My sme tu doma! (Ako sa zaľudňovali dejiny)

 

Historická doktrína prezentovaná premiérom, prezidentom a ich dvorným pisateľom nepriznáva skutočnosti, ktoré síce môžu byť nepríjemné, nič to však nemení na ich pravdivosti. Nedávno vypredávaná kniha prezidenta Ivana Gašparoviča Myslím národne, cítim sociálne, ktorá dala slovnému spojeniu „svieži debut“ celkom nový rozmer, je bizarným dielom, a to aj vtedy, ak zoberieme do úvahy, že išlo o predvolebnú agitku a jej jediným cieľom bolo nazbierať dostatok slovnej vaty na aspoň aký-taký rozsah.
Menej potom prekvapí životopis, v ktorom nehodiace sa bolo preškrtnuté, neprekvapí zoznam prejavov ani resumé hneď v niekoľkých jazykoch. Veď aj zahraničné návštevy treba niečím obdarovať.
 

Historická doktrína slovenského Slovenska
Slovná vata by sa z knihy dala exportovať a z floskúl zostaviť slovník, zatiaľ čo skutočné myšlienky sú ohrozeným druhom. Kdesi tam je však nenápadne ukrytá aj veta o potrebe zaľudniť slovenské dejiny. Ostala by tým, čím je, teda vykopávaním otvorených dverí, lebo slovenské dejiny žiadne zaľudňovanie nepotrebujú, nebyť toho, že z času na čas, akosi náhodou vždy práve vtedy, keď prejavy píše Drahoslav Machala, sa stáva štátnou doktrínou. Prejav premiéra Roberta Fica na pôde Matice Slovenskej pripomenul, že hoc‘ resuscitovaná, stále žije a darí sa jej dobre.

Zásadným problémom tejto doktríny býva selekcia. Ide totiž proti historickej skutočnosti, keď medzi územie dnešného Slovenska a Slovákov kladie znamenie rovnosti - nič iné akoby neexistovalo.
 

Historické a etnicky jednoliate Slovensko od Tatier k Dunaju a od Moravy po Duklu však nie je skutočné, pretože Slováci bežne žili aj mimo neho a na ňom zas iné etniká. Mnohé časti dnešného Slovenska zas istý čas histórie k nemu vôbec nepatrili - podstatná a hospodársky významná časť Spiša napríklad celé stáročia náležala k Poľsku.
 

Tváriť sa, že existujú akési výlučne slovenské dejiny, je obmedzené a navyše obmedzené zbytočne. Dnešné Slovensko je v historickom kontexte novým útvarom, na ktorého území neexistuje nič také ako slovenská história tvorená výlučne slovenským národom. Čo existuje, je história slovenského územia tvorená obyvateľmi tohto územia v tom čase.
 

Zaujímavou otázkou tiež je, kedy sa na tomto území zrodilo povedomie obyvateľov o náležitosti k slovenskému národu a kedy nahradilo prirodzenejšiu a omnoho silnejšiu náležitosť regionálnu, ku ktorej prispievala geografická členitosť územia a jeho historické delenie.
 

Spoločenstvá sa prirodzene a logicky utvárali pozdĺž údolí alebo tokov riek a v rámci žúp. Práve s nimi, nie so slovenským národným konceptom, sa ich členovia identifikovali. Inými slovami, tvrdiť, že Záhoráka s Gemeranom stáročia spájalo vedomie spoločného národa (a toto vedomie sanavyše odvíjať od Svätopluka), veľký zmysel nedáva.
 

Vyľudňovanie dejín
Doktrína prezentovaná premiérom, prezidentom a ich dvorným pisateľom tiež nepriznáva skutočnosti, ktoré síce môžu byť nepríjemné, nič to však nemení na ich pravdivosti. Úplne napríklad ignoruje (človek by si myslel, že) nepopierateľnú skutočnosť, že Slovensko bolo počas väčšiny svojej histórie multietnickým územím, na ktorom okrem Slovákov žili Nemci, Maďari, Židia, Valasi, Rómovia, ale napríklad aj Taliani. Rovnako ignoruje skutočnosť, že Slovákom, až na výnimky, patrili v rámci usporiadania tejto spoločnosti nižšie priečky. Iste, dá sa povedať bohužiaľ, ale tým to zrejme končí. Tak to jednoducho bolo.
 

Problémom takisto je, že zaľudňovaniu dejín, po ktorom volá prezident, predchádza ich vyľudnenie. Na vlastnú škodu vytesňujeme všetko, čo nespadá do úzko ohraničenej kategórie historických postáv podľa našich predstáv. Úplne tak napríklad vynechávame Sándora Máraiho, ktorý vo svojej Spovedi mešťana poskytuje jedinečný a vzácny obraz Košíc na prelome 19. a 20. storočia. Na pozadí vlastnej rodiny opisuje hornouhorskú metropolu, v ktorej žijú Maďari s Nemcami, Židmi a Slovákmi, zachytáva každodenný život a zvyky každého z nich, píše o maličkostiach - korze a trhoch, školách, sv. Alžbete aj víkendoch v Čermeli - a ich prostredníctvom utvára celok. Píše, ale v skutočnosti nakrúca dokument o stratenom svete, svete, ktorý zmizol, lebo zmizla jeho zásadná črta, jeho pestrosť. Píše o tom, ako sa žilo na našom území, píše o svete, ktorého boli naši predkovia súčasťou, ale my ho napriek tomu za súčasť svojej histórie nepovažujeme. Nehrdíme sa ním, hoci Košice by sa mohli, viď Praha a Kafka.
 

Spolu s Máraim sme za svojich neprijali nemeckých banských majstrov zo Štiavnice, hoci aj oni žili na území dnešného Slovenska, neprijali sme ani svätého Štefana (hoci Mateja Korvína áno). Dejiny Židov na Slovensku nespomíname, lebo zrejme nie je o čom a keď už o čom je, vtedy je to zas nepríjemné, pre zmenu sme však hrdí na bratislavské korunovácie, hoci Bratislava bola rovnako slovenská ako Máraiho Košice.
 

Zaľudňovanie dejín
Dejiny slovenského územia sú pestré a zaujímavé, namiesto pestrosti nám však ostala čierna diera, na začiatok ktorej sme postavili Svätopluka, potom sme dlho nenašli nič, potom máme Jánošíka a potom už sú štúrovci. Tie dejiny sú prázdne vďaka nám samým a tak ich zaľudňujeme spôsobom, ktorý je falošný.Vyťahujeme súvislosti, ktoré, ak nie sú priamo vymyslené, tak sú prinajmenšom nepodstatné. Namiesto tých, ktorých sme z našich dejín vyhodili, hoci tu žili, sa hlásime k tým, ktorí o svojom slovenskom pôvode nemajú ani potuchy.
 

Namiesto diskusie o tom, ako sme žili pred sto alebo sedemdesiatimi rokmi, spravíme z chudáka Svätopluka niečo, čím nikdy nebol a potvrdíme to sochou. Históriu určujeme, my ju neštudujeme, o vybraných veciach mlčíme a potom sme prekvapení, že medzi mládežou takmer nikto nevie, čo bola arizácia.

Konštruujeme. Dookola píšeme o Martine Hingisovej a Angeline Jolie, predstavujeme si, že zo žiary ich vlastného úspechu padá aspoň lúč aj na nás a potvrdzuje nielen našu historickú výnimočnosť (dali sme ich svetu), ale vôbec zdôvodňuje našu existenciu.
 

Absolútne nám pritom uniká, že žijeme vo svete, kde nikto svoju existenciu zdôvodňovať nemusí a že národné ukazovanie svalov svoj vrchol zažilo pred sto päťdesiatimi rokmi.Podobným konštrukciám s úplnou samozrejmosťou nasadí korunu náš vlastný prezident, ktorý vo svojej knihe len tak odboku, bez varovania a bez kontextu napíše, že Slovenské učené tovarišstvo bolo svojím spôsobom predchodcom internetu. Akým spôsobom a či si to myslí aj niekto iný okrem Drahoša Machalu, to už nevysvetlí. Takto sa u nás zaľudňujú dejiny.
 

My sme tu doma!
V rámci tej doktríny žijeme vo vsugerovanom pocite stáleho ohrozenia a hľadaním domnelej veľkosti vlastne len dokazujeme svoju malosť a obavu. Po premiérovom matičnom prejave rozposiela ten istý Machala miestnym organizáciám Matice slovenskej list, v ktorom žiada o podporu prejavu, ktorý sám napísal a hneď aj prikladá text. „Konečne sa niekto zastal Slovákov ako štátotvorného národa. Konečne sa vo vlasti cítime doma!“ píše sa v ňom.

Skôr než vyľudňovať a potom zaľudňovať je pravdivo si povedať nasledovné: na tomto území žili naši predkovia a s nimi tu žilo množstvo iných ľudí. Každý z nich tu niečo zanechal a toto všetko spolu tvorí našu históriu.
 

Keď si to povieme a keď to prijmeme, možno objavíme jej komplexnosť a krásu. Lenže to by jej aktuálni tvorcovia nesmeli mať nutkavú potrebu vykrikovať, že my sme (čítaj oni sú) tu doma.

 

SAMO MAREC

 

Zdroj: http://komentare.sme.sk/c/6765349/my-sme-tu-doma-ako-sa-zaludnovali-dejiny.html