Múzeum má byť tam, kde žijú. Rusíni ho chcú presťahovať, spoliehajú sa aj na Andyho Warhola

Z väčšieho počtu turistov by región profitoval.

Jana Otriová, redaktorka




Múzeum rusínskej kultúry by malo byť tam, kde Rusíni žijú. Delegáti šiesteho snemu Rady rusínskych regiónov Slovenska vyjadrili podporu myšlienke presťahovať ho z Prešova do Medzilaboriec.

Vedenie Slovenského národného múzea, pod ktoré múzeum patrí, vníma „obsah a závery snemu ako všeobecné konštatovania a návrhy, ktoré si vyžadujú ďalšie odborné a koncepčné posúdenie“.

Bývalá riaditeľka múzea Ľuba Kráľová je však presvedčená o tom, že Prešov je kultúrnym centrom Rusínov už dlhé roky a do múzea majú rovnako blízko a zároveň ďaleko všetci Rusíni, ktorí na východe žijú.

Tam, kde Rusíni žijú
Snem Rady rusínskych regiónov Slovenska sa konal 11. marca v Kolonici v Sninskom okrese.

Delegáti podporili petíciu za premenovanie Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku a z diskusie vzišlo aj uznesenie podporiť premiestnenie Múzea rusínskej kultúry z Prešova do Medzilaboriec.

Snem tak deklaroval jeden z pilierov kultúrnej politiky rady – presunúť a vytvárať rusínske inštitúcie v regiónoch, kde Rusíni žijú.

„Zdá sa nám neprirodzené, že múzeum sídli v Prešove, kde žijú približne tri percentá Rusínov. Malo by sídliť tam, kde je ich podstatne viac,“ hovorí predseda Rady rusínskych regiónov Slovenska Miroslav Bober, bývalý starosta Stakčína v Sninskom okrese (Smer).

Podľa posledného sčítania obyvateľov v roku 2021 sa k Rusínom v Medzilaborciach prihlásilo vyše 47 percent obyvateľov mesta, čo je percentuálne najvyšší počet spomedzi všetkých miest, kde Rusíni žijú.

„Prinesie to so sebou nielen zamestnanosť, ale bude to mať aj priamy dopad na rozvoj národnej identity a národnostnej kultúry,“ myslí si.

Spoliehajú sa na Andyho
Starosta obce Čertižné v okrese Medzilaborce Peter Tričák (Smer), ktorý je podpredsedom rady, sa prikláňa k názoru, že práve Medzilaborce sú vhodným miestom pre múzeum.

Od roku 1991 tu sídli múzeum najslávnejšieho Rusína v dejinách Andyho Warhola, ktorého rodičia pochádzajú z neďalekej Mikovej. Pre návštevníkov a turistov je veľkým lákadlom, aktuálne prebieha jeho rekonštrukcia.

„Bolo by toho v Medzilaborciach viac na pozretie,“ hovorí.

Zo zvýšeného počtu turistov a návštevníkov by profitoval celý región.

„Niektorí sa na to už pripravujú, otvorili nové penzióny v Medzilaborciach, vo Výrave. Pokles návštevníkov je kvôli rekonštrukcii múzea citeľný. Napríklad v susednej obci Habura majiteľ penziónu cíti výrazný pokles. Kým predtým mal turistov z Belgicka, z Holandska, Nemecka a iných krajín, teraz čaká na znovuotvorenie múzea ako na spásu,“ vraví Tričák.

V Čertižnom žil a je pochovaný rusínsky buditeľ Adolf Dobriansky, nazývaný aj rusínsky Štúr. Na priečelí domu kultúry je pamätná tabuľa.

„Na cintoríne sú pochované známe rusínske osobnosti. Máme tiež pamätnú izbu s rôznymi predmetmi z každodenného života Rusínov v minulosti,“ vyratúva starosta.

Jedným dychom dodáva, že obecné múzeum v budove bývalej žandárskej stanice v minulosti presťahovali práve do Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku.

Primátor Medzilaboriec Vladislav Višňovský (Hlas) pokladá vyjadrenie sa k otázke presťahovania múzea za predčasné, keďže aktivita rady je zatiaľ len v štádiu deklaratívneho vyhlásenia a k reálnemu riešeniu je ešte ďaleko.

Bober: Máme silný mandát
Predseda rady Miroslav Bober zdôrazňuje, že idea presťahovať múzeum nie je len názorom niekoľkých jednotlivcov. Rada rusínskych regiónov Slovenska vznikla v roku 2021 ako záujmové združenie právnických osôb, má 77 členov, z toho je 57 obcí a 20 občianskych združení.

„Obce sa stali členmi na základe uznesenia obecného zastupiteľstva. Je to veľmi silný mandát obce, ktorá zastupuje Rusínov žijúcich v nej. Nie je to jedno občianske združenie, ktoré si myslí, že je reprezentantom národnostnej menšiny. Máme veľmi silný mandát, ktorý so sebou nesie poverenie ľudí, žijúcich v tomto regióne,“ opätovne zdôrazňuje.

Hovorí, že komunikujú s Prešovským samosprávnym krajom, názory a požiadavky „posúvajú“ na ministerstvo kultúry a ďalším relevantným inštitúciám.

Bober však priznáva, že komunikácia so štátnymi inštitúciami je „veľmi slabá“ a spätná väzba „chabá“.

„Keď sa nám podarí stretnúť sa s niekým, väčšinou ostáva pri sľuboch, pri tom, že budeme spolu komunikovať, ale priame ďalšie dopady nie sú viditeľné.“

Prešov je centrom Rusínov už dávno
Ľuba Kráľová viedla múzeum od augusta 2019. Z postu riaditeľky bola odvolaná vlani v októbri. O aktivitách a zámeroch rady presťahovať múzeum do Medzilaboriec, „hlavného mesta Rusínov“, vie.

Je však presvedčená o tom, že umiestnenie rusínskeho múzea v Prešove je ideálne a ľahko dostupné pre všetkých Rusínov.

„Prešov sa stal kultúrnym centrom Rusínov už dávno, ešte v roku 1925, keď predstavitelia rusínskej inteligencie a cirkevní dejatelia ako vtedajší rusínski národovci kúpili v Prešove na Masarykovej, dnes Hlavnej 62, Ruský dom na základe národnej finančnej zbierky s podporou amerických Rusínov. Nik už v roku 1925 nespochybnil Prešov ako kultúrne centrum Rusínov a tu odrazu sa našli akési 'múdre hlavy', ktoré ho spochybňujú ako sídlo rusínskeho múzea,“ hovorí.

„Pôsobia tu štyri profesionálne kultúrne organizácie, preto ho môžeme smelo vyhlásiť za kultúrne centrum Rusínov aj v súčasnosti,“ zdôrazňuje.

Vysvetľuje, že v minulosti vzniklo v Prešove Ukrajinské národné divadlo, ktoré sa v roku 1990 premenovalo na Divadlo Alexandra Duchnoviča (DAD), a je jedinou profesionálnou rusínskou divadelnou scénou na svete.

V názve umeleckého telesa PUĽS, založeného v roku 1955, sa po '89. roku slovo ukrajinský zmenilo na umelecký. Poddukelský umelecký ľudový súbor je príspevkovou organizáciou v zriaďovateľskej pôsobnosti Prešovského samosprávneho kraja. V jeho troch zložkách – tanečnej, speváckej a hudobnej, pracuje viac ako 40 umelcov.

V roku 1998 otvorili Ústav národnostných štúdií a cudzích jazykov na Prešovskej univerzite s oddelením rusínskeho jazyka a kultúry.

Štvrtou zložkou je od roku 2007 Múzeum rusínskej kultúry, ktoré je najmladším múzeom v rámci Slovenského národného múzea.

Pre Kráľovú je nepochopiteľné aj to, prečo nik nespochybňuje sídlo DAD-u a PUĽS-u v Prešove alebo dokonca Ústavu rusínskeho jazyka a kultúry na Prešovskej univerzite.

„Prečo starostovia a ďalší členovia rady spochybňujú iba sídlo Múzea rusínskej kultúry, ktoré ako zbierkotvorná profesionálna organizácia na zachovanie histórie a kultúry Rusínov má ideálne sídlo práve v Prešove?“ pýta sa.

Všetci tam majú blízko
Prešov má podľa Kráľovej aj výhodnú geografickú polohu.

„Do Prešova majú rovnako ďaleko a zároveň rovnako blízko aj Rusíni zo Starej Ľubovne a Bardejova, ako aj Rusíni zo Sniny či Medzilaboriec,“ vysvetľuje.

Východný areál Rusínov od Sobraniec a Sniny sa končí na rieke Laborec a na západ od nej je západorusínsky areál.

Kráľová je presvedčená o tom, že obce, ktoré majú kompetenciu zakladať základné a materské školy, by sa mali usilovať o udržanie a rozširovanie národnostného školstva, o výučbu rusínskeho jazyka aspoň ako nepovinného predmetu.

Práca v teréne, rusínske školy
Kráľová zdôrazňuje, že múzeum nie je len budova a vystavovanie artefaktov, ale aj vedecká a výskumná práca v teréne.

Nedávno vydala knihu o asimilácii Rusínov. Výskum robila v teréne na celom severovýchode Slovenska.

„My, Rusíni, sa asimilujeme najmä so slovenskou väčšinou. Spôsobila ju násilná ukrajinizácia v 50. rokoch minulého storočia. Rusíni sa jej bránili tak, že sa radšej stali Slovákmi. Som typickým príkladom toho, že som mala v osobných dokladoch napísanú ukrajinskú národnosť, ale po ukrajinsky som nevedela, lebo som v Snine chodila do slovenských škôl,“ hovorí.

„Už 30 rokov žiadame slovenskú vládu, aby sa z múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku stalo múzeum rusínskej kultúry, pretože všetky artefakty pochádzajú z rusínskych obcí. Doteraz ani jedna vláda na túto oprávnenú požiadavku slovenských Rusínov nijako nereagovala," hovorí.

„Po 17 rokoch od nášho uznania za samostatnú národnostnú menšinu v roku 2007 múzeum rusínskej kultúry konečne dostalo svoje priestory. A teraz prišla táto nepochopiteľná iniciatíva členov Rady rusínskych regiónov, z ktorých veľká väčšina nezriadila vo svojej obci rusínsku školu, ani nezaviedla rusínsky jazyk do riadneho vyučovacieho procesu vo svojich obecných materských alebo základných školách, a predsa chce túto našu vymoženosť narušiť alebo dokonca zrušiť,“ dodáva Kráľová. 

S rešpektom a otvorenosťou
Slovenské národné múzeum potvrdilo, že rada listom informovala ministerstvo kultúry o záveroch snemu.

Generálna riaditeľka Slovenského národného múzea Vieroslava Bernátová sa o tejto iniciatíve dozvedela prostredníctvom rezortu.

„Obsah a závery snemu vnímame ako všeobecné konštatovania a návrhy, ktoré si vyžadujú ďalšie odborné a koncepčné posúdenie. Múzeá zamerané na národnostné menšiny sú súčasťou siete 18 špecializovaných múzeí Slovenského národného múzea, preto je prirodzené, že takéto podnety je potrebné predložiť, odborne prerokovať a následne vyhodnotiť v širšom kontexte fungovania celej inštitúcie,“ napísala v stanovisku hovorkyňa Slovenského národného múzea Barbora Zajačková.

Uistila, že k tejto téme pristupujú „s rešpektom a otvorenosťou“.

„Návrhmi sa budeme zaoberať v spolupráci s ministerstvom kultúry a zároveň budeme viesť odborný dialóg aj s ďalšími relevantnými platformami a zástupcami, ktorí sa venujú tejto problematike. Cieľom je hľadať riešenia, ktoré budú reflektovať potreby národnostných menšín, no zároveň budú v súlade s celkovou koncepciou a odbornými štandardmi,“ doplnila.

Problémov je viac
Problémov, ktoré Rusínov trápia, je podľa zástupcov rady podstatne viac. Týkajú sa školstva, zamestnanosti, kultúry, odlivu ľudí z regiónu, postupného vymierania rusínskych obcí.

Kým do roku 1952 mali Rusíni 264 rôznych škôl, dnes fungujú už len dve národnostné málotriedky v Klenovej a v Kalnej Roztoke v okrese Snina.

Rovnako klesajúcu tendenciu majú aj počty ľudí, ktorí sa k Rusínom hlásia. Štatistiky uvádzajú, že v roku 1921 žilo u nás 85 628 Rusínov, v roku 1930 už 91 079.

Po roku 1952 sa Rusíni v štatistikách uvádzajú ako Ukrajinci a ich štatistický počet mal klesajúcu tendenciu.

Pri sčítaní obyvateľstva 2001 sa k rusínskej národnosti prihlásilo 24 201 a rusínsky materinský jazyk uviedlo 54 907 občanov Slovenska.

Pri sčítaní obyvateľov v roku 2021, keď sa po prvýkrát dalo prihlásiť k dvom národnostiam, sa k rusínskej národnosti na prvom mieste prihlásilo 23 746 občanov, čo je pokles nielen oproti roku 2011 (vtedy bolo 33 482 Rusínov), ale aj roku 2001.

Počet tých, ktorí sa prihlásili na prvom mieste k inej národnosti, ale cítia väzbu aj k rusínskej komunite, je však oveľa vyšší – 39 810, spolu je to 63 556 Rusínov. Rusínsky jazyk si ako svoj materinský uviedlo 38 679 obyvateľov Slovenska.

„My sa nevzdávame. Rusíni sú tu takmer dvetisíc rokov, prežili sme turkotatárske a mongolské vpády, Bachov absolutizmus, vojny, maďarizáciu, ukrajinizáciu,“ vyratúva Bober.

„Musíme robiť všetko pre to, aby rusínstvo neupadalo,“ dodáva Tričák.

zdroj:
https://korzar.sme.sk/zemplin/c/muzeum-ma-byt-tam-kde-ziju-rusini-ho-chcu-prestahovat-spoliehaju-sa-aj-na-andyho-warhola