Múzeum na zalepenie úst

Tridsiateho decembra, teda tesne pred koncom roka, by sa malo v Prešove otvoriť Múzeum rusínskej kultúry.  Opäť raz, lebo múzeum už bolo raz otvorené v roku 2007, ale fungovalo len v prenajatých priestoroch. V roku 2012 konečne dostalo vlastné priestory - staré vojenské kasárne, ktoré neboli a dodnes ani  nie sú zrekonštruované. Takže múzeum bolo, ale v skutočnosti vlastne nebolo. Výstavné priestory neboli rok a pol otvorené. A keď sa štát bude chovať k nášmu múzeu rovnako ako doteraz,  obávam sa, že ešte zažijem jedno zatvorenie a jeho opätovné otvorenie.   

Múzeum, ktoré je súčasťou Slovenského národného múzea, mi  pripadá od začiatku ako nechcené dieťa,  ktoré okrem Rusínov nikto nechcel. A podľa tohto aj múzeum fungovalo. Nezabezpečené priestory pri  založení múzea, prenájom priestorov, ktoré nemali s múzeom nič spoločné, dlhé roky čakania na vlastné priestory, limitovaný rozpočet, ktorý nedovoľoval prijať do múzea odborníkov - múzeoedukológov, historikov, zabezpečiť zber exponátov, nepridelenie automobilu, ktorý je potrebný práve pre zberateľské aktivity a tak ďalej...  Jednoducho veľká bieda. Múzeum síce fungovalo a dodnes funguje so štyrmi zamestnancami, veľakrát len vďaka štedrým darom Rusínov, domácich aj zahraničných, ktorí boli ochotní dať mnoho historických artefaktov bezplatne, lebo podporovali myšlienku rusínskeho múzea a mali z neho radosť.        

Rád by som zdôraznil, ešte stále rozprávam o súčasti Slovenského národného múzea, nie o dobrovoľníckej voľnočasovej aktivite ľudí okolo múzea.  Len sa mi zdá, že v Bratislave to vidia inak.  Niekto si myslel, že najhoršie časy skončia, keď múzeum pôjde do vlastného. Dnes je ale každému jasné, že to nie je pravda. Štát po dlhých rokoch prosieb budovu dal, ale na to, že ju treba rekonštruovať a prispôsobiť na výstavné priestory, akosi vždy v rozpočte pre naše múzeum zabudol.  A tak naša inštitúcia stála na mieste, zatvorená a mohli sme sa "radovať", že nám po roku i pol náš štát, teda Slovenské národné múzeum, generálne riaditeľstvo, je schopné realizovať aspoň základné pripojenie na inžinierske siete.     

To ani nehovorím o tom, že celý zbierkový fond, bez finančných prostriedkov, si musí budovať odznova na zelenej lúke, lebo štát nechce počuť ani slovo o tom, že deväťdesiat percent nášho zbierkového fondu sa nachádza v Múzeu ukrajinskej kultúry vo Svidníku a navyše je tam prezentovaný ako súčasť ukrajinskej kultúry.

Teraz sa pohlo aspoň to, že v múzeu bude otvorená výstava. Ale stále nevieme,  s akým rozpočtom môže múzeum v najbližších rokoch počítať, kedy začne rekonštrukcia a v akých etapách sa bude realizovať.  Lebo to, čo sa ide otvárať, je opäť len provizórium. Mám obavy, že keď sa konečne aj dočkáme rekonštrukcie  a budova je naozaj veľká a v katastrofálnom stave, bude to znamenať len jedno, zase raz múzeum zatvoríme a budeme čakať na jeho otvorenie. A ako dlho, to asi netuší  nikto.           

Samozrejme, založenie nášho múzea v roku 2007 bolo kompromisom. Kompromis medzi tlakom Rusínskej obrody na Slovensku, ktorá chcela, aby múzeum vo Svidníku bolo naše, keďže sú tam naše exponáty  a zmierlivou pozíciou štátu, ktorý si nechcel pohnevať Zväz Rusínov-Ukrajincov a hlavne ich veľkého ochrancu, susednú Ukrajinu.   Lenže dnes je naše múzeum už realitou a je súčasťou štátnej inštitúcie.

Štát by mal preto niesť zodpovednosť za fungovanie jedného zo súčasti  svojej inštitúcie a mal by sa o ňu starať tak, ako o ostatné. Pretože teraz tak nekoná, ani v rámci rozpočtu, ani technickým vybavením. Bolo by žiadúce povedať zodpovedným osobám, že Rusíni nechceli múzeum na upchatie úst, ale múzeum pre dokumentovanie svojej histórie. Rusíni nechceli niečo, len aby mali svoju inštitúciu, ktorá im právom prináleží aj vďaka tomu, že na území dnešného Slovenska Rusíni žijú po mnohé stáročia.  Bezpochyby múzeum je aj  súčasť  kultúry Slovenskej republiky.  A na to treba od štátu realisticky rozpočet, reálny plán budovania múzea, koncepciu jeho rozvoja, ale predovšetkým,  v prvom rade, vrátiť nám, čo nám patrí. Inak môžeme múzeum otvárať a zatvárať každý druhý rok a medzitým si tam pozrieme ten kúsok, ktorý nám ešte nestihli ukradnúť. 

Peter Medviď,  Prešov
(článok bol napísaný ako komentár pre lemkovské  Rádio lem.fm )

Zdroj po rusínsky:  http://www.holosy.sk/muzei-na-zapkhanya-%D2%91amb