"Múdroty" mojej mamy (5)

„ Hev peň, tu peň, taj pušóv deň.“ Deň za dňom, rok za rokom. Detstvo pred mladosťou, dospelosť za ňou. Nevzbudzuje to vo mne pocit strachu. Ani smrť, ani chudoba, ani tá obludná nerozumnosť ľudí, ten život absolutnej banality a prázdnoty vôkol. Všetky tieto pozemské zla. Pretože dospelosť má takú skutočnú chuť: sladké je sladké, horké je horké, to čo je voňavé je voňavé, to čo zapácha, zapácha. Bojím sa hádam, iba, zdĺhavej choroby a neoprávneného poníženia. Aj keď, aj to sú skúsenosti pre tak potrebnú pokoru.

Čas, hlboko sa skláňam pred tvojou nehlučnou výsosťou. Možno ľudstvo raz precíti tvoju celistvosť a cez ňu aj potrebu úplnosti duše, citu a nevyhnutnosti lásky. To je môj novoročný vinš. A ešte darček od spisovateľa Sándora Máraia. “ Dotváraj a ošetruj svoju dušu ako nejakú záhradu, dbaj na ročné obdobia života, na čas, keď treba plieť burinu a zbierať plevel, hnojiť a na iný čas, keď smrť bielymi rubášmi všetko zakryje a zasype. Rozkvitaj a hyň ako záhrada: lebo všetko je v Tebe. Uvedom si: Ty si záhrada i záhradník zároveň.“

Tam horást, de nejé nas a de my, tam je dosť bidý.
Vun máje chosén a ja suchýj rožén.
Ráz býti kózi na tórzi.
Byv ňa, voločív ňa, no šo chotív ne na vučív ňa.
Ráda by dušá do ráju, keď hrichý ne dajúť.
De chóču, tam skóču.
Muj vuz bez dýšľa.
Šo sa Bóhu móľu, Boh mení ne dóľu.
Aj dérevo pláče, keď ho vlástnym klýnom koľať.
Ej prjádu ja prjádu, taj do lády kládu,
Keď kólo ňoj zájdu, nič u ňuj nenájdu.

PaedDr. Daniela Kapráľová