Na Dargove padlo počas vojny 28 000 vojakov

 

Začiatok roka 1945 bol významným dejinným dňom pre väčšinu ľudí na východnom Slovensku. Práve pred 70 rokmi boli oslobodené mnohé mestá a obce na východnom Slovensku. Pri ich oslobodzovaní padli nielen tisíce vojakov sovietskej armády, ale aj mnohí naši vojaci organizovaní v Prvom česko-slovenskom armádnom zbore Ludvíka Svobodu.

 

Na územie bývalého Česko–Slovenska vstúpila Červená armáda spolu s našimi vojakmi v septembri 1944 a po prekonaní Dukelského priesmyku postupovali smerom na juhozápad.

 

O priesmyk bojovali takmer 40 dní

Najťažšie boje ich čakali v Slanských vrchoch, kde takmer 40 dní bojovali o Dargovský priesmyk. Pokus sovietskej 1. gardovej armády o ovládnutie priesmyku a prielom na Košice, do ktorého bolo postupne nasadených jej 8 streleckých divízií, však po ťažkých bojoch stroskotal.

 

Ústup nemeckých vojsk nastal až v polovici januára 1945 po útočnej ofenzíve Červenej armády v Poľsku.

 

Definitívny ústup nemeckých vojsk z oblasti Dargovského priesmyku začal v noci zo 17. na 18. januára.

 

Ustupovať začali všetky  nemecké útvary v rámci 1. tankovej armády generála Heinriciho.

 

Až 18. januára 1945 tak jednotky sovietskej 318. horskej streleckej divízie mohli vstúpiť do Klečenova a ďalších obcí na západnej strane pohoria a pokračovať v prenasledovaní protivníka, ktorý ustupoval smerom na Košice a ďalej údolím Hornádu na Levoču a Poprad.

 

Počas bojov vyhasli životy zhruba 21 000 vojakov Červenej armády, čo je tretina celkového počtu padlých sovietskych vojakov na území Slovenska.

 

Okrem nich pod Dargovom zahynulo aj asi 7000 nemeckých, resp. maďarských vojakov.

 

V nedávno vydanej knihe Spomienky z Dargovského bojiska popisuje jej autor Peter Novýkmec zážitky a osudy viacerých východniarov, ktorí prežili tieto boje.

 

Mína „zabudla“ vybuchnúť

V dedinke Dargov žilo mladé dievča. Ako hovorí syn pani Uchaľovej, rodenej Revákovej, jeho mama mu spomínala, ako sa na pokyn Nemcov 6. novembra 1944 išli ľudia skryť do pripravených bunkrov. Tri bunkre boli postavené na opačnej strane pri vode, aby mali na dosah vodu. Takto mu tieto pohnuté časy opísala mama.

 

„Na rozdiel od iných  zobrali so sebou kvôli obžive aj dobytok. Aj vďaka tomu sme vydržali v lese v bunkri 4 týždne. Spolu s nami tam boli aj rodiny Bumberová, Bajusová, Godžová. Keď sa rozhoreli boje, dopadla jedna mína aj na náš bunker. Zmeraveli sme a čakali, kedy vybuchne. Nevybuchla... Zázrak? Po šiestich týždňoch, keď sa front pohol na západ, našli sme odvahu a vrátili sa domov. No nebolo kam, dedina bola zničená.“

 

Ako v knihe spomína Uchaľ, kým ich mamka žila, mali zavedenú rodinnú tradíciu.

 

„Každý rok sme sa stretli celá rodina, vybrali sme sa k nášmu bunkru a poklonili soške Panny Márie, ktorá s nimi bola po celý čas v bunkri. Drevená skrinka s našou soškou a zázračne nevybuchnutá mína sú tam dodnes. Len mamky, nášho strážneho anjela detstva už niet,“ spomína jej syn.

 

Ján Pačuta šľapol na mínu a prišiel o nohu

Ján Pačuta sa narodil v Amerike v roku 1924, po piatich rokoch sa s ním rodičia vrátili späť do Davidova v okrese Vranov.

 

Počas prechodu frontu mal 20 rokov a musel spolu s ďalšími kopať zákopy pre Nemcov. Neskôr utiekli, najskôr k Sačurovu a ďalej do Dolného Klčova. Na konci obce zašli k Jankovcom, kde v chlieve uviazali kravy, skyryli voz a čakali ďalej na rodiny.

 

„Keď streľba stíchla, vrátili sme sa domov pozrieť, čo a ako u nás. Náš dom stál, ale bez strechy.“

 

S otcom na múry poukladali nájdené dosky a na ne slamu. Bolo však treba viac dreva na zaťaženie slamy. S bratom Gustim a Jankom Vancurom sa preto rozhodli zájsť po nejaké drevo za dedinu.

 

„Napadala hromada snehu. vyšli sme z humna vrátkami, oni obďaleč a ja obďaleč, mne sa chcelo močiť. Spravil som krok, dva bokom ku kriaku a... Šliapol som na drevenú mínu. Po tlakovej vlne snehu nebolo a ja som zostal holý ako Adam, na pravej nohe mi zostala len jedna bagandža a onuca. A druhá noha? Chodiť som nemohol. Neskôr ma ošetrila ruská sanitárka a išli sme do michalovskej nemocnice - kláštora,“ spomína na túto smutnú udalosť J. Pačuta, ktorý však po vojne aj napriek nepriazni osudu opravoval a zhotovoval pažby pre poľovníkov a vďaka protéze dokonca aj lyžoval.

 

J. Bajus niesol malé dievča, keď ho zasiahol projektil

Z Dargova pochádzal aj Ján Bajus. Počas prechodu frontu bol aj zranený.

 

„V lese, kde sme sa skrývali s viacerými rodinami, sme už nemali čo jesť a šli sme preč z lesa. Zahrmotalo lietadlo, ani neviem, odkiaľ priletelo a začalo po nás strieľať. Na chrbte som niesol malé dievča. Zrazu som padol na zem. Projektil mi prešiel cez telo nad pásom. Rusi ma zobrali na voz a odviezli na ošetrenie do Sečoviec.“

 

Keď sa ako-tak vystrábil zo zranenia, pomáhal s hľadaním a odstraňovaním mŕtvych tiel. Po prechode frontu padlých z bojiska sústreďovali do jám - kráterov po strelách a bombách.

 

Neskôr boli nasadení na exhumácie vojakov v lesoch.

 

„Neviem, ako to bolo inde, ale v okolí Dargova bolo len zopár mŕtvych Nemcov, ale Rusov bolo toľko, ako keď rozsypete zápalky. Dvaja z nás to nemohli robiť, lebo vždy zvracali. Telá sme nakladali rohačkami alebo vidlami. Pri zbieraní obetí bolo dôležité nájsť hlavy, ktoré nemohli zostať v lese. Telá už boli v rozklade. Nám odvedencom dávali po litri rumu a 300 Kčs denne. Sny o vojne sa mi ešte ďalších 10 rokov stále vracali,“ dodáva.

 

Autor: Marián Kizek

 

Zdroj: http://kosice.korzar.sme.sk/c/7642474/na-dargove-padlo-pocas-vojny-28-000-vojakov.html