež, formovaný v duchovnej disciplíne sv. Ignáca z Loyoly, prijal dynamickú víziu Cirkvi: takú, v ktorej sa evanjelium nielen učí, ale aj žije, s vášňou, ktorá dokázala prekračovať tradičné rozdiely.

To, čo sa ukázalo ako podstatný a možno najtrvalejší aspekt pontifikátu pápeža Františka, nie je doktrinálna revolúcia, ale zvrat v metóde. Namiesto toho, aby konfrontoval súčasný svet tým, že by sa mu staval na odpor rigidným učením, trval na jeho prijímaní v duchu milosrdenstva. Jeho pedagogikou bola pedagogika sprevádzania, pozývajúca každého človeka k osobnému znovuobjaveniu pravdy evanjelia, samotného Krista. Tento zmysel pre súcit a naliehavosť vniesol do tvorby zásadných dokumentov ako Laudato si’ (2015) o životnom prostredí a Fratelli Tutti (2020) o bratstve a sociálnom priateľstve.

František bol pápežom periférií, obrancom tých, ktorí zostali bez hlasu pod valcom globalizácie. Jeho metóda však bola niekedy ťažko rozoznateľná. Z hlbokého záujmu o druhého inicioval bezprecedentný dialóg s islamom, judaizmom a mnohými náboženskými tradíciami. Zároveň povolil, za prísnych podmienok, požehnanie párov rovnakého pohlavia, nie ako schválenie nových morálnych noriem, ale ako výraz pastoračného milosrdenstva a súcitu. apriek tomu jednoznačne potvrdil odsúdenie interrupcie Katolíckou cirkvou a podporil disciplínu kňazského celibátu. Milosrdenstvo a doktrína, odlišné, ale nie oddelené, koexistovali v jeho vízii.

Napriek tomu paradox pretrváva: František je často viac oceňovaný mimo Katolíckej cirkvi než vo vnútri nej. V mnohých ohľadoch je to znakom jeho skutočnej apoštolskej horlivosti. Snažil sa posunúť svedectvo Cirkvi od úzkeho moralizmu k naliehavým sociálnym otázkam globalizovaného veku: chudobe, migrácii, nespravodlivosti, vojne a devastácii životného prostredia. V tomto sa František ukázal byť dieťaťom "teológie ľudu", argentínskeho výhonku teológie oslobodenia, ktorá odmieta marxistickú ideológiu, ale zostáva oddaná dôstojnosti každého národa a každého chudobného človeka.

Predvídateľne čelil obvineniam z populizmu, najmä pre svoju nedôveru k inštitucionálnym štruktúram Rímskej kúrie, pričom uprednostňoval priamy kontakt s obyčajnými veriacimi a svetovými lídrami. Jeho pontifikát bol charakterizovaný osamelým výkonom autority, často obchádzajúcim tradičné kanály riadenia. Aj v tomto môžu pravoslávni rozpoznať známe vzory: napätie medzi konciliárnym riadením alebo synodalitou a charizmatickým vedením, napätie, ktoré nie je ľahko riešiteľné v žiadnej apoštolskej Cirkvi. Posledná Synoda o synodalite hovorila priamo o tejto pravoslávnej skúsenosti.

V USA však Františkov pontifikát odhalil významnú trhlinu v samotnom katolicizme. Jeho dôraz na misiu a milosrdenstvo polarizoval katolíkov do dvoch širokých táborov: „identitárov“, ktorí zdôrazňujú tradíciu a kultúrnu kontinuitu, a „misionárov“, ktorí uprednostňujú oslovovanie a prispôsobenie. Toto vnútorné rozdelenie v niektorých ohľadoch odzrkadľuje pravoslávnu skúsenosť napätí medzi tými, ktorí zdôrazňujú zachovanie národných tradícií, a tými, ktorí volajú po obnovenom angažovaní sa v pluralitnom svete. Toto napätie nie je neznáme; avšak, keďže však pápežstvo je symbolom jednoty, účinok tohto napätia na pravoslávnu cirkev vyvolal viac fragmentácií.

V pravoslávno-katolíckych vzťahoch éra Františka otvorila nový horizont možností. 1700. výročie Prvého ekumenického koncilu v Nicei malo byť výnimočnou oslavou, najmä v roku, keď kresťania z Východu i Západu spoločne slávili Sviatok Kristovho zmŕtvychvstania. Čas ukáže, či sa rozhovory, podnietené nádejou na zjednotený dátum Veľkej noci/Paschy, stanú jeho trvalým odkazom, novým mostom zmierenia.

Ale dajme posledné slovo Jeho Všesvätosti ekumenickému patriarchovi Bartolomejovi: „V atmosfére veľkej paschálnej radosti dnes ráno, v pondelok Svetlého týždňa, prišla smutná správa o zosnutí pápeža Františka, drahého brata v Kristovi, s ktorým sme od samého okamihu jeho nástupu na pápežský trón mali bratské priateľstvo a spoluprácu pre dobro našich Cirkví, pre ich ďalšie zbližovanie a pre dobro ľudstva.“

Dr. Nicolas Kazarian 

Preosvietený Dr. Nicolas Kazarian
Otec Nicolas Kazarian pôsobí ako ekumenický predstaviteľ a riaditeľ Oddelenia pre medzipravoslávne, ekumenické a medzináboženské vzťahy Gréckej pravoslávnej arcidiecézy v Amerike. Narodil sa vo Francúzsku, získal bakalársky a magisterský titul na Pravoslávnom teologickom inštitúte svätého Sergia a doktorát z geopolitiky na Sorbonne. Je autorom dvoch kníh a viac ako 60 článkov a vyučoval na Katolíckej univerzite v Paríži a na Pravoslávnom teologickom inštitúte svätého Sergia. Nedávno bol zvolený do Ústredného výboru Svetovej rady cirkví, je tiež spolumoderátorom organizácie Religions for Peace USA a pôsobí ako farár gréckeho pravoslávneho chrámu svätého Eleftheriosa na Manhattane.

preložil: jLai

zdroj:
https://publicorthodoxy.org/author/nicolas-kazarian/

foto: 
Image Credit: Vatican Media